Námestie kozmonautov je groteskný, magický a zároveň hlboko ľudský román o návratoch, spomienkach a nezvratných rozhodnutiach. O neviditeľnej Generácii Ю, ktorá vyrástla v socializme, dospelosť prežila v divokom kapitalizme, v škole ju nútili písať azbukou, ale zrazu sa od nej už očakáva plynulá angličtina.
Príbeh je o kamarátoch, ktorí stratili ambície, no nestratili schopnosť vzdorovať absurdite života. Prišli o ilúzie, no nie o dôstojnosť.
Víťazný text literárneho súbehu ROMÁN vychádza knižne už v treťom vydaní, získal Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a Cenu čitateľov Anasoft litera.

Je to román vkusný, i keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Viliam Klimáček má schopnosť odstupu a sebairónie, ktorá tak zúfalo chýba mnohým súčasným slovenským autorom. (Ján Chovanec, Listy)

O AUTOROVI

Viliam Klimáček (1958) je zakladateľom bratislavského Divadla GUnaGU. Napísal viac ako sto divadelných hier a dvadsať kníh. Dvakrát sa stal víťazom súťaže Dráma, sedemkrát získal Cenu Alfréda Radoka, je laureátom Ceny Dominika Tatarku, Ceny Nadácie Tatra banky za umenie a ďalších ocenení. Námestie kozmonautov patrí k výrazným generačným výpovediam a je jedným z najpamätnejších obrazov o postsocialistickom Slovensku.

Námestie kozmonautov po dvadsiatich rokoch

V deň, keď Námestie kozmonautov vyhralo hlavnú cenu v súťaži ROMÁN 2006, ktorú vymyslel Kali Bagala, strašne pršalo. Bol som na chalupe, v starom, stopäťdesiatročnom dome, kam som chodieval písať. Nemal som žiadny tranzistor, a tak som vyhlasovanie víťazných diel počúval z autorádia v starom Renaulte.
Vonku bola tma, kvapky dažďa bubnovali na karosériu, a zrazu akýsi hlas začal čítať úryvok z víťazného diela. Trvalo asi desať sekúnd, kým mi došlo, že čítajú fragment z Námestia kozmonautov. Roztriasli sa mi kolená.
Je to kniha o mestečku, kde som vyrastal až do odchodu na vysokú školu. Márquez má svoje Macondo, ja mám Veľké Roje, fiktívne mesto, kde občania prerobia kostol na múzeum kozmonautiky a z podzemia sa vynárajú kostlivci minulých životov. Rodná obec je miesto, z ktorého túžite ujsť a kam sa raz možno vrátite. Milované, nenávidené, s oparom spomienok aj všetkého, čo je v živote prvýkrát. Ako v tej Ferlinghettiho básni — rodný môj kraj, zo všetkých najkrajnejší.
Svojho času existovala webová stránka, ktorú založili moji čitatelia zo Starej Turej — toho skutočného mesta — a budovu za budovou, fakt za faktom porovnávali, čo je a čo bolo v ich meste naozaj a čo a ako sa transformovalo do poetických, surreálnych, nostalgických Veľkých Rojov v mojom románe.
Rodné obce môžeme milovať či nenávidieť, no nikto im neuprie, že takí, akí sme, sme najmä kvôli nim.

Viliam Klimáček, 2026

 

UKÁŽKY Z KNIHY

Auto sa elegantne kĺzalo asfaltkou raz nadol, raz nahor, kraj bol mierne pahorkatý a noha na plyne sa chystala pritlačiť, lebo sa blížil záverečný výstup, po ktorom stačilo už len vyhodiť rýchlosť a voľnobehom prísť na ktorékoľvek miesto Veľkých Rojov. Kopec vedel energiu vrátiť.

Tatraplán hlboko zabublal a ťahal nahor, Igor zaregistroval deti s károu ďateliny, ktoré mu nadšene kývali, a zamával im. Robil to každý raz, veď nebol len obyčajný šofér, on riadil prezidenta medzi autami. Držať tento volant bolo čosi ako poslanie.

Auto vybehlo na kopec a pred jeho trojokým čelom sa otvorila panoráma mesta. Lúčovité ulice, ktorých jadrom bolo námestie, zaujali na prvý pohľad každého. Igor zo zvyku hľadal očami ich dom a náhle sa všetko prevrátilo ako pohár.

