Posledný román-autobiografia obľúbeného spisovateľa. Autentické svedectvo o procese premeny na pozadí prudkých spoločenských zmien. S biľagom rebela, extrémistu a permanentného opozičníka, bilancuje svoj život. A každý čitateľ, kladúci otázky sa stáva zároveň jednou postavou príbehu.

„Cítim sa ako pacient, ktorý chce vydať autentické svedectvo o svojej nemoci a zároveň som spisovateľ, ktorý začína písať poslednú časť svojich pamätí – svedectvo o procese premeny až vo chvíli, keď pamäť stráca. „Žiť sa dá len autobiograficky,“ napísal môj kolega a priateľ Ivan Kadlečík a ja s ním, samozrejme, súhlasím. Ale písať autobiografiu je možné aj spoluprácou autora s čitateľmi, novinármi, kritikmi, ktorí autorovi kladú rôzne otázky a on na ne odpovedá. Z viacerých rozhovorov, ktoré sa prelínajú s textami z iných žánrov, si čitateľ môže poskladať životný príbeh autora, ktorý píše román-koláž a každý čitateľ, kladúci otázky, sa stáva zároveň jednou postavou príbehu. (Rozprávač, Autor, Protagonista)“

„Ak sa začítame do tejto knihy, dozvieme sa všetko, lebo ju budeme chcieť prečítať od prvého slova do posledného. Je to veľmi dobre premyslená a napísaná kniha – zvláštna, ale účinná chronológia, pozvoľné, ale úderné problémy, ktoré vyústia do problému základného. Nezvestný – ako znie aj názov druhej časti tejto knihy – je dvojznačný. Dušan Mitana je stále tu – v pamäti najbližších i blízkych, v spomienkach ľudí, ktorí sa s ním stretli i u množstva čitateľov (minulých i budúcich). Tá proklamovaná „nezvestnosť“ je asi jediný omyl Dušana Mitanu – autora, ktorý „odišiel z príbehu“. (Gabriela Rakúsová v doslove knihy)

Ukážky z knihy

Poprava sa musela vykonať ihneď sťatím. Bol to mladý muž, takmer chlapec a kat Juraj Mitana začal váhať. Videl a spôsobil už veľa ľudského utrpenia, videl už veľa krvi tiecť, ale odrazu mu prišlo mládenca ľúto. Povinnosť si však musel vykonať. Napokon, komu bolo ľúto jeho ženy, ktorú znásilnili a syna Lutera? A predsa zaváhal. Požiadal svojho pomocníka, aby to urobil miesto neho. Pomocník odmietol a tak Juraj švihol mečom. Hlava padla do koša. Keď pomocník niesol telo mládenca k ostatným bezhlavým telám, všimol si, že pod ľavou pazuchou je vypálený znak janičiarskeho bojovníka.

„Bol to janičiar,“ povedal.

„Čo? Janičiar?“

Juraj mal zrazu znepokojujúci pocit, že niečo nie je v poriadku.

„Vyzleč ho!“ prikázal pomocníkovi s neurčitou obavou. Na predlaktí pravej ruky našli znamienko v tvare polmesiaca a pod ľavou lopatkou bradavicu v tvare šibenice. Juraj v zúfalstve zreval, vrhol sa na kolená a plačúc bozkával popraveného syna.

(str. 22)

Ďalším pásmom bolo Hraničné pásmo – jeho hĺbka siahala až šesť kilometrov do vnútrozemia kolmo na demarkačnú čiaru, ktorá rozdeľovala dva susedné štáty. Vstup do tohto pásma označovali biele tabuľky s červeným nápisom: „Pozor! Hraničné pásmo, vstup len na povolenie!“ Z tohto pásma postupne vysťahovali všetky politicky nespoľahlivé osoby, hoci strýkovi Jurajovi Bušovi, bratovi mojej mamy nijako nešlo do hlavy, že jeho svokra, ktorý bol za slovenského štátu miestnym veliteľom Hlinkovej gardy, nechali v pokoji prebývať a pôsobiť v Devínskom Jazere napriek tomu, že každý starousadlík vedel, že je pašerák a prevádzač – nekatolíkov pašoval pre peniaze, ale katolíckych utečencov, najmä tých, ktorí mali za slovenského štátu vyššie funkcie, a, samozrejme, katolíckych kňazov do Rakúska prevádzal viac-menej z presvedčenia. Napokon, strýkovi to neprekážalo, naopak, svokrovo „zvláštne“, istým spôsobom výsadné postavenie považoval za výhodné krytie – najmä odvtedy, čo sa rozhodol, že skôr či neskôr ujde „za kopečky“.

(str 266-267)

Sedel som na chodbe pred ambulanciou s rovnako postihnutými občanmi a počúval, čo je príčinou ich utrpenia – ako naposledy. Ustráchaná, mladá žena, pekná, potvora, priam sexy, keby mi depresia nezlikvidovala aj libido, to jest akúkoľvek túžbu po súloži, hneď by som ju pozval na dve deci červeného. Znepokojene sa vrtí na stoličke, napätá ako štrumpadľa, vyzerá sťa ustrašené vtáča pred prvým letom, prudko otáča hlavou zboka nabok, žmurká a nervózne si nás prezerá, chápem ju, preto sa jej súcitne spýtam: „Slečna, čoho sa bojíte?“

„Neviem,“ odvetí a potom šeptom dodá: „Vlastne... bojím sa, že zomriem.“

„Prečo si to myslíte?“

Po chvíli váhavo odpovedá: „Mávam takéto... zlé obdobia. Nakupujem, šoférujem, umývam riad alebo niečo varím, a zrazu, bez akejkoľvek výstrahy, začnem sa báť. To je hrôza. Chcem utekať, ale nemôžem sa pohnúť. Trasiem sa, srdce mi bije až kdesi v krku. Nemôžem sa nadýchnuť. Celé telo mi zmeravie, akoby som bola z mramoru, akoby som mala omdlieť.“

(str. 282-283)