Žijem život, ktorý má zmysel

Hoci jeho vydavateľstvo sídli v pivničných priestoroch, knihy, ktoré vydáva, patria k vrcholu kvalitnej slovenskej literatúry. Vydavateľ Koloman Kertész Bagala všemožne propaguje pôvodnú slovenskú literatúru, spolupracuje s renomovanými spisovateľmi, objavuje nové talenty a na konte má už viac než 500 kníh slovenských autorov.

(Rozhovor pre časopis Devex, august 2026)

Tvoje vydavateľstvo KK Bagala vydáva pôvodnú slovenskú literatúru už 35 rokov. Čo ťa priviedlo k rozhodnutiu robiť práve toto?

Po revolúcii v roku 1989 som začal študovať na filozofickej fakulte slavistiku. Bol som už pomerne starý, a tak som po troch semestroch zo školy odišiel. To, čo som potreboval, som si naštudoval sám. Odchádzal som s takým rebelským, veď ja vám ukážem, ako sa robí literatúra! Založil som vydavateľstvo a až dnes po 35 rokoch môžem potvrdiť správnosť tejto svojej mladíckej nerozvážnosti. Začal som vydávať knižky kamarátom, s ktorými som sa zoznámil v študentskom časopise a ktorým som veril. Napríklad s Tomášom Horvátom, Marekom Vadasom, Pavlom Rankovom spolupracujem až doteraz.

Vydavateľstvo si založil len tak „na kolene“?

Prišiel som do tlačiarne a opýtal som sa, čo mám urobiť, keď chcem vydať knižku. Bol som samouk. Doba bola vtedy iná a technická príprava knižky zložitejšia. Dnes si dokážem pripraviť všetko sám, poznám tlačiarenské technológie. Mám vyše 500 kníh a bol som pri zrode každej z nich. Začiatkom milénia, keď sa mi darilo, som mal aj štyroch zamestnancov. Bohužiaľ, nevydržalo to dlho, po prvom veľkom bankrote v roku 2006 som ich musel prepustiť. Odvtedy som v podstate sám.

Čo ťa presvedčilo, aby si vo vydávaní kníh pokračoval?

Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Po všetkých finančných aj zdravotných problémoch som sa po nejakom čase vrátil. Zažil som aj obdobie, keď som vydával dvadsať až tridsať kníh ročne. Po bankrote som vydal len jednu-dve knižky. Neskôr sa ich počet opäť zvýšil.

Knižky, ktoré vychádzajú v tvojom vydavateľstve, sú zárukou kvality. Ako zistíš, že text je naozaj kvalitný? Máš na to nejaký trik či know-how?

Ani nie. Každý text je individuálny a individuálny je aj môj prístup k nemu. Text ma musí niečím osloviť. Ak text považujem za kvalitný a jeho autora za talentovaného, potom sa mu venujem. Od začiatku sa snažím pochopiť zámer autora. Niekedy rozmýšľam aj hodinu-dve nad jednou stranou. A od skúsených autorov sa aj ja učím. S debutantmi je, samozrejme, vždy viac roboty.

Sú laureáti literárnej súťaže Poviedka, ktorej prvý ročník sa konal pred tridsiatimi rokmi, zároveň debutantmi?

Takmer na sto percent ide o ľudí, ktorých som objavil vďaka tejto súťaži. Preto som ju aj založil. Od iných literárnych súťaží sa líši predovšetkým tým, že ju vyhlasuje vydavateľ. Dávam laureátom možnosť vstúpiť do sveta literatúry. Súťaž je anonymná, od prvého ročníka som nemenil štatút ani jej podmienky. Ponechal som autorom aj možnosť posielať príspevky poštou. Človek by mal nejakým spôsobom preukázať, že mu záleží na tom, aby ohodnotili jeho dielo. Už len taká maličkosť, že autor musí poviedku vytlačiť a odniesť ju na poštu, si vyžaduje určitú námahu. Za tých tridsať rokov bolo zo 14-tisíc príspevkov ocenených asi 350. Každý rok vydávam zborník, v ktorom vychádzajú víťazné poviedky. Je akousi historickou pohľadnicou dokumentujúcou, ako sa písalo kedysi. Poviedky spred tridsiatich rokov sú úplne iné ako tie dnešné.

V čom sa zmenili témy a spôsob písania napríklad v porovnaní s tými už spomínanými 90. rokmi?

V 90. rokoch ešte nebol rozvinutý internet. Ľudia nemali prístup k takému množstvu informácií ako dnes, texty písali na písacích strojoch alebo ručne. Diela boli viac opisné. V súčasnosti sú témy osobnejšie. Dnešný svet je viac vizualizovaný. K informáciám sa dá ľahko dostať cez obrázkové materiály prostredníctvom televízií a internetu. Voľakedy písali autori rozsiahlejšie príbehy, literatúra suplovala v určitej miere aj vizualizáciu. Teraz stačí naznačiť, kde sa príbeh odohráva. Súčasná tvorba je priamejšia a rýchlejšia, je to akoby výrez reality. Ale v kvapke vody sa zrkadlí celé more. Fragment alebo krátka poviedka musia byť dostatočne silné, aby obsiahli princípy, ktoré sa viažu na veľký príbeh.

Je to asi prirodzené vzhľadom na to, že sociálne siete nás svojím tempom chtiac-nechtiac ovplyvňujú. Aký je tvoj vzťah k umelej inteligencii?

Sa rehocem. Diela vytvorené AI nech si číta AI. To je asi všetko.

Šíriš kultúru takpovediac face to face. Vedieš besedy, Čitáreň súčasnej literatúry, Čau o piatej, Literárny cirkus, autorov prezentuješ po celom Slovensku, niektorých aj v zahraničí. Ako to stíhaš?

