Prozaická tvorba Stanislava Rakúsa (1940) súvisí s jeho profesiou teoretika literatúry. Autor v nej demonštruje nielen vlastné videnie sveta, ale aj moderné rozprávačské a kompozičné postupy.

Ako prozaik debutoval v roku 1976 novelou Žobráci, v ktorej sa napojil na tradíciu lyrizovanej prózy a naturizmu. Predstavil sa v nej ako majster atmosféry a novelu charakterizuje veľká miera fantazijnej uvoľnenosti, nie bežná v slovenskej próze. Podobne sú ladené aj príbehy zo zbierky poviedok z roku 1979 Pieseň o studničnej vode. Rakús tu však viac čerpá z mýtov a folklóru. V poviedkach sa sústredil na vzťahy medzi najbližšími, na materský či otcovský cit. Do každého príbehu vnáša dramatický moment, ktorý podčiarkuje tragiku ľudského osudu. Pre všetky prózy je charakteristické výrazné rozprávačstvo, ktoré Rakús majstrovsky ovláda.

Prvý Rakúsov román Temporálne poznámky vychádza až v roku1993. Na rozdiel od predošlých kníh v ňom využil vlastnú pedagogickú skúsenosť. V strede príbehu je stredoškolský profesor a jeho každodenná učiteľská prax, plná trapasov a paradoxov. Konflikt medzi dobrom a zlom sa tu pretransformoval do konfliktu medzi jednotlivcom a systémom (školským i spoločenským), v ktorom je jednotlivec nútený existovať. Román s autobiografickým podložím Temporálne poznámky je prvom časťou voľnej trilógie Nenapísaný román (2004) a Excentrická univerzita (2008). Excentrická univerzita je román o tom, ako (na)písať román bez ideológie. Jeho príbehovým ťažiskom sú osudy prvoročiakov študujúcich ruskú literatúru v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Vydal aj tri súbory krátkych próz Telegram (2009), Fáza uvoľnenia (2013) a Ľútostivosť (2021).

V knižke pre deti Mačacia krajina z roku 1986 autor rozviedol jeden motív poviedky Jasanica z Piesne o studničnej vode. Vydal aj viacero teoretických kníh, napr. Z rozprávaní, úvah a rozhovorov, Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995), Medzi látkou a témou (2011) a ďalšie.

Najprestížnejšiu slovenskú literárnu Cenu Anasoft litera získal dvakrát – za zbierky poviedok Telegram (2009) a  Ľútostivosť (2021)