Pamätáte si, čo ste mali obuté, keď vám niekto umieral?   
Krehká rodinná dráma o pamäti, posledných dňoch blízkeho a o tom, čo sa zmení pre tie, ktoré tu zostali. Príbeh, aký všetci poznáte, vybrúsený do neočakávanej podoby, ktorá nabáda čítať všímavo a dôkladne. Vnímať slová, ktoré tam sú, ako aj tie, ktoré nám chýbajú. Ponoriť sa do textu a venovať mu najvzácnejšiu komoditu súčasnosti: svoju pozornosť.

O AUTORKE

Nicol Hochholczerová (1999) pochádza z Rimavskej Soboty, žije v Nových Zámkoch. Je absolventkou Katedry grafiky Akadémie umení v Banskej Bystrici. V súčasnosti pôsobí v platforme mladej literatúry Medziriadky; jej ďalšia cesta smeruje k vzdelávaniu skrz program Teach Next.

Jej knižný debut Táto izba sa nedá zjesť (2021) bol nominovaný na cenu Anasoft litera a autorka zaň získala ocenenie Mladý tvorca v rámci Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Kniha bola preložená do angličtiny, nemčiny, španielčiny, fínčiny, češtiny, poľštiny, maďarčiny, srbčiny, bulharčiny, ukrajinčiny a macedónčiny. Boli uvedené tri dramatizácie tohto diela — v Mestskom divadle Žilina (2023, réžia Eduard Kudláč), v českom divadle Kam jdeš? (2023, r. Petr Michálek) a ako divadelná hra študentiek Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2023, r. Patrícia Rotterová, Divadlo LAB). Celovečerný film podľa knihy pripravuje režisérka Barbora Berezňáková.

Krátke prózy jej vyšli v zborníkoch Poviedka (2016, 2019) a v antológiách Mastný muž (2023) a Nemastná-neslaná (2026).

Tam je druhou novelou Nicol Hochholczerovej.

UKÁŽKA Z KNIHY

Vy všetci, ktorí ste tam, vo vašom meste, čakáte. Pobehujete po dome, kým para pretlačí horúcu vodu cez sitko kávovaru, na bosé chodidlá sa vám lepia omrvinky. Jedna z vás si každé ráno starostlivo ustelie, vankúš zakryje perinou ako spiace dieťa, iná v chvate zatrasie prikrývkou a nechá ju padnúť na posteľ. Vy všetci k sebe po celý čas patríte, aj keď čakáte, kým na slnku uschnú vypraté uteráky, džínsy a montérky, aj keď čakáte, kým naskočí zelená, aj keď čakáte na telefonát, každú chvíľu vám pohľady zablúdia k mobilu. Keď si voláte navzájom, prechádzate sa po priestore, ktorý je váš, voľnou rukou kontrolujete priesady, vypínate oheň pod syčiacim kávovarom, skúšate, či je bielizeň ešte mokrá.

Vy všetci čakáte. Čakáte na najmladšiu z vás, tú, ktorá už nežije vo vašom meste. Čakáte na ňu celé týždne. Ona to tam, u vás, ešte stále volá domov, keď prichádza z toho druhého mesta. Keď sa doň vracia, tiež ho nazve domovom. Všimnete si to. Nepoviete nič. Čakáte, kým najmladšia z vás pricestuje, v batohu má oblečenie len na pár dní. Čakáte, kým ona sedí vo vlaku a cíti, že má deravú ponožku, okraj látky sa jej zarezáva medzi prsty. Vracia sa k vám zriedkavejšie, ako by ste chceli. Zriedkavejšie, ako by chcela. Taký je život, povedal by jeden z vás.

Cez uličku oproti nej sedí starý pán. Z tašky si vyťahuje desiatu, oproti nemu sa mladší muž pokúša viesť videohovor v cudzom jazyku, hello, I can’t hear you, I can only see the top of your head, hovorí stále dookola a naťahuje ruku s mobilom k stropu. Kdesi mimo jej zorného poľa sa žena v jazyku, ktorý pre vás nie je cudzí, sťažuje inej žene. Hlas má veselý. Teší sa, že sa má na čo sťažovať, že sa má komu: eggyik iszákos, a másik meg haldokol, hovorí. Haldokolni znamená umierať, ale v tom, ako to slovo znie, je čosi bezstarostné, tie slabiky tvoria zvuk patriaci k činnosti, ktorú človek robí po kúskoch. Ako keď deň po dni otvára okienka v adventnom kalendári.

Starý pán si prestrie na rozkladacom stolíku, vyloží naň nôž, lopárik, servítky. Šuští vrecúškami, otvára plastové nádoby. Žuje nahlas. Tá, ktorá sa k vám o pár hodín vráti, neznáša zvuky jedenia, aj teraz zatvorí oči, pritisne sa k oknu, sústredená na hučanie súpravy, na sťažnosti neznámej ženy, na vlastný dych. Aj tak počuje. Podľa zvukov tuší, čo si pán vkladá do úst. Počuje, ako vycucne šťavu z paradajky, aby mu nekvapla na pulóver. Počuje, ako v ústach omieľa krúžok klobásy, ako mu mľaskajú pery, červené od mletej papriky. Nožíkom si odkrajuje tenké plátky. Tá, čo neznáša zvuky jedenia, počuje, ako si pán vsunie palcom do úst kôrku, počuje, ako sa chlieb rozpúšťa v ústach plných slín. Počuje, ako zuby starého pána čosi drvia. Nevie presne určiť, čo sa dá takto chrúmať. Možno orechy alebo zemiakové lupienky, alebo uhorka, alebo reďkovka, alebo mrkva, alebo jablko, nie je si istá, čo môže vydávať ten zvuk, kvôli ktorému jej šklbne telom. Kdesi čítala, že bolesť ustúpi rýchlejšie, keď sa človek sústredí na jej zdroj. Zatvára oči tak silno, až jej tuhnú svaly v lícach, počuje orechy alebo zemiakové lupienky, alebo uhorku, alebo reďkovku, alebo mrkvu, alebo jablko, nevie sa rozhodnúť. Keď najmladšiu z vás premôže zvedavosť, nič neuvidí, pán má dlaň schovanú v papierovom vrecúšku. Vytiahne ju, až keď súprava zahrkoce na výhybke, prázdnu si ju opráši o nohavice.

(str. 9)