Kornel Földvári varuje: „Opakovanie je matkou múdrosti – ale zároveň aj macochou originality.“ Z podobných múdrych viet je akýmsi zázrakom zostavená celá kniha. Prichádzajú s takou ohurujúcou ľahkosťou, presnosťou a hravým pôvabom, že jej čítanie sa mení na láskavú školu radosti. (Dušan Dušek)

Knihu O čase i nečase začal autor zostavovať krátko pred smrťou. Obsahuje fejtóny, komentáre a stĺpčeky, ktoré publikoval v denníkoch SME a Pravda v rokoch 2005 až 2014.

„Humor, ešte aj ten najdrsnejší, je plachý. Prichádza ticho a zaiskrí až oveľa hlbšie – keď sa dotkne našich predstáv. Ak máte kohosi rozosmiať, dávkujte svoje úsilie striebornou lyžičkou, a nie lopatou.“ (Kornel Földvári)

Počasie v našich zemepisných dĺžkach a šírkach nemalo a nemá lepšieho literárneho meteorológa, ako bol a je Kornel Földvári. My zase máme šťastie, že sa stále znovu môžeme tešiť z jeho presných komentárov. A ešte presnejších predpovedí. (Dušan Dušek)

„Dobrá kniha v akomkoľvek jazyku totiž nikdy nie je nepriateľská. Svoj jazyk neznášanlivo nevnucuje, pokorne ho dáva do služieb autorovho posolstva a pomáha mu preniknúť k čitateľovi. Zlý môže byť iba človek: keď sa pokúša knihu použiť ako zbraň.“ (Kornel Földvári)

O AUTOROVI

Legenda slovenskej kultúry Kornel Földvári sa narodil pred 90 rokmi

Vynikal rozhľadom, tvorivosťou aj humorom.

Spisovateľ a prekladateľ Kornel Földvári, teoretik humoru, legenda slovenskej kultúry, literatúry a divadelníctva mohol počas totalitného režimu pre kádrový profil publikovať iba pod rôznymi pseudonymami (Miroslav Kostka, Peter Horňák, Pavol Miškovič). Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999.

Kornel Földvári sa narodil 13. februára 1932 v Trenčíne. Pochádzal z hodinárskej a zlatníckej rodiny, to poznačilo jeho ďalšiu kariéru. Na tri roky narukoval k čiernym barónom v pomocných technických práporoch (PTP), ktoré boli v rokoch 1950-1954 určené pre nespoľahlivých občanov.

Využívali ich na ťažké a nebezpečné práce. Po vyhadzove z vysokej školy tak prežil mladé roky v šachtách baní v českom Kladne a neskôr vo fabrike Prema Stará Turá. Odmäk po stalinskom období umožnil, že sa na 13 rokov stal redaktorom Kultúrneho života a súbežne Mladej tvorby.

Po prelomovom roku 1968 sa uchytil vďaka protagonistom Divadla na Korze v Bratislave ako jeho riaditeľ. Miesto musel po 18 mesiacoch opustiť rovnako ako Milan Lasica a Július Satinský i mnohí ďalší jeho členovia. Roky normalizácie prečkal bez možnosti prekladať a publikovať, pracoval aj ako obchodný referent.

Slovenskej čitateľskej verejnosti sa Földvári predstavoval dlhé roky svojou záľubou komentovať detektívky i humoristické romány či poviedky od Breta Harta cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera.

„Bol tak dobroprajný, že dokonca aj keď čítal knihu od niekoho, koho nemusel, aj tak povedal, že dotyčný napísal dobrú knihu,“ povedala o autorovi spisovateľka Daniela Kapitáňová.

Po roku 1989 vstúpil Földvári do vysokej politiky, v rokoch 1990-1992 bol prvým námestníkom ministra kultúry. Potom sa venoval už iba písaniu, krstu nových kníh a doslovom k umeleckým prejavom súčasníkov.

Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999.

Svoj knižný debut Netypické príbehy, ocenený na festivale Jaroslava Haška v českej Lipnici v roku 1963, skryl pod pseudonymom Miroslav Kostka. Po súbore humoresiek opäť pod pseudonymom vydal malú monografiu o grafikovi Dušanovi Polakovičovi.

Pod vlastným menom debutoval Kornel Földvári v roku 1999 knihou O stručnosti, zloženú z jeho publicistických a literárnokritických príspevkov. Až v roku 2003 vydal svoj dlho odkladaný rukopis Príbehy z naftalínu s podtitulom Humoresky 1963-1977. Ako milovník divadla stál pri zrode festivalu České divadlo. Je autorom histórie Divadla na Korze s titulom Svet pre dvoch a podtitulom O Lasicovi a Satinskom. Malý prierez dejinami slovenskej karikatúry zachytáva jeho Päťadvadsať vydaných v roku 2005. V roku 2006 vyšla aj kniha O karikatúre. Földvári bol držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2006.

Spisovateľ zomrel 25. marca 2015 v Bratislave vo veku 83 rokov. Jeho súborné dielo vychádza vo vydavateľstve KK Bagala.

UKÁŽKY Z KNIHY

Fico ludens

Pán premiér Fico nás zasa raz zaskočil. Kto by na tohto nepriestrelného pragmatika povedal, že rád šantí ako chalan na pažiti?

