Zuska Kepplová - Foto (c) Katarína Hybenová

Veľa tridsiatnikov tvrdí, že vaša kniha hovorí za nich. Chceli ste napísať generačný román?

Chcela som ponúknuť priestor, kde by sa zozbierali skúsenosti mladých Slovákov pracujúcich alebo študujúcich v zahraničí. Kniha je akýmsi štartovacím bodom, aby sa o nich mohlo začať hlbšie premýšľať a mňa veľmi teší, že to funguje a veľa ľudí sa v nej vidí.

Typickým príkladom je čitateľka spomínajúca na to, ako na Novom Zélande pracovala ako čašníčka a jej zážitky sú podobné tým v knihe. Podobne reagujú ľudia rovnakého veku väčšinou v rôznych internetových magazínoch, takže si myslím, že tu asi bude generácia, ktorú kniha spája.

Skúsite to pomenovať?

Mali sme skúsenosť osemdesiatych rokov, keď sme sa narodili a vyrastali, skúsenosť transformácie z deväťdesiatych rokov, aj skúsenosť so štúdiom či prácou v zahraničí.

Vaše skúsenosti boli aké?

Na vysokej škole som každé leto čapovala pivo v nejakej zahraničnej metropole, neskôr som bola na študijnom pobyte v zahraničí a napokon študujem na zahraničnej univerzite. Asi to viselo vo vzduchu. Ľudia skúšali rôzne pobyty, rozprávali skúsenosti kamarátom tak, ako ich porozprávali aj mne. A teraz sa ma mnohí pýtajú, či sú zážitky v knihe reálne.

A sú? Je kniha autobiografická?

Stotožňujem sa s názorom, že je slušné od čitateľa nepátrať po tom, či je kniha autobiografická. Keď raz utriedim slová na papier podľa nejakého kľúča, už to nie je ‚pravda‘. Stačí, aby bol výsledok uveriteľný, zažiteľný.

Hovorme teda o vašich postavách. V knihe to vyzerá, že tápajú, všeličo skúšajú a ďaleko od domova pôsobia zmätené a vykorenené.

Keď sme presadení do iného prostredia, naša identita je otrasená. Doma, vieme, aké je naše miesto, ale keď prídeme do cudzieho veľkomesta, zrazu máme veľmi veľa možností a zároveň medzi nimi úplne inak vyberáme. Stretávame množstvo ľudí, na ktorých nevieme celkom dobre reagovať, nevieme, kam patria a kam patríme my. Ďalšia nepríjemná vec sú nálepky o Východoeurópanoch, s akými sa musíte popasovať.

Cez ne sa ľudia na vás pozerajú inak, čiže, aj vy sa na seba začínate dívať inak. Zmätok, ktorý to narobí, je práve tým, čo spája postavy mojej knihy.

Ako to riešia?

Rôzne. Jedna sa usiluje rýchlo si vybudovať každodennú rutinu, ďalšia hľadá istotu v športovej disciplíne. Mnohých čitateľov provokuje postava Natálie - kváziumelkyňa a zdanlivá stroskotankyňa, dievča, čo napríklad hľadá prácu tak, že vystúpi z metra, stačí jej pocit, že má vystúpiť. Práve ona zisťuje, že sa ocitá vo veľmi zraniteľnej pozícii.

Tak ako jej, mnohým chýbajú záchytné siete, rodina alebo inštitúcie. Keď idete za hranice študovať, zázemie vám vybuduje škola, ale veľa ľudí prichádza pracovať bez toho, aby vedeli, ako dlho zostanú a kam sa majú hlásiť. Niektorí prídu s predstavou, že budú bývať na Champs-Élysées a dívať sa na eiffelovku. Môže sa však stať, že pracujú v sklade, bývajú kdesi v okrajovej štvrti a nemajú pocit, že toto je Paríž z ich predstáv alebo z filmov

Pritom oni nie sú emigranti z núdze, odchádzajú dobrovoľne a môžu sa kedykoľvek vrátiť. Čo ich ženie ďalej?

To, čo môže vyzerať ako ťažká a traumatická skúsenosť, môže byť aj ako droga - vyskúšate a potom chcete ďalej. V knihe to ukazuje príbeh Natálie. Tá sa vráti na Slovensko, keď po ňu príde priateľ, ale o rok už zase odchádza do Berlína pracovať ako čašníčka.

Nie je to tak, že chronický cestovateľ pred sebou uteká, vyhýba sa zodpovednosti za vlastný život?

Človek sa často zodpovednosti učí práve mimo domu. O tom je predsa pradávny príbeh o odchode do sveta na skusy. Netreba si hneď priniesť polovicu kráľovstva, aby to bola dobrá cesta. Stačí sa napríklad naučiť variť a alebo si vedieť dohodnúť miesto v chladničke so spolubývajúcimi na priváte.

Zhodneme sa na tom, že vaše postavy nevyzerajú šťastné.

Radšej sa spýtajme, prečo by mali byť šťastné? To je možno tiež len mýtus. U nás sa s pobytom v zahraničí spájajú iba extrémne zážitky. Je to buď „zobrali jej pas a predali ju do Turecka”, alebo „uspela a otvorila si salón v Paríži”. Ostatné obyčajné skúsenosti medzi tým sú akoby zmazané alebo neutriedené a aj to je dôvod, že stále nevieme, čo pre túto generáciu znamenajú.

Predtým ste písali poviedky. Ako vznikal román?

Vydavateľ Koloman Kertész Bagala, ktorý organizoval Literárne kino, ma oslovil, či by som neprečítala nejaké texty, pokojne aj tie, čo píšem do školy. Vtedy som si uvedomila, že nemusím oddeľovať školské témy a literárne písanie, že to spolu súvisí. Keď som mala približne vymyslené postavy a prostredie, množstvo asociácií zrazu začalo dávať zmysel.

Príbehy sa vrstvili a ja som vedela, že na tomto môžem stavať. Spätne sa mi pozdáva, že kniha nemá ucelený tvar s jednou dejovou líniou, ale rozprávanie je fragmentárne, patrí to k téme. Akoby postavy knihy navzájom o sebe nevedeli, ale mali spoločnú skúsenosť.

Čo ste ešte zistili o Slovákoch v zahraničí?

Napríklad som sledovala, ako sa mení ich status. Do roku 2005 platil zákon o zahraničných Slovákoch, potom sa nadpis pozmenil a hovorí o Slovákoch žijúcich v zahraničí. To je, myslím, zaujímavý posun. Nejde samozrejme len o zmenu pár slov.

O čo teda ide?

Slováci začínajú o sebe rozmýšľať nielen na etnickom princípe. Kým „zahraničný Slovák” evokuje starodávne komunity Slovákov v Srbsku alebo v Rumunsku, po novom to vyzerá, že Slováci o sebe začínajú premýšľať ako o diaspóre, krajanoch žijúcich a pracujúcich v zahraničí. Materská krajina by sa mala snažiť ich udržať a nehovorím o návrate, ale o občianskej spolupatričnosti.

Dôležitým krokom sú napríklad voľby, aj iniciatíva za voľby zo zahraničia v roku 2011 bola orientovaná na mladých Slovákov v zahraničí. Na internete si môžete všimnúť množstvo komunít Slovákov hlavne v Írsku a Anglicku. Sú organizovaní zdola, no už to nie sú kultúrne spolky krajanov, kde sa spievajú ľudovky. Sú to skôr fóra, praktické trhy skúseností s prácou v zahraničí.

Skúsite mladých Slovákov porovnať s rovesníkmi zo Západu?

Američania svoje sny a predstavy momentálne riešia aj cez hnutie Occupy Wall Street. No mám pocit, že inak mladí v našom veku zo Západu vedia byť uvoľnení aj v relatívnej neistote. Pobyt v zahraničí už pre nich ani nie je objavná skúsenosť. Kniha ako tá moja by podľa mňa v Amerike ani nevznikla, chýba tam pobitie sa s mýtmi, s predstavami o sebe.

Mýtmi?

Zaujíma ma mytológia generácie deväťdesiatych rokov, naše predstavy cudziny, šťastia, života vonku. Možno sa v nich ozývajú ešte príbehy emigrantov roku 1968. O čom sme rozmýšľali, keď sme odchádzali, čo sme chceli? Podľa mňa to veľa ľudí ani nevedelo. Keď som prvé leto šla pracovať do Paríža, moji rodičia od strachu nespali, lebo som sadla do auta, čo som si našla na stránkach o autostope.

My sme sa narodili za socializmu a sme posledná generácia, ktorá cez spomienky z detstva môže porovnávať súčasnú a inak fungujúcu spoločnosť. Možno si so sebou aj nesieme návyk istoty z čias, keď svet bol akoby menší, domácky. Výhoda je, že môžeme porovnávať, nevýhoda je, že sme boli vychovaní do niečoho iného, než prišlo. Ale to si o sebe asi myslia aj mladí Američania momentálne kempujúci na námestiach.

Nespájali sa práve s touto generáciou očakávania, že bude dravá a úspešná? Že ako prvá konečne nebude mať komplexy z kosáka a kladiva?

Očakáva sa od nás veľa. Najmä to, že z nás budú malí ‚západniari‘, čo nabehnú na kapitalizmus a uspejú. Asi sa s tým musíme popasovať alebo predefinovať očakávania.

Pre dnešného tridsiatnika bol socializmus epizódou z detstva. Čo si z tých čias pamätáte?

Moje spomienky sú útržkovité. Doma sme mali veľkú knižnicu, chodili sme sa lyžovať, otvárali sme konzervy s prívarkami… Spoločenský život sa odohrával skôr po bytoch, pamätám si návštevy, obložené misy, chlebíčky. Minule som premýšľala, že by bolo zaujímavé otvoriť si reštauráciu s ponukou socialistických pokrmov, trochu zahrať na strunu našej chuťovej nostalgie.

V New Yorku obsluhujú v jednej ukrajinskej reštaurácii ženy z východného Slovenska, ktoré tu žijú už desaťročia. Zvláštnym spôsobom mi pripomenuli tety kuchárky z detstva. A v poľskej štvrti výklady obchodov vyzerajú ako z filmového socializmu. Zaujímavé, že Pelíšky som našla práve v New Yorku. Keď som uvarila granadír s uhorkou, moja spolubývajúca si spomenula na mamu a babičku. Tak to asi funguje, že na Slovensku chceme piť Cosmopolitan a v New Yorku chceme jesť granadír.

Ako sedemročné dieťa prežívalo nežnú revolúciu?

Pamätám si, že sme boli v škole v prírode. Spolužiačka mala rozdávať lízanky, keď ju triedna učiteľka zastavila a oznámila, čo sa práve deje v Bratislave. My ostatní sme sa hmýrili, tešili sme sa na tie lízanky (smiech). Pamätám si učiteľku, ako nám priam zaľúbene rozpráva o Havlovi, v izbe som mala jeho plagát. A zároveň, iskričkovská uniforma sa mi tak páčila, že som ju nosila tri dni v kuse a nechcela som si ju vyzliecť.

Občas rozmýšľam, kým by som bola za socializmu. Ťažko si však nájdem pre seba rolu, keďže pamäť je manipulovateľná a niekedy si pamätáme skôr spomienky rodičov alebo to, čo sme si o socializme prečítali.

Máte príklad?

Napríklad si nepamätám nedostatok. Práve veci, cez ktoré by sme si vraj socializmus mali pamätať, si nepamätám.

Deväťdesiate roky poznačil mečiarizmus. Rozprávali ste sa v škole o politike?

Ani veľmi nie. Na strednej škole sme v babskej partii rozoberali tanečné klubové akcie. Keď sa k tomu teraz vraciam vo svojej dizertačnej práci o subkultúrach, zisťujem, že klubová kultúra u nás bola odpolitizovaná. Na rozdiel od rocku, tanečná scéna u nás politiku neriešila. O to viac pomohla vytvárať ľudí pre novú dobu.

O politiku som sa začala zaujímať až neskôr, keď som začala študovať na americkej univerzite v Budapešti. Postretávala som ľudí z bývalého východného bloku od Ľubľany až po Vladivostok. Zaujímalo ma, čo to pre našu generáciu znamená, že sme sa stretli práve v Budapešti a rozprávame sa po anglicky.

Viac ako filmy ma na VŠMU lákalo písanie. Boli to zvláštne časy. Niekedy spomínam na budovu školy s retro nábytkom a renesančnými klenbami, kde sa dalo fajčiť... Zároveň tam bolo cítiť akúