VYCHÁDZA 1.12. — Zborník najlepších poviedok 30. ročníka literárnej súťaže.  

Víťazom literárnej súťaže Poviedka 2026 sa stal Marek Grajciar, ktorý bol už v minulosti ocenený trikrát – v roku 2013 zvíťazil tiež a v 2014 a 2022 získal prémie. Okrem hlavnej ceny porota udelila deväť prémií autorom a autorkám: Matej Ambroš, Adrián Biháry, Ľudmila Borzová, Jana Gerbel, Dorota Hinštová, Sofia Nováková, Patykar, Dušan Šuster a Katarína Želinská.

Do súťaže bolo prijatých 408 súťažných príspevkov. V knihe sú publikované všetky ocenené poviedky, ako aj predslov predsedu poroty, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.

„Slovensko sa borí so zotrvačnosťou v mnohých rovinách, kde by bolo na mieste staré poriadky rozbúrať či aspoň rozryť, ale súčasne čelí chradnutiu kontinuity tam, kde by nezakorenená spoločnosť výstavbu funkčnej a zdravej — pardon za výraz — tradície potrebovala. Živým príkladom je koniec viacerých kultúrnych centier a úpadok kultúrnych inštitúcií, vrátane kamenných i nekamenných. Kontinuita súťaže Poviedka je preto zjavom. Počas 30 rokov sa z nej stala živá platforma a neustále opakovaná sondáž do najsúčasnejšej literatúry, do jej hlbín a meniacich sa prúdov, ktoré by inak zostávali skryté pod ľadom,“ napísal v predslove zborníka predseda hodnotiacej poroty Radovan Potočár, autor dvoch prozaických kníh, premiant súťaže v roku 2014 a víťaz Poviedky 2015.

Členmi poroty boli Nicol Hochholczerová (ocenená v rokoch 2016 a 2019), Dominika Moravčíková (2018 a 2019), Kristián Lazarčík (2021 a 2022), Anna Valentová (2023) a Karin Kissová (2023 a 2024).

ÚRYVKY Z PUBLIKOVANÝCH POVIEDOK

„Hlbšie pod ľadom, ktorý práve odokryl, sa pohne čosi bledé. Zapulzuje v ňom strach, chce sa postaviť a odísť, no stuhnuté telo neposlúchne. Ostrý vietor mu fúka do tváre, hojdá reťazami hrádzovej konštrukcie, ktorými v lete vyťahujú člny. Ruka, ktorá akoby nepatrila jemu, sa dá znovu do práce, horúčkovito rozširuje okno do sveta na druhej strane. Vyčistená plocha má veľkosť ľudského tela. Kľačí v jej prostriedku a strnulo sleduje ženu, vznášajúcu sa niekoľko centimetrov pod ním. Je nafúknutá, tlačí sa na ľad ako balón na strop sklenenej miestnosti. Jej nahé telo je bledé, potiahnuté tmavofialovým mramorovaním.“ (Marek Grajciar: Bubliny v ľade)

„Z tieňa pri schodisku sa vynoril nízky prihrbený profil. Tvor mal masívny predok, ovisnutý chrbát a srsť fľakatú ako plesnivý koberec. Hyena škvrnitá. Jej ňufák bol vlhký, nízko pri zemi, a keď zachytila pach z pôrodnej sály, divoko trhla hlavou. V mdlom svetle núdzovej žiarovky sa jej zaleskli oči — dve inteligentné žlté zreničky plné chladného hladu. Za ňou sa zo šera vysunula druhá. Bola o niečo väčšia." (Matej Ambroš: Pudy)

„Medzi puberťákmi neprestajne smradľavými od potu boli šarvátky, potýčky a podobné doberania bežné. O to viac, ak sa bavíme o školskom prostredí, čo platilo aj v prípade nedávnych udalostí, keď sa Tulo počas veľkej prestávky naháňal so spolužiakmi, súperiac, kto koho skôr pichne pripináčikom do zadku.“ (Adrián Biháry: Halgató za môj smútok)

„Za dverami izby je dieťa. Jeho potomok. Zvyknem sa chechtať do zrkadla, keď si pre pracovníčky nacvičujem úsmev. Šetrím ním a jamky po bokoch ukazujú smer, odkiaľ klamem. Ako liečiť pľuzgiere na jazyku z ohovárania? Na Modrom koníkovi mám prednostné právo na príspevky. Komentár: Koľko kíl má mať malý, keď sa narodí? odštartoval moju kariéru. Rečniť bez jasného adresáta považujem za najlepšiu formu rozhovoru.“ (Ľudmila Borzová: Kotúľa sa pod nohami hrach)

„Volá sa to Rybárska reštaurácia, ale jediné ryby, čo majú, sú neónky v zaprášenom akváriu a plastové ostrieže na stene. Cez víkend podávajú trojchodové menu za jedenásť deväťdesiat a kaviarenské stolíky prekryli bielymi obrusmi. Aby tu mohli rodiny osláviť tie jubileá pekne. Iba vysoké múry za oknami im to kazia.“ (Jana Gerbel: Najlepší výhľad)

„Dvadsaťštyri hodín od rozvodu zbierame medúzy na brehu Jadranu. Klzké priesvitné telá kladieme na uterák. Čakáme na príchod túlavého psa, opustenej čajky, na vyplavené poranené telo morského ježka. Na čosi, čo by bolo možné opatriť.“ (Dorota Hinštová: Anatómia medúzy)

„Mačiatko beriem do dlaní. Je priľahké, viac ako by malo byť, a teplé len tam, kde sa ma dotýka. Kožúšok má na dotyk ako piesok — jemný a suchý. Pod prstami mu cítim všetky rebrá, tenké ako zápalky, a cez tričko jeho srdce: drobné, rýchle, ako keď niekto nástojčivo klope na dvere. Držím ho pevne, no nie kŕčovito — tak sa drží dláto.“ (Sofia Nováková: Východná 32)

„Koľko krajín má Afrika? spýtal sa učiteľ — ja som v duchu odpovedal správne, Bosorka nahlas odpovedala nesprávne, učiteľ nahlas odpovedal správne. Africká krajina s najväčším počtom obyvateľov? dobiedzal učiteľ ďalej — ja v duchu správne, Bosorka nahlas nesprávne, učiteľ nahlas správne. Takto to pokračovalo, až ju postupne zviazal (spoločne sme ju zviazali) svojou nekonečnou prevahou; učiteľova dominancia nad Bosorkou bola aj mojou dominanciou nad Bosorkou; papuľnatá Bosorka bola odrazu ticho, učiteľ a ja sme boli odrazu na koni.“ (Patykar: Červená krvinka)

„Oddelenie pre ďalekozrakých spravujem nebadane lepšie než moja predchodkyňa Angela. Pravidelne chodievala do práce v opojení návykových látok a namiesto literatúry návštevníkom odporúčala stránky s obsahom aktivizujúcim sexuálnu žiadostivosť. V porovnaní s ňou som len neškodný ujo, ktorý na svoju kancelársku stoličku posadil plyšového zajaca a sám sa presťahoval na sedací vak vedľa radiátora. Je mi zima, čo zmôžem.“ (Dušan Šuster: Herregud)

„Ďalšou anomáliou bolo v mojom živote aj to, že som sa narodila s vlasmi a ekzémom, čo sa obvykle novorodencom nestáva. Vlasy by až tak nevadili — akurát ma kvôli nim údajne omylom zaniesli Rómke, čo ležala na novorodeneckom v izbe vedľa mamy — ale ekzému som sa nemohla zbaviť ani po smradľavých čiernych mastičkách, ktoré mi predpisovali doktori a naštvaní lekárnici ich potom patlali v bielych téglikoch tak, že mali vždy špinavý okraj.“ (Katarína Želinská: Atópia)