O AUTOROVI

Marek Vadas (*1971) vydal knihy Liečiteľ, Čierne na čiernom a Zlá štvrť, ktoré sa odohrávajú v africkej kulise. Jeho rukopis je v nich ovplyvnený domorodým ľudovým štýlom rozprávania, v ktorom sa miešajú skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny. V ďalšej knihe Šesť cudzincov sa vrátil na Slovensko — jej témou je zabudnutý protirómsky pogrom, následné mlčanie spoločnosti, nepriznaná vina a individuálna i spoločenská pamäť. Debutoval v roku 1994, napísal osem kníh pre dospelých, tri pre detských čitateľov a je laureátom Ceny Anasoft litera, najprestížnejšieho slovenského ocenenia za prozaickú tvorbu. Jeho diela boli preložené do pätnástich jazykov.

RECENZIA NA KNIHU

Ako v africkom údolí, tak aj na Slovensku

Poviedky v knihe Údolie Mareka Vadasa sa pohybujú v pomedzí realistického rozprávania, symbolických obrazov a takmer až magickej atmosféry. Vadas je známy najmä svojimi textmi inšpirovanými Afrikou, kde dlhodobo pôsobil a z ktorej čerpá množstvo tém aj obrazov. Už samotná anotácia knihy naznačuje dôležitý interpretačný kľúč. Hoci sa príbehy odohrávajú v Afrike, situácia je „prekvapivo podobná tej našej“, najmä pokiaľ ide o obmedzovanie občianskych slobôd alebo atmosféru neistoty v spoločnosti. Texty presahujú geografickú konkrétnosť a smerujú k univerzálnej výpovedi o moci, strachu a každodennom prežívaní.
Knihu môžeme čítať aj ako politickú metaforu, pokus autora ukázať, že autoritárske mechanizmy majú univerzálny charakter.

Taxikári si vypočujú všetko

Rámcovým prvkom poviedok je rozprávanie príbehov o taxikárovi v africkom meste s autokratickým režimom, kde vládne vojsko terorizuje obyvateľov a každodenný život je poznačený existenciálnymi obavami. Zákazníci – nemenovaní taxikára nasadnú do vozidla a rozprávajú počas jazdy. Ide vždy o monológ, taxikár mlčí a zrejme iba prikyvuje či nesúhlasne krúti hlavou. To si však môžeme len domýšľať. Taxikár sa stáva dočasnou spovednicou, miestom, kde je možné povedať to, čo by inde zostalo nevyslovené, stretávajú sa tu osudy ľudí poznačených násilím, strachom či každodenným prežívaním v autoritárskom režime.
Vadasove postavy sa namiesto veľkých dramatických gest sústreďujú na drobné momenty každodennosti. Všetci sú z jedného mesta, jedného údolia, a tak postavy z niektorých poviedok voľne prechádzajú z jednej do druhej. Výsledkom je kniha, ktorá si vyžaduje pomalé čítanie a citlivosť na detail.

Rozdielne sudy, to isté víno

Veľmi silné sú scény, v ktorých sa objavuje armáda. Vojaci v texte často nevystupujú ako konkrétne postavy, ale skôr ako anonymná sila, ktorá zasahuje do života civilistov. To isté platí pre políciu. V Nepísanej spoločenskej zmluve sledujeme niekoľko minútový monológ člena dopravnej policajnej hliadky, ktorý zvláštnym spôsobom rozpráva nekompromisne o rôznych, podľa neho zábavných príhodách z praxe, pričom nimi vyjadruje nátlak a núti vodiča auta k úplatku. Pripomína vám to niečo? Vadas ukazuje, že násilie nemusí byť zobrazované priamo, je ho pritomnosť cítiť už v samotnom spôsobe, akým ľudia hovoria alebo mlčia.
Naopak, poviedka Neľútostný národný duch pôsobí úsmevne, no ani táto svojou podstatou vtipná nie je. S ľuďmi, ktorých posadol akýsi zlomocný duch ako straca v príbehu, sa aj u nás roztrhlo vrece. Idú si svoje, kričia mocným hlasom svoje naučené pravdy. „Na tomto príklade sa jasne ukazuje, že ak sa včas a správnym spôsobom nezakročí, národným duchom, ten desivý neľútostný démon obsadí priestor a normálnemu človeku nezostane nič, len zmlknúť čo najďalej.“
Vadasova próza je charakteristická úspornosťou, no mimoriadne presným jazykom. Autor nepodlieha pokušeniu opisovať všetko do detailu, naopak, často pracuje s náznakom. Práve vďaka tomu získava text vlastnú poetickosť. Vety sú krátke, rytmické, dej dynamický, hoci ide vždy o monológ. Jeho štýl je moderný, svieži a prepracovaný, každé slovo starostlivo zvážené. Vadas tak potvrdzuje svoje miesto medzi autormi, ktorí dokážu prostredníctvom zdanlivo jednoduchého jazyka vytvoriť text s hlbokým existenciálnym presahom.