Voľakedy som robil sto až stopäťdesiat podujatí ročne, každý tretí deň som bol na inom mieste. Mám za sebou viac ako 1 500 moderovaných podujatí. Rád chodím tam, kde ma zavolajú. V poslednej dobe som sa rozhodol navštíviť sto škôl. Sto kníh pre sto škôl. Školským knižniciam rozdávam 10-tisíc kníh, čím im dávam možnosť dostať sa k súčasnej slovenskej literatúre. Mojím cieľom je priviesť mladých k čítaniu. Nerobím prednášky, ale vediem rozhovory o literatúre so spisovateľmi, s ktorými prídem na besedu. Chcem mladých zachrániť pred vizuálnym svetom, lebo čítanie je náročná činnosť a máloktorý mladý človek má tento návyk. Ak takto oslovíme čo i len jedného, potom má zmysel ísť až do Sobraniec.

Rozdávaš knižky, podporuješ nových autorov, spolupracuješ s renomovanými spisovateľmi, máš víziu, máš dobrý pocit. Ale z čoho žiješ?

Momentálne som v situácii, že neexistuje žiadna podpora na vydávanie kníh. Sponzorov nemám už vyše pätnásť rokov. Desať rokov ma podporoval Fond na podporu umenia (FPU), ale minulý rok mi rada škrtla granty. Tento rok je tiež neistý. Teraz som odkázaný na tržby, na to, koľko vydám kníh. Nikdy som netúžil mať veľký vydavateľský dom, snažil som sa vydávať to, čo sa mne osobne páči. V tom zotrvávam od začiatku. Mám nejaký príjem z veľkého množstva titulov, ktoré sú v distribúcii. Ale v prvom rade treba zaplatiť nájomné a všetky tie ďalšie nevyhnutné veci. A keď niečo zostane, tak z toho vyrobím ďalšiu knižku.

Je absurdné, že ministerka kultúry tvrdí, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná a FPU nepodporí rýdzo slovenské vydavateľstvo.

Vydal som päťsto kníh – slovenských a žiadnych iných –, ale podľa nich zrejme nevydávam tú správnu slovenskú literatúru. Napriek tomu, že je oceňovaná a prekladaná. V ich očiach nie som asi dosť národný alebo nacionalistický? To je politika, povzniesol som sa nad ňu, oni sú tu dočasne a ja som tu už 35 rokov.

V januári 2024 ti prezidentka republiky Zuzana Čaputová udelila vysoké štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra. Zaznelo tam, že jeden Bagala by mohla byť jednotka tvrdohlavosti. Aké vlastnosti musí mať Bagala, aby robil to, čo robí?

Človek musí byť presvedčený o tom, čo robí. Po revolúcii v roku 1989 som dospel k rozhodnutiu, že konečne nemusím robiť to, čo nechcem. K záveru, že chcem žiť život, ktorý má zmysel. Poznal som sa s Ivanom Kadlečíkom, ktorý mal za socializmu zakázané publikovať, chodieval som k nemu a veľa sme sa spolu rozprávali. To hlavné, čo vo mne zanechal, je, že sa nikdy nevzdal. Videl som, že život sa dá prežiť plnohodnotne aj napriek reálnemu ohrozeniu existencie. Poznal som mnohých ľudí – výtvarníkov, ľudí, ktorí sa venovali napríklad divadlu –, tiež nečakali, že z toho zbohatnú. Hľadali sebarealizáciu. Aj ja som hľadal niečo, čo by naplnilo môj život. Na to neexistujú šablóny. Jedinou šablónou je nájsť v sebe talent a potom sa ho zubami-nechtami držať a urobiť preň maximum.

Veľa ľudí oddychuje pri dobrej knihe. Ako oddychuješ Ty? Darí sa Ti niekedy vypnúť hlavu? Počula som, že si vraj vyliezol na Kilimandžáro.

Bol som tam ako 30-ročný. Teraz mám 62, nedá sa žiť z jednej spomienky. Ja premýšľam, aj keď spím. Snažím sa nasmerovať myšlienky tak, aby ma to bavilo. Veľmi si nepripúšťam zlé stránky života. Mám rád divadlo, kinematografiu. Nemám a nikdy som nemal televízor, chodím do kina na náročné filmy. Viem, že dobrý film mi otvorí nové možnosti na premýšľanie.

Nemal si niekedy chuť napísať knihu?

Ja som sa takýchto chúťok zriekol v momente, keď som zistil, že som obklopený množstvom ľudí, ktorí sú oveľa talentovanejší ako ja. Nebudem rozširovať rady netalentovaných a priemerne talentovaných, radšej sa dám do služieb k tým najtalentovanejším. Chcel som byť aj hudobníkom, aj výtvarníkom, aj performerom, aj divadelníkom a asi aj horolezcom, keď som vyšiel na Kilimandžáro. Vždy som sa snažil pre každý takýto pokus urobiť maximum. Neľutujem svoje rozhodnutia. Teraz robím to, čo naozaj chcem.

Keď sa vyhlasovali výsledky súťaže Poviedka 2025, pri otvorení jednej z obálok s údajmi o autorovi a zistení, že pochádza z Devínskej Novej Vsi, si poznamenal: „A Devínska je opäť na mape.“ Ako si to myslel?

Z Devínskej pochádzal Rudo Sloboda, Peter Pišťanek, žije tam Dušan Tarageľ – vynikajúci autori. Je to krásna náhoda, že taká malá obec má toľko kvalitných autorov. Neviem, možno je tam dobrá voda.

Zhovárala sa Dušana Štrbáková,
laureátka súťaže Poviedka 2025