Vášnivo holduje najmä starej dobrej hre na otázky. Poznáte to: nevieš alebo odpovieš zle – davaj záloh, na konci ho vykúpiš nejakou nepríjemnou pokutou. Vo verzii nášho mierne konštitučného monarchu: opozícia nemá právo len tak nezáväzne kritizovať, ale musí pomáhať hľadať riešenie. A údajní „pravičiari“ (Churchill by im dal!), oblbnutí tvrdým pádom, sa vzdali tradičnej úlohy advocata diaboli a poslušne na hvizdnutie pokúšajú sa za neho písať domáce úlohy. Pochopiteľne, podľa vyzývateľa trestuhodne hlúpo a zle.

Ako jeden zo sekundantov nedávno zaskočil aj pán exšéfprokurátor Trnka a vyzval poslancov Žitňanskú a Lipšica, aby vykorigovali jeho vlastný kiks. A kam sa všetci hrabú na nepolapiteľného lovca skalpov Igora Matoviča z protivníkovho tábora! Priateľ-nepriateľ, čo nápad, to úder Old Shatterhandovou päsťou.

Rozohraná partia sa zároveň obohacuje o nové finesy. Vyvolávač žiada opozíciu, aby navrhla kandidáta na niektorú z funkcií, ktoré jej milostivo ponechal. Každé meno tvrdo zmetie lakonické „Nie!“, „Nedôveryhodný“, „Nemá hlasy celej opozície“. A pokorený súper vyzerá ako šesťdesiatsedemhlavý nesvojprávny idiot so samými čiernymi Petrami namiesto normálnych kariet.

Ďalšie kolo otvára zaklínacia formulka: „Náš klub sa nezúčastní na hlasovaní, kým tu nebude sedieť kompletná opozícia – aj tí dvaja, čo vlani zomreli!“ (Nezomrel síce, našťastie, ešte nikto, ale v hernom pláne treba rátať aj s touto alternatívou.)

Divák sa už vopred teší na vykupovanie zálohov. Budú sa pre ne ľudia v priamom prenose tradične aj vyzliekať? Pri viacerých pánoch dosť tristná predstava, no pre niektoré poslankyne by to konečne bola prvá zmysluplná aktivita v zákonodarnom zbore...

Inak, ak by opozícia chcela v tejto disciplíne súťažiť s hravosťou vládnej strany, odporúčam nácvik klasiky, známej medzi prostým ľudom ako „hajzel“.

Domček z kariet sa im celkom iste nezosype tak rýchlo ako ich spoločné projekty. Pravda, len ak sa voliči konečne neprebudia a nevyhrnú si rukávy, aby si so svojimi „vyvolenými“ všetkých farieb zahrali partičku „richtára“. (18. 12. 2012)

(str. 169)

 

 

Hľadá sa gentleman. Zn.: márne

Keď som po niekoľkých nemastných-neslaných recenziách absolvoval prvú literárnu polemiku, časopis som hrdo, ako šteňa ukoristeného potkana, priniesol mame. Tá si však namiesto nadšenia všimla akurát výčitku mojej „obete“, že som bezočivý sopliak, ktorý nemá úctu pred šedinami a akademickými titulmi. Zahľadela sa na mňa smutne ponad okuliare a ľútostivo vyhlásila, že ona ma veru tak nevychovávala. Môžem sa hanbiť, že sa dokonca v tlači píše, aký som chrapúň.

Nevedno, či aj pani Ficová nosí pri čítaní okuliare. Nepochybne však ani ona nemá veľkú radosť z toho, že sa celý svet ako v reality show zabáva nad tým, ako jej dobre vychovaný syn nevyberane grobiani premiérke. Mimochodom, nielen politickej súperke, ale aj žene, matke, dáme. Iste, politika si pred ústa obrúsok nekladie, no aj najväčšie bezočivosti aspoň formálne musia zachovať isté dekórum. Ono je vlastne aj oveľa účinnejšie, ak odporcu obviníte, že si neosvojil siedme prikázanie, než mu na rovinu vykričať, že je zlodej. No a čo? Zlodeji sme predsa všetci, aspoň sa nelíši od svojich voličov.

Ak dodržíte bontón, pokojne môžete dámu, hoci aj kráľovnú, poslať v rámci politiky na druhý svet – no presne podľa etikety, s úctou a so všetkými poctami. Ak je oficiálna poprava Márie Stuartovej kánonizovaný kamienok v mozaike dejín, Draga Mašínová, rozsekaná aj s kráľovským manželom šabľami, stále len odporná vražda. A vulgárny populizmus, predstierajúci spravodlivé rozhorčenie nad existenciou nejakej Ivety Radičovej? Priam exemplárny pokus o rituálnu vraždu pomocou čiernej mágie: zaklínač zabodáva špendlíky do voskovej figúrky a drví medzi zubami kliatby najhrubšieho kalibru.

Krivdili by sme však doktorovi Ficovi, keby sme mu upierali jemnocit. Má ho až-až. Voči sebe. Ako sa len podľa súdnej žaloby o vysoké odškodné psychicky zosypal, keď si bezcitný karikaturista vzal na mušku jeho krčné stavce a chrbticu! Vraj ho v inkriminovanom čase ukrutne boleli a hyenistická kresba to len zhoršila. Lenže Shooty nie je jasnovidec a ak by hneď bol, ozajstný chlap hoci aj pri podpásovom útoku zatne zuby a nedovoláva sa súcitu. Škoda, že sa nepoučil z príkladu útleho žieňaťa Hedvigy Malinovej, ktorej bez váhania ublížil viac než celý cyklus karikatúr. (31. 8. 2011)

(str. 143)