Ivana Zacharová, SME 1.4.2026, Magazín o knihách

UKÁŽKY Z KNIHY

Svoju prvú naozajstnú futbalovú loptu som dostal od strýka, mohol som vtedy mať asi osem rokov. Podával mi ju s vážnou tvárou a slávnostným gestom. Situácia si to vyžadovala, pretože o takej lopte som sníval a podobnú nemal nik v okolí. Nebola to profesionálna futbalová lopta, k takej sa v tých časoch u nás nedalo dostať za žiadnych okolností. Bola z imitácie kože a mala aj tie záhyby po švoch, či už reálnych alebo falošných.
Dva dni som si ju kopal sám na dvore o múr domu, mal som strach vyjsť s takou vzácnosťou medzi ľudí. Čo ak ju niekto rozkopne? Ale taká lopta je nanič, ak sa ňou nepopýšite pred ostatnými, neobdivujete so spolužiakmi. Aj otec ma povzbudil, aby som sa šiel hrať von, a tak som sa na tretí deň vybral s loptou pod pazuchou k železničnej trati, pri ktorej bola najvhodnejšia plocha na futbal.
Skúšal som si s ňou rôzne finty a čakal na spolužiakov, nech vidia, ako vyzerá skutočná lopta. Čaká nás konečne poriadna hra. Ako prvý sa však zjavil Leopold, drgol do mňa a loptu mi bez slova drzo vzal. Nedokázal som za ním ani zakričať. Bola to chvíľa, keď sa mi zrútil svet, moje detstvo sa prelomilo na dve časti, moment, keď som zistil, že ľudia sú zlí.
Keď som doma povedal, čo sa stalo, otec prisľúbil, že to vyrieši, zlodej bude potrestaný a lopta sa vráti, nemám sa strachovať, prinajhoršom mi kúpi novú. No čas bežal a nič sa nestalo. Futbal sme hrávali s plastovými mäkkými loptami, ktoré veľa nevydržali. Pri každom zápase na mňa prišla chvíľa, keď som sa nad svojou krivdou dojímal. Ozajstnú profesionálnu loptu som si potom kúpil sám, už ako dospelý, no iba som si ju vyložil na čestné miesto a nikdy som do nej ani nekopol.
Na strýka, trojdňové šťastie a následnú krádež som si spomenul počas cesty vlakom, keď som vedľa trate spoznal naše miesto, na ktorom som strávil hodnú časť svojho detstva.

(str. 23)

Oči mal prázdne ako bez ducha a pohyboval sa ako handrová bábika, ktorá z nejakého dôvodu chodí a drží sa viac-menej vzpriamene. Dovtedy však k doktorke stihli prísť ďalší traja noví pacienti. Jeden o trochu starší, ďalší dvaja približne v jeho veku a pôsobili na mňa takmer rovnako, utiahnuto a zmätene, takže som bola zamilovaná štyrikrát, neúspešne, ako som si už zvykla. Keby som od šoférov na výpadovke vyberala mýto za výjazd z mesta, viac by som si pokecala s každým z nich.
Spomenula som tých čudných pacientov Etele, čo robí na trhu omelety, a tej bolo okamžite všetko jasné, hneď vedela, že to budú vojaci, čo zabíjali dedinčanov, a teraz sa vrátili z výpravy. Sú zakliati a niet im pomoci, mám sa pozerať po iných. Nejaký čarodejník zariadil, aby sa v ich hlavách prebudilo svedomie a zožerie ich zvnútra, až z nich zostane len úplne prázdna schránka. Rozprávala tak, akoby to bola všeobecne známa vec, no ja som z tých rečí bola celkom mimo, lebo dovtedy som o žiadnych vojakoch na západe nepočula, nečítam noviny a v televízii u susedy pozerám len súťaže s pesničkami, ale ona trávi celé dni na trhu a tam sa dozvie všetko, ľudia zo stánkov s maskami jej povedali tie veci o svedomí, čo vie zožrať rozum aj všetko pod kožou.
Nepotešila ma, pretože okrem tohto nového typu pacientov sa u doktorky v čakárni žiadni potenciálni nápadníci neukazujú. Okrem tých nešťastníkov som obsluhovala len starenky, alebo mamy s chorým drobizgom.

(str. 113)