Román o súzvuku i kontraste odlišných svetov. Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme.

Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva.

Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo svete neslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu za druhou.

Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemu systému. Kajoluško túži po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťa pokleskov.

Ako to len dopadne? A kam sa podela žltá taška?

MÁRIUS KOPCSAY (*1968) napísal štyri romány, dve novely a štyri zbierky poviedok. Dramatizáciu románu Domov uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Autor bol finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru, jeho knihy boli päťkrát medzi nomináciami na cenu Anasoft litera a získal výročnú cenu Asociácie obcí spisovateľov Slovenska.

Ukážky z knihy

Keď ešte Dedoluško nebol dedko, ale pán Lužko, a či kapitán Lužko, dostal na svoju päťdesiatku obraz s jeleňom a laňou pri horskom jazere. Narodeniny oslávil v plnom zdraví s kolegami z kasární a z pobočky v Lehotke.

Jeho vnuk Kajoluško sa narodil o dvanásť rokov neskôr.

Obraz, ktorý veliteľovi Lužkovi darovali jeho podriadení, namaľoval lehotský maliar János Cséfalvay. Dal ho bolestne lacno, u chlapov v uniforme si potreboval urobiť očko, aby ho na colnici nevyzliekali donaha vždy, keď uňho hľadali pašovanú pálenku.

Lenže ako má maľovať bez dobrej pálenky? Kde má hľadať inšpiráciu? V tunajšej ničotnej krajine? Je tu len rovina a rybník s hlinenými brehmi, pri ktorých ťahavo bučia kravy. No namaľuj to! Keď si však švihol pol fľaše domácej baracky, zablatené jazero sa zmenilo na tatranské pleso a z kráv sa stali jelene.

„Ten sa ti podaril, boha jeho,“ ohodnotil obraz znaleckým, i keď trochu kalným okom poručík Bukovič, keď sa zadíval na ručiaceho paroháča s laňou pri jazernej hladine, na ktorej sa trblietal odlesk zapadajúceho slnka. Koruny stromov hýrili pestrými farbami, na halúzkach sa vo večernom vánku chvelo zelené, oranžové, ba dokonca aj fialové lístie, obzor lemovali siluety horských štítov.

„Chcem ho predať, preto som ho hneď zarámoval. Takto lepšie vynikne,“ vysvetľoval Cséfalvay.

„A podľa čoho si to kreslil? Či iba tak? Z hlavy?“ prezeral si obraz poručík, držiac ho v umastených rukách.

„Veď hej, ako inak?“ poškrabal sa Cséfalvay po plešine obhorenej od slnka. Stáli na priedomí jeho chalupy, spod otlčenej omietky sa škerili tehly, v letnom vzduchu sa chvel bzukot múch. Bol starý mládenec, býval sám, čo bolo zrejmé na prvý pohľad. V hline hrabalo pazúrmi pár vypelichaných hnedých sliepok, kde-tu sa povaľovala prázdna fľaša, pod deravým a hrdzavým lavórom mala úkryt spiaca čiernobiela mačka, na šnúre sa sušili dotrhané umelcove košele fľakaté od farieb a od zvyškov jedla.

„Daktorí maľujú podľa pohľadnice. Alebo podľa fotky. Aj môj bratranec v Rožňave tak kreslí,“ zamyslel sa Bukovič.

„To ale nie je žiadne umenie,“ mávol Cséfalvay pestrofarebnou rukou.

„Bratranec akože podľa teba nie je umelec? Veď robí v podniku nástenky, otca tvojho,“ očervenel Bukovič a rázne oprel výjav s jeleňom o otlčenú stenu, mačka sa preľakla a zmizla v burine. V Cséfalvayovi hrklo, letmým pohľadom skontroloval, či sa rám nikde neoškrel.

„Keď zomreli Stalin a Gottwald, namaľoval ich portréty podľa fotografií v novinách. Visia u nich v podniku, v hale. Už tri roky,“ zodvihol Bukovič obtlstlý ukazovák.

„Veď dobre, každý má svoju metódu,“ prikývol Cséfalvay.

„Ja ti dám metódu, otca tvojho. Nemáš dačo vypiť?“ zažmurkal Bukovič na maliara.

„Borovičku...“ zašemotil Cséfalvay.

(str. 9)

Odkedy sa Kajoluško vrátil z nemocnice, presnejšie, odkedy „ho“ vrátili jeho rodine, býval s Dedoluškom a babičkou Libuškou. A býval každú chvíľu chorý, aj keď na radu lekárky vymenil mestský vzduch nasýtený Dimitrovkou a Slovnaftom za vidiecky, čistý.

Babička mu varila čaj a on ležal v posteli, v ktorej raz Dedoluško umrie. Niekedy mu do tej postieľky pod paplón, alebo pod duchnu pripomínajúcu biely mäkký zámok so špicatými vežami, priložili aj elektrickú perinku, aby chlapčeka hriala. Aby z neho odišla horúčka a mohol zasa vstať a čakať, kým znovu ochorie.

