Zbierka Mám sa... je súborom krátkych čŕt i dlhších poviedok. Laco Kerata dokáže na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé. (Knižná revue 26/2004)

Recenzia na prvé vydanie knihy

Meno Laca Keratu, herca, režiséra, dramatika, autora dvoch básnických zbierok a dvoch zbierok dramatických textov,  sa v poslednom období spája so žánrom poviedky, a to nielen z dôvodu „porotovania" v súťaži Poviedka, ale i vďaka vlastným poviedkovým produktom. Súčasťou krstu Keratovej prozaickej prvotiny Mám sa... síce bolo zaspievanie švédskej ľudovej piesne, napriek tomu Laco Kerata zostáva, aspoň zatiaľ, viac spisovateľom než spevákom.

Zbierka je súborom krátkych čŕt i dlhších poviedok pripomínajúcich humoresky K. Földváriho, či minipoviedky M. Vadasa, ktorými sa autor prezentuje ako skvelý minimalista, humorista a karikaturista (v literárnom zmysle slova). Koketujúc s týmto mini-žánrom dokáže Kerata na obmedzenej ploche rozohrať sériu absurdných, humorne smutných a smutno humorných príbehov, vo väčšine prípadov len náčrtov príbehov, ktorých spoločným menovateľom je infantilný pohľad na svet rôznych bláznov a rojkov zaskočených realitou, pričom argumentom na obhajobu ich bláznivého konania je rovnaká bláznivosť, ako konanie samé.

Mnohé texty majú rozprávkový základ, ale aludovaním na skutočné reálie súčasného života sa i tie rozprávky končia tak akosi po našsky. Preto tiež alúzie na niektoré literárne žánre (bájka, rozprávka), či ustálené jazykové postupy sparodovaných literárnych žánrov (ženský román, historický román, kronika), majú podklad v aktuálnej prítomnosti a sú priestorom na rozohranie príbehov prevzatých „priamo zo života" (s. 72), čo najexplicitnejšie vyjadruje posledná poviedka opisujúca reálny stav slovenskej spoločnosti. 

Humo(smutno)resky nadobúdajú ironický, miestami kritický akcent, a to pomocou odosobneného rozprávača „dohliadajúceho" na svoje postavy, ktoré sú častokrát „iba mlčiacim svedkom tejto udalosti" (s. 14). Danej rozprávačskej výške prináleží hojne využívané zveličenie, ktorým sa možno, bez moralizovania a násilného poúčania, vyjadrovať ku všetkému, čo „je teraz strašne moderné" (s. 100). Napriek využívaniu rozprávkových premien postáv (na obra, na nábytok...), rozprávkových rozprávačských postupov a ich diskurzov sa rozprávky menia na antirozprávky, alebo skôr rozprávky modernej doby, ktorých rozprávkovosť začína zapnutím televízora.

Jednoduchosť vyrozprávaných príbehov prináša nový pohľad na svet, ale táto jednoduchosť je i tentoraz iba zdanlivá, schopná všetko priehľadné a jednoduché sproblematizovať. Napriek tomu kniha prináša množstvo zábavy, najmä tej čiernohumornej. Poteší najmä lenivejších čitateľov obľubujúcich kratšie žánre...

Miriam Némethová-Suchánková

Knižná revue 2004/26