Narodil sa 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára. Štúdium slovenského jazyka a literatúry ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1961. Pracoval v Košiciach v Mestskom archíve, neskôr v krajskej redakcii denníka Pravda. V rokoch 1968 – 1970 bol šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine. Pre politické postoje ho prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať.

Bol súčasťou okruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petlice vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990). Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992). Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu sústredil v súboroch Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Žiť sa dá len autobiograficky (2004). Po novembri vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh. Za literárnu tvorbu získal Cenu Dominika Tatarku.

Umrel v Pukanci Ivan Kadlečík 15. júla 2014, kde je aj pochovaný.

Vo vydavateľstve KK Bagala vyšlo 4-zväzkové súborné dielo autora.