Zjavenie

Mitana Dušan

12,00€

Dušan Mitana pokladá Zjavenie za „generačný román svojej generácie“.

„Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania - túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry - dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné.“ (Peter Darovec)

„Zjavenie má u Mitanu mnohorakú podobu. Môže byť epifanickým zážehom, svedectvom o možnosti či nemožnosti metanoie ako procesu komplexnej premeny, eschatologickým stavom, synonymom tvorivosti. Z tohto hľadiska možno povedať, že Dušan Mitana napísal román ako svedectvo o „procese nenaplnenej premeny“. Príbeh premeny vo viere sa skončí napoly vážne a napoly ironicky...“ (Peter Zajac)

Uážka z románu

O desiatej večer som bol navštíviť Dominika. Nebol doma. Nechal som mu nový Romboid s Ihlou. Domov som prišiel o jednej v noci. O pol druhej volal Elo, z Kryštál Baru. Totálne zdeprimovaný: nedovolia mu točiť žiadny film, ak niečo, tak nejakú mikrokomédiu... Stretneme sa zajtra v Kryme...

„Počkaj,“ povedal, „kedy je zajtra?“

„Počkaj,“ povedal som, pozerajúc na hodinky.

„Pozajtra. Dnes budem spať.“

„Aj ja. Pozajtra. Ahoj.“

Otec ma chcel zabiť sekerou, nahého. Lebo spadol plot – mojou vinou: namiešal som „zlú maltu“.

Nerozumeli sme si. Asi to bola naozaj moja vina, ale nedokázal som sa zmieriť s jeho rezignáciou, nedokázal som prijať poučku: „Rob to, čo robia všetci ostatní. Hovor to, čo hovoria všetci ostatní. Mysli tak, ako myslia všetci ostatní. Inak sa zblázniš, oslepneš, alebo spáchaš samovraždu.“

Ubili ho, chápal som ho – už takmer nevidel, na oboch očiach mal sivý zákal. Vybavil som mu operáciu v Olomouci, kde vraj boli najlepší odborníci, ale bál som sa viac ako on. Ak sa to nevydarí, bude to opäť moja vina.

„A ďalej?“ pýtal som sa.

„Čo ďalej, prečo ďalej?“

„Čo budem, kto budem, kým budem, keď sa budem držať tvojej rady? Obyčajným hovnom. Nikým!“

Ironicky prikývol: „Ale budeš ako všetci ostatní a do smrti prežiješ. A možno ani neoslepneš.“

Možno preto som inštinktívne mal rád ľudí, ktorí neboli ako všetci ostatní.

Na svitaní začalo kvapkať z plafónu – prichádzali jesenné dažde.

Popoludní mi žena povedala, že telefonovali z redakcie, a ak sa neobjavím, nebude mi pomoci. Potom mi prikázala, aby som zajtra vymenil prázdnu bombu za plnú a oznámil na bytovom družstve, že nám opäť tečie do bytu. Bývali sme na poslednom, ôsmom poschodí, a keď vonku zapršalo, vnútri bolo treba vymieňať vedrá: kvapkalo: kvap, kvap, kvap, kvapi, kvapi, kvapi, kvapi, veď sme chvapi, život je taký...

Telefonovala mama: otec sa predsa len rozhodol a išiel do toho Olomouca – nevedel som, či sa mám radovať, alebo pripraviť na najhoršie.

„A múr? Spadol?“

„Prečo?“

„Mal som taký blbý sen. Ale ja za to nemôžem, ja nie som murár. Tá malta bola dobrá, možno bol cement starý.“

„To je možné. Aj mne sa zdal akýsi hrudkovitý.“

Pred mesiacom som bol doma, namiesto starého hnilého dreveného plota sme stavali tehlový múr. Všetci si zo mňa usierali, vraj namiesto písania tých kokotín by som sa mal naučiť namiešať aspoň správnu maltu.

Pršalo až do rána, potom sa vyčasilo.

(str. 54-55)

Počet strán: 208
Jazyk: slovenský
Vydanie: tretie
Rok vydania: 2017
Väzba: tvrdá
Ilustrácie / Dizajn: Emil Drličiak
Vydavateľ / Spoluvydavateľ: KK Bagala
Sponzor: Fond na podporu umenia
ISBN: 978-80-8108-077-7
Rozmer (Š x V x H): 115 x 180 x 30
Váha: 0