Nechápal odkiaľ, ale na ceste bol zrazu bicyklista a on sa rútil rovno naňho. Šliapol na brzdy, auto zatočilo, ale udržalo smer a po niekoľkých metroch zastalo. Igor vyskočil z kabíny. V kroví pri ceste ležal muž s bicyklom.

Došľaka, – vydýchol Igor, ani na okamih nepochybujúci o vlastnej vine.

Žijete?! Hej! – bežal na miesto nehody.

Zranený si sťažka sadol. Igorovi prišlo nevoľno. Muž mal krvavú tvár a rozseknuté obočie. Roztrhnuté tričko s vyblednutým logom k sebe sa túliacich ložísk odhaľovalo chudé biele telo.

Môžete vstať? – podával mužovi ruku.

Ten naňho uprene hľadel.

Jak zomrie, idem do basy! – preľakol sa Igor.

A sklonil sa k zranenému.

Igor? – opýtal sa muž, ktorý mal mať vnútorné zranenia.

Igor zmeravel v predklone.

Maroš?! – vystrel sa.

Starého kamaráta prejdeš, magor, – dvihol zranený svižne svoj bicykel, – teba som nečakal!

Skoro som ťa zabil, – pregĺgal Igor, – nie je ti nič?

Igor Hošták prišiel, – nasadil Maroš bodrý tón, – to snáď neni pravda!

Naozaj ti neni nič? – pýtal sa Igor.

Čo ak stratí vedomie? – zachvacovala ho panika, ale bývalý spolužiak vyzeral v poriadku.

Dobre je mi, už sa nepýtaj. Ostaneš pár dní?

Len na preteky.

Po rokoch prídeš na deň?

Čo tu mám robiť?

Pozveš ma na pivo, keď si ma zrazil.

Naozaj ti nič nie je?

Som v pohode, jasné?!

Ubytujem sa a môžeme ísť na pivo.

Počkaj, ja som v robote.

Kde robíš?

Tuto kúsok, ale večer ideme. Kde spíš?

V Horci.

Tak večer. Čau.

Čau.

(str. 45)

Von otvorenými dverami vanula vôňa čerstvo zomletej kávy.

Vzdychol si a potisol bicykel až ku dverám, – vyhodili ma z Drevočasu.

Milka si prikryla ústa. Bez jedinej zbytočnej otázky ho potom zatiahla do obchodu a zatvorila dvere. Zobrala vlhkú handričku Söke a poutierala mu tvár od krvi. Čo nestihla, zotrela svojimi horúcimi perami.

Miluje ma, – bleslo šťastnému Marošovi hlavou a objal ju.

Poď, – zašepkala Milka a stiahla ho na zem.

Milovali sa rovno pod pultom ako nikdy, kričali, nedbajúc na to, že by ich mohol niekto počuť. Vyvrcholenie prišlo spolu s klopaním na sklo.

Za dverami stál brigádnik a svojím bytím pripomínal, že dnes sa obchody pohli. Milka si rýchlo zhrnula sukňu, a pokým omámený Maroš ležal pod pultom, predala mladému ďalšiu pollitrovku borovičky...

Maroš otvoril oči.

Von otvorenými dverami vanula vôňa čerstvo zomletej kávy.

Vzdychol si a potisol bicykel až ku dverám, – nezľakni sa, nejaký debil nevie šoférovať.

Si v poriadku? – vydýchla Milka.

Maroš urobil pár drepov, – nič mi nie je.

Dúfam, že ti dali platené voľno, – znepokojila sa, a keď manžel prikývol, šťastne povedala, – dnes mám fantastickú tržbu! Obchod sa rozbieha!

Maroš na ňu hľadel bez jediného slova. Nedokáže jej pokaziť deň. Handričkou Söke leštila chirurgicky čistý pult.

Do Drevočasu asi nejdeš na obed, čo?

Odhlásil som sa.

Nemám nič uvarené.

Nevadí.

Vieš, že tá vaječná nátierka sa dá robiť aj nateplo? S cibuľkou.

Najem sa vonku. Dnes prišiel Igor.

Igor?

Kamarát z mladosti. Hovoril som ti o ňom.

Ten divoký?

No Igor. Skočíme na pivo, nevadí?

Prídeš do večera?

Jasné.

Len aby.

Ide ti zákazník. Ahoj.

Ahoj.

Dobrý, ešte polliter borovičky. A údenáč zajtra môže byť.

(str. 63)