Zborník najlepších textov 24. ročníka literárnej súťaže Poviedka 2020.

Bolo prijatých 302 súťažných prác, príspevky posudzovala porota a udelila hlavnú cenu Petrovi Hofericovi a bolo udelených aj osem prémií, ktoré získali: Tímea Krekovič Beck, Matúš Benkovič, Šimon Drgoňa, Karlos Kolbas, Daša Krištofovičová, A. P. Zacharová, Štefan Ziegler a  Svetlana Žuchová.

V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok aj predslov predsednícky poroty Márie Modrovich, štatistické údaje a názvy poviedok, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška pre účastníkov ďalších ročníkov súťaže.

„Poviedka 2020 zažila vo svojom dvadsiatomštvrtom roku doteraz nevídanú udalosť, nástup pandémie. Pri čítaní príspevkov som uvažovala nad tým, akým spôsobom ju covid-19 ovplyvnil. Počet prihlásených poviedok bol v podstate identický s minulým rokom. Epidémia však bola v textoch prítomná tématicky a – podružne? – s ňou aj motív domáceho násilia. Mentálne skraty prameniace z rôznorodej, ale intenzívnej frustrácie sa dokonca objavujú v troch ocenených textoch. Literatúra, ako býva jej zvykom, reflektuje skutočnosť: násilie si dvakrát odnesú ženy, raz dieťa.“

(Mária Modrovich, predsedníčka poroty Poviedka 2020)

ÚRYVKY Z KNIHY

Nádejná svokra rozpovie tvoj príbeh zvyšku svojej rodiny. Vysvetlí všetkým, kto si a odkiaľ si prišiel. Povie o tvojich plánoch a následne dá slovo dcére. Po niekoľkých minútach už nemáš nič, čo by si vedel doplniť. Všimol si si, že nie si jediný, za koho preberajú slovo. Ujo T., jeden z mužov s krátkym kohútom obkoleseným plešinou, sa ani nesnaží predbiehať svoju ženu. Chytí ju za stehno a zasmeje sa. Následne vezme do rúk ústnu harmoniku a zahrá na nej niekoľko veselých tónov. Si na zdvorilom výlete, uvažuješ. Niekoľko dní posedíš, popodávaš ruky, čosi vypiješ a domov sa vrátiš s novou inšpiráciou. Všimneš si M. na gauči oproti. Na ramenách jej z oboch strán sedí jedno dieťa. Pozerá sa na teba, akoby sa pokúšala čítať ti myšlienky. Do hlavy ťa nepustím, bejby, pomyslíš si, ak by ich náhodou čítať vedela. 

 (Peter Hoferica: O nich)

Narodila som sa do osady. V celom dvore som bola jediné biele dieťa. Otec sa na našu chajdu z nepálenej hliny veľmi hneval, pretože zo všetkých bratov zdedil tú najhoršiu nehnuteľnosť. Celý život ho sprevádzal pocit krivdy. Komunisti sa s palácmi nemaznali, do panského domu z osemnásteho storočia nasťahovali asi päťdesiat Rómov. Žili priamo v centre v klenutých komnatách i služobníckych domcoch, večerali na zaprášenom klavíri a deti hrali človeče na brokátových taburetkách prepálených cigaretami.

(Tímea Krekovič Beck: Dve letá s Ištim)

Divé vtáctvo, čo sedelo na stromoch, vyplašene vzlietlo. Povetrím zmätene zatrepotali stovky krídel, no onedlho sa okolo mŕtveho ramena opäť rozhostilo ticho rozľahlej petržalskej pustatiny.

Pätnásť minút som kráčal medzi robotou a rodinou. Z rohu Einsteinovej hore Röntgenovou a pri ŽST som to zvrtol domov.

Májová miazga bublala v zelených hlbinách...

Najprv som musel uspať dieťa. Nespolupracovalo a nezaberal ani najväčší kaliber – ignorácia. Nakoniec som musel vytiahnuť injekciu s diaparametazolom. Nič, dieťa bolo mimoriadne excitované.

Ešte stále sa z izbičky ozývajú výkriky: „Ócó! Ócó!“

(Matúš Benkovič: Vrbina)

Vonku je celkom sychravo, ale to je už od polky augusta.

Predo mnou je Vinohradská třída, naľavo je Flora, napravo Jiřího z Poděbrad. Za mnou je historická bytovka, v ktorej sa delím o byt s dvoma cudzími ľuďmi.

Zahnem za roh a idem ku kontajnerom. Moje Crocsy capkajú o zámkovú dlažbu. Ťap ťap. Zvyšujem hlasitosť na slúchatkách. Počúvam playlist, ktorý počúvam už štyri roky. Vyhadzujem separovaný odpad a mierim naspäť.

– Pane, mohu vás poprosit?

Trochu panikárim a vyťahujem z ucha slúchatko. V jednom z áut zaparkovaných pri ceste sedí staršia pani a máva na mňa, natiahnutá cez sedadlo spolujazdca. Rozhodnem sa nezahrať to na cudzinca a idem za ňou. Že „pane...“

– Prosím vás, mohl by jste mi pomoct s tímhle?