A tak čakal na chorobu, prepletal krátkymi bucľatými nožičkami a potĺkal sa po byte, ktorý sa odtláčal do jeho pamäti. Bol to byt, v ktorom ostane už navždy. Alebo byt, ktorý navždy ostane v ňom. Pretože v chlapčekovi sa všetko usádzalo. Nič z neho nevychádzalo von, nemalo kadiaľ a nemalo ako. Kreslil ešte len čmáranice, snažil sa napísať písmenko A, skladal na seba kocky a posúval nešikovnými paprčkami farebných panáčikov po farebných políčkach hry nazvanej Člověče, nezlob se. Ani ako väčší nepochopil jej názov, pretože sa kvôli nej nikdy nehneval, bolo mu jedno, kde sa jeho figúrky motajú. Život predsa ponúka toľko iných dôvodov na hnev!

Všetko naokolo, čo videl a čo prežíval, padalo doňho, ostávalo to v ňom zamknuté, kým si to nenájde cestu von vo forme písmeniek, slov, myšlienok. Vnemy a obrazy, aj odpovede na položené otázky v ňom vytvárali atlas, s ktorým bude už po celý život porovnávať skutočnosť, akýsi referenčný svet podobný tomu v otrhanej knižke Svet okolo nás, v ktorej si občas listoval. (A jeho neohrabané detské rúčky pri tom sem-tam nejakú stránku aj roztrhli.) Toto je mamička. Toto je sestra Olinka. Toto je škôlka. Elenka v škôlke kreslí, hrá sa s hračkami, hrá sa na ihrisku. Toto je mesto. Toto je obchod. Majú v ňom chlieb, cukor a múku. A frankovku a whisky.

Svet skoncentrovaný vo farebných obrázkoch bol vľúdny a prívetivý. Mamička a otecko sa usmievali, Elenka papala kašičku, v obchodoch mali čerstvé mlieko a rožky a medzi múrmi farebných starých domov viedla trať, po ktorej jachala elektrická lokomotíva – a nad tým všetkým veselo svišťali prúdové lietadlá s oslepujúco lesklými krídlami.

Lež z ozajstného sveta, ktorého permanentnú prítomnosť si Kajoluško začínal uvedomovať, doňho prenikalo čosi znepokojivé. Celý ho vypĺňala prázdnota, ticho a tma, na ktoré akýsi maliar všemocnou rukou namaľoval kulisy každodennej a všadeprítomnej reality, no nijako tým neprekryl ani nezastrel ničotu ako základný stavebný materiál tejto globálnej ilúzie. Ničotu, z ktorej bol utkaný aj on sám, Kajoluško. Cítil to jasne, hoci to nedokázal pomenovať, díval sa na svoje ruky a nohy obuté do bielych detských topánočiek a zreteľne videl a cítil, ako sa mu v nich mrví prázdnota – ako neviditeľné mravčeky. Šteklila ho a jednostaj mu o sebe dávala vedieť. Cítil, že je prázdnotou obdarenou naskrze zbytočnou schopnosťou vnímať svoje prázdno. Že z tej prázdnoty odrazu povstal ako náhla interferencia vlnového šumu, ako častica, čo sa vynorí a zasa zanikne v šume vĺn, v mori potenciálnej reality. Z ničoty sa stal niečím a s touto náhlou premenou z ničoho na čosi si bude musieť dajako poradiť, vyrovnať sa s ňou, aby sa potom po celý život zasa vysporadúval s blížiacou sa premenou z niečoho opäť na pôvodné nič.

Prechádzal sa po byte. Toto je byt. Pohládzal mäkký chlpatý oranžový prehoz na gauči a na kreslách. Toto je obývačka. A toto sú kvety. Na okne kvitli muškáty. Väčšinou ružové, medzi nimi sem-tam nejaký červeno-oranžový. Izbou sa niesla muškátová vôňa. Bola to vôňa Kajoluškovho detstva.

„Volá sa to pelargónia,“ bude Kajoluško už ako väčší poúčať Dedoluško a babičku. Ale pre nich boli všetko kvety.

„Idem poliať kvety,“ hovorili, keď niekto z nich bral do ruky malú kovovú krhlu s odstátou vodou. Aj Kajoluško ich chcel polievať, a tak dostal plastovú červeno-žltú krhličku. Bola to sliepočka a namiesto zobáčika mala ružicu s dierkami a cez tie dierky tiekla voda ku koreňom kvetov, a to aj takých, čo v skutočnosti nekvitli, ako napríklad aloa, agáva či fikus.

A toto sú knižky. A toto sú obrazy. Vždy, keď sa na ne díval, našiel na nich niečo nové. Napríklad medzi ovečkami na bujaro zelenej lúke – na obraze, čo visel v spálni –, bola jedna celkom modrá. Netušil, prečo maliar namaľoval modrú ovečku, keď sú ovečky biele. Cséfalvay, ktorého babička s Dedoluškom občas spomínali, by to možno vedel.

(str. 345)