Svätyne je román o stigmatizácii neplodnosti, o všeobecne akceptovanom násilí na ženách, o rodičovstve a v neposlednom rade aj o smrti. Dej je zasadený do sedemnásteho storočia, ale téma je, žiaľ, vysoko aktuálna aj v tomto storočí, dokonca na Slovensku aj v posledných dňoch. Pokiaľ by autorka neprezradila pár historických súvislostí, príbeh by vo svojej magickosti mohol fungovať aj v bezčasí, na bližšie neurčenom mieste. (Katarína Vargová)

Ako prvý vás upúta jazyk... Vety a ich skladba majú u Dominiky Madro výrazný rytmus i melodiku. Keď píše, akoby spievala – variuje motívy, využíva silné repetície, mohutné akordy sa v ostrom kontraste striedajú s pokojnejšími lyrickými pasážami. Jazyk ovláda celú knihu a v tomto prípade nie je len prostriedkom, ale ozajstným stavebným materiálom, ktorý nechce byť (a ani nie je) len efektným ornamentom. Autorka slovám verí, verí jazyku, spolieha sa na jeho silu a to všetko prepája očarujúcou obraznosťou. (Ján Púček)

Dominika Madro sa narodila 3. novembra 1990 na Myjave. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského a následne dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Do literárneho povedomia vstúpila ako suverénna autorka s mimoriadnym zmyslom pre imagináciu, o čom svedčia víťazstvá v prestížnych súťažiach. Vydala dve prozaické knihy — román Svätyne (2019) a mytologickú fantasy Dediči posmrtnej ríše (2021), písala rozhlasové rozprávky a scenáre, pracovala ako redaktorka časopisu Knižná revue a editorka. Zomrela 27. apríla 2024 v Cíferi. Jej predčasne uzavreté dielo patrí k najvýraznejším zjavom slovenskej prózy.

„Svätyne sú výrazne špecifickou, baladickou (preto i tragickou) prózou, v ktorej hlasy dvoch ženských postáv (Rodany a Višniačky) dopĺňa Rodanin osudový muž Jašek. Sú príbehom z iného, no aj z nášho sveta, netriviálnym rozprávaním o ne/vere, sexualite, láske a ne/plodnosti, o živote a jeho konci, ktorý môže byť novým začiatkom, zmŕtvychvstaním.“ (Marta Součková)

Druhé vydanie jej úspešného debutu Svätyne (2026) je návratom k podmanivej, rýdzej kopaničiarskej balade. Pôvodný príbeh z krátkej prózy Svätyňa (s ktorou zvíťazila v literárnej súťaži Poviedka 2016) autorka rozšírila na objasnenie osudov všetkých troch hlavných postáv — Rodany, Jaška a Višniačky. Jazykom, štýlom či výberom tém síce nadviazala na tradíciu slovenského naturizmu, jej román však nie je historickou sondou, ale nadčasovou výpoveďou — o túžbach, sile, viere, vernosti, bolesti, ale hlavne o láske.

„Ilustrácie a obálku mala na starosti Lina Šuková a príbeh nádherne dotvárajú. Subtílnosť a geometrická pravidelnosť ornamentov korešponduje s jemnosťou, ale neúprosnosťou písania Dominiky Madro. Svätyne sú presne takým literárnym počinom: neúprosným, na súčasnej slovenskej literárnej scéne neprehliadnuteľným“ (Jaroslava Šaková)

Ukážky z románu

„Najprv, najprv pomáhaš rodičke s nádychom a výdychom, potom musí tlačiť. Silno. Ako možno ešte nikdy. A uvidíš hlavičku. Nezľakni sa, ak bude vlasatá,“ hovorím s očami zaborenými do neba, rodím bez tlačenia, bez dieťatka. „Nezľaknem,“ vystatuje sa. Mariša striehne nad nami. „A teraz už ho držíš živé. Pohladíš rodičku, aby ešte raz, ešte trošku, potlačila. Musí porodiť aj taký slizký koláč. Neboj sa, nie je otrávený. Neverím v jeho čary. Zbytočne ho zahrabávať alebo sušiť ako liečivú bylinu.“ – „Netrep. Všetky placenty majú vlastný život,“ osopí sa na mňa Mariša. „Nebľač a roď.“ Pokračujem pre Alžbetku: „A keď sa z neho kúsok nalepí na dieťa, neprinesie mu to šťastia ani o štipku viac ako ostatným.“ Mariša si začne šomrať niečo zlostné, lebo ona sa tak narodila. Alžbetka sa na mňa len usmeje, tvári sa, že má v jednej ruke dieťa a druhou ma pohladí. „Potom placentu jemne odrežeš a pupočník zaviažeš. Na kopaniciach sú pupočníky krásne stredne dlhé, ešte sa žiadny Myjavčan do nich nezamotal, ani nimi nepriškrtil.“ Pritlačím kolená k sebe. Je po všetkom. Vtom obe začujeme plač novorodeniatka. Posadím sa. Alžbetka v rukách kolíše vlhký vzduch. „Je to chlapec,“ povie mi do očí, „má trošku tučné líčka, ale je zdravý.“ Mariša sa znechutená stavia na zadné. Ku mne sa vracia duša. Alžbetka drží moje dieťa. Telo môjho tela. Telo mojej duše. Syna. „Meno?“ spýta sa. Načahujem sa za ňou. „Jašek.“ Mariša si zdrapí dcéru. Jašek Alžbetke vypadne z náručia. Tak ľahko, ako sa tam dostal. Stuhnú mi pery. „Ideme,“ chrčí Mariša. Alžbetka ide. S pár slzami nad mojou stratou.

(str. 50)

A pred naším domom, úzkym a dlhým, s dvorom zatúlaným až k susedovým dverám, zase silnie dub. Všetky duby hovoria: Nechaj nás, nebudeme stôl, lavica ani kolíska. Z dubu by som nikdy nič nevytesal. Sú prázdne. Zoťať ich kriesi horu.
Uľa ledva odkráča do perín. Plače a modlí sa, ale skôr plače, stláča si brucho, chce rodiť. Nie stále čakať. Sadnem si k peci, je úzkostne malá, menšia než štvorročné dieťa. Budem mať dieťa. Tamarku. Celkom nového Anjala. Nepoškvrneného, neprekliateho (Bože, prosím, neprekliateho), môj hriech je môj hriech, moja túžba je moja túžba, Tamarka príde slobodná z môjho tela, nie z mojej duše, príde čistá priamo z Tvojich rúk, Ty si život, ja nie som žiaden Jozef, Ján, Skala. Ona nech sníva s anjelmi, nech dýcha v pokrstených vodách, nech z nich vyťahuje plné srdcia. Náš dom sa rozrastie o ňu, o prvé slová, kratšie noci, živú hviezdu. O temný strach o ňu, jej krásu, jej dni, jej jazvy, jej večnosť. Všade bude Tamarka. Uľa už neplače, spí, neprehadzuje sa, len leží, brucho je akoby vysoko nad ňou, naša prvá hora. Prvomama a prvootec. Uľa mi daruje všetko. Plod pod nohami. Budem nový, budem viac, budem gaštan. S Uľou – dubom. Mimo Rodany – mladej vŕby.

(str. 88)