(Šimon Drgoňa: Mohol by som byť taký ako vy)

Jano sedí na drevenej fošni pred humnom, v ústach omieľa sladké drievko, premýšľa nad tým, koho prizvať na pomoc, zatiaľ čo slnko pečie na nehybné pozostatky koňa. Všetko to v ňom hnije a kvasí, každú chvíľu ho môže roztrhnúť. Jano cíti ten hnusný smrad aj na desať krokov, aj cez hrubú bavlnenú šatku, ktorú má uviazanú cez ústa a nos. Švagra volať nechce, ten by ho ohovoril pred celou dedinou. Len čo by prekročil prah krčmy, hneď by sa rozhovoril o tom, aký je Jano nanič gazda, že nechal zdochnúť koňa od smädu. Pozrie na kopáčske náčinie pohodené na suchej popraskanej pôde. Už skoro mesiac z oblohy nespadla jediná kvapka. Ak to bude pokračovať ďalej, všetko vykape. Hľadí na steblá pohojdávajúce sa vo vánku. Páľava ich poskrúcala do všemožných tvarov, nedá sa presne určiť, kde sa končí jedno a začína druhé. Do takej tvrdej zeme sa bude kopať ako do skaly. Vtom mu zíde na um, že poleje mrcinu benzínom a podpáli.

(Karlos Kolbas: Gazda)

Že vraj bol taký debil, čo mal cez celý chrbát vytetované, že: zlo prichádza z džungele.

Raz prišiel taký iný debil k dievčaťu domov dať jej kopačky po dvoch týždňoch chodenia. Prišiel, sadol si do obývačky a povedal, že to asi dajak necíti a že sa k sebe nehodia a že chce byť radšej sám. Dievča to prijalo s pokojom Angličanky, ešte debila vyprevadilo dole pred panelák.

Predtým, než debil nastúpil do auta, sa na ňu tak významne zadíval, akoby si chcel uložiť spomienku na jej tvár alebo čo. Vtedy dievčaťu napadlo, že tento debil je ale ukážkový chuj a že by si zaslúžil na papuľu. A hneď nato jej napadlo, že kedy, keď nie teraz?

Tak zovrela ruku v päsť a ubalila debilovi päsťačku.

(Daša Krištofovičová: Veľká kniha debilov)

Tentoraz to bolo iné. Bolo to iné už od momentu, keď zaklopal na železnú bránu a pritom naňho z rohu nízkej striešky spadol kúdeľ prachu spojeného s pavučinami a slamou, ktorú tam nanosili vtáci v úmysle postaviť si hniezdo. Vzduch predo dvermi voňal inak. Poznával v ňom vôňu turka do skla, pach trusu domácich zvierat i napoly špinavého potoka, do ktorého sa kedysi ponáral, a v ktorom mu brat držal hlavu, až kým sa mu nepodarilo s krikom vykrútiť. Boli to spomienky, čo mu narazili do nosa. A pritom predsa iba stál pred ďalším domom, ničím výnimočným, ktorý predstavoval ďalšiu zastávku medzi jeho prácou a povýšením, ďalšiu vstupenku k lepšiemu životu a platu, i keď takto by to majiteľovi domu nevysvetľoval. Tomu by povedal to, čo ostatným, s ktorými sa stretol predtým. Slušne by sa pozdravil, rukou si uhladil vlasy, potom poopravil kravatu a barytónom, tak, aby to znelo čo najpríjemnejšie aj pre tie najcitlivejšie uši, sa spýtal: „Môžem sa s vami porozprávať o možnostiach výhodnejších dodávok energií?“

(A. P. Zacharová: Slovo na P, slovo na S)

Je piatok ktoréhokoľvek ročného obdobia. Ktoréhokoľvek, pretože strom pred domom, v ktorom žije Mucha, vyschol a nemení sa podľa ročných období. Možno nie je ani piatok, lebo na dni v týždni nezáleží, pretože od zajtrajšieho rána bude môcť ležať v posteli bez ohľadu na kalendár. Nielen zajtra. Nie je nakoniec ľahostajné, ktorý z vetrov zlomí suchý strom? Neveselé sú dni, v ktorých stratil význam kalendár. Nakoniec, kalendár nie je podstatný ani pre túto poviedku, podstatné je, že Mucha sa cíti ako zlomený strom.

Mucha sedí naposledy v autobuse na ceste z práce domov. Na kolenách má aktovku s mastným papierom a s prázdnou zápalkovou škatuľkou. Mastný papier mu zostal po desiatej, prázdna zápalková škatuľka je nepodstatná, Mucha si kúpil nový zapaľovač. Aktovka ešte v sebe skrýva niekoľko omrviniek, inak je prázdna.

(Štefan Ziegler: Muchov popolník)

 

Tamara v zaparkovanom aute čaká, kým uvidí mamu vyjsť z domu. Karol sľúbil pomoc, vezme mamu na obed a Tamara to zatiaľ zariadi. V aute je čoraz teplejšie, Tamara už začína byť netrpezlivá, a keď mamu konečne uvidí, nečakane pocíti dusivú ľútosť. Tamarina mama vždy považovala za samozrejmé, že jej každý pomôže. Keď v neznámom meste nevedela nájsť cestu či potrebovala zavolať taxík, nástojčivo oslovovala okoloidúcich, kládla im ruku na rameno, zastavovala ich, akoby nežiadala o láskavosť, ale pripomínala povinnosť. Ak niekto zaváhal, podráždene sa dožadovala svojho práva. Tamaru od detstva najväčšmi prekvapovalo, že mamino okolie sa podľa jej prianí správalo. Svet spolupracoval. Neznámi boli natoľko zaskočení samozrejmosťou maminých očakávaní, že sa podriadili, a za nemiestnu nepovažovali maminu nástojčivosť, ale vlastné pochybnosti. Mamine prosby neposkytovali možnosť odmietnutia ani údivu.

(Svetlana Žuchová: Dni matiek)