Druhý zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje texty z knihy O stručnosti, ktorou autor debutoval pod vlastným menom v roku 1999. Obsahuje 41 päťvetových minirecenzií na umelecké diela a 48 glos z cyklu Humorikon o knihách, divadelných predstaveniach a výstavách. Ako bonus sú v knihe publikované medailóny 14 slovenských spisovateľov a autorova diplomová práca Niektoré problémy súčasného slovenského humoru z roku 1960.

Peter Uličný v doslove knihy píše: „Pri Kornelovi Földvárim naozaj nikdy nešlo o to, či sa jeho text bude volať doslov alebo fejtón či nebodaj diplomová práca. Niežeby si nectil pravidlá žánrov. Ale nad všetkými pravidlami vždy nakoniec víťazil rozprávač. Človek milujúci príbehy. Schopný rozprávať ich tak, aby ich milovali aj ostatní...“

O autorovi

Narodil sa 13. februára 1932 v Trenčíne. Pod pseudonymom Miroslav Kostka vydal v roku 1963 zbierku humoresiek Netypické príbehy. V roku 1970 odovzdal do vydavateľstva Smena rukopis knihy Výstrel v zrkadle, ktorý mal vyjsť v kritickej edícii, ktorú viedol Milan Hamada, kniha však z politických dôvodov už nevyšla a rukopis, ktorý sa našiel v pozostalosti, bol publikovaný ako prvý zväzok súborného diela Kornela Földváriho. Pod vlastným menom vydal literárno-kritické knihy: O stručnosti (1999), Svet pre dvoch (O Lasicovi a Satinskom, 2004), Päťadvadsať (O slovenskej karikatúre, 2005), O karikatúre (2006), O detektívke (2009), prózy: Príbehy z naftalínu (2003), ...až pod čiernu zem (2014) a dve knihy rozhovorov: Kornel Földvári (2014) a O sebe (2017).  Umrel 26. marca 2015 v Bratislave.

Ukážka z knihy

Veľmi ďaleko od vytýčenej témy (a pritom vonkoncom nie bližšie k cieľu) by nás odviedlo, keby sme sa vnorili do prapodstaty smiechu, spomínali jeho fyziologické predpoklady, lovili jeho prvé prejavy medzi pravekými ľuďmi, múdro citovali Darwina – a nakoniec by sme kapitulovali tak ako všetci ostatní pred nami. Pretože smiech, hoci patrí k základným prejavom ľudskej bytosti, je taký mnohotvárny, nekonečne jemne odstupňovaný a nepostihnuteľný, že ťažko zostrojiť definíciu, ktorá by ho predstavila celý. Tam, kde sa začína škatuľkovať a podväzujú sa krídla nespútanej predstavivosti, hynie smiech. Je v atmosfére, ako podtón v citoch a myšlienkach, nie v raz daných a nemenných faktoch a definíciách.

Berme preto ako skutočnosť, že sa ľudstvo smeje, nepátrajme po genéze smiechu, ale zapodievajme sa humorom ako hotovým faktom. Už v šerom dávnoveku skúmania došli autori súhlasne k poznatku, že smiech je jednou z vlastností, ktorú má len človek. Bergson konštatuje, že človek sa smeje len človeku alebo zvieraťu, ktoré by sa chcelo podobať človeku, prípadne predmetu, ktorý má ľudský tvar. Čiže smiech je jedna zo základných ľudských vlastností. („Nejestvuje v prírode zdroj komičnosti: zdroj komičnosti je v tom, kto sa smeje,“ hovorí Marcel Pagnol.) Presnejšie spoločenských, pretože smiechom zaujíma človek vzťah k spoločnosti, jej príslušníkom či výsledkom ich činnosti; „je fyzickým výsledkom intelektuálneho deja, ktorým je zistenie vzťahu“ (Marcel Pagnol).

Preto sa dostali v minulosti pod povrch iba tí skúmatelia, ktorí analyzovali humor ako isté napätie medzi človekom a spoločnosťou, ako zážitky človeka medzi ľuďmi. Mnohí však skúmali iba jeden pól tohto napätia, iba to, ako a kedy reaguje človek smiechom ako jednotlivec. Je to nepochybne základný bod napätia (veď aj spoločnosť sa skladá z jednotlivcov), no nekonfrontovaný a nekorigovaný druhým pólom – spoločnosťou, obsahuje iba časť pravdy. Tak vznikol názor (podporovaný i tvrdeniami, že podobne reagoval praveký človek, triumfujúc nad porazeným nepriateľom), že smiech je výrazom nadradenosti smejúceho sa nad vysmievaným. Duchaplne obhajuje tento názor napríklad Marcel Pagnol vo svojich Poznámkach o smiechu, no nachádzame ho už aj u anglického materialistu Thomasa Hobbesa (1588 – 1679), ktorý považuje smiech za „kŕč pľúc a tvárových svalov“ a za jeho príčinu vyhlasuje „nepredvídané a úplne jasné poznanie našej prevahy nad iným človekom“. Pagnol túto definíciu rozvádza a precizuje. Charakterizuje smiech takto:

„1. Smiech je víťazoslávny spev; je to výraz okamžitej, náhle objavenej nadradenosti toho, kto sa smeje nad tým, komu sa smeje.

2. Sú dva druhy smiechu, od seba rovnako vzdialené, ale tiež rovnako dokonale nerozlučné ako póly našej planéty.

3. Prvý, to je pravý smiech, zdravý, posilňujúci, osviežujúci. Smejem sa, pretože sa cítim nadradený tebe (alebo inému, alebo celému svetu, alebo sebe samému). Nazvime ho kladným smiechom.

4. Druhý je tvrdý a skoro smutný. Smejem sa, pretože si mi podriadený. Nesmejem sa svojej nadradenosti, smejem sa tvojej podriadenosti. To je záporný smiech, smiech pohŕdania, smiech pomsty, vendety alebo prinajmenej odvety.

5. Medzi týmito dvoma druhmi smiechu nájdeme všetky možné odtiene. A na rovníku, v rovnakej vzdialenosti od oboch pólov, nachádzame smiech úplný, ktorý vznikol spojením oboch druhov.“

Nepochybne, tento prístup odhaľuje základnú vlastnosť; no predsa nie je ani v tejto definícii, ani v žiadnej podobnej celá pravda. Prečo? Pretože izolujúc smejúceho sa jedinca od spoločnosti ráta iba s jeho vnútrom, reakciami človeka samého, nie človeka ako stavebnej jednotky spoločnosti. Vypadol uzlový bod, v ktorom sa realizuje spoločenská funkcia smiechu. V konečných dôsledkoch otvára dvierka nižším pudom v človeku, nepriamo povyšujúc za zdroj smiechu (či už pagnolovsky „kladného“ alebo „záporného“) ľudskú zlomyseľnosť, samoľúbosť a vyvyšovanie sa. (Nie náhodou Hobbes stanovuje: „Je jednou z vlastných úloh veľkých duchov pomáhať iným a zbavovať ich výsmechu a zrovnávať sa iba s najschopnejšími“ – t. j. nie iných zrážať, ale seba dvíhať k ideálu.) Do humoru by potom patrili rozličné nepríjemné príhody našich blížnych, stratil by vyšší cieľ a perspektívy, zmizla by z neho vášeň a hnev...

(str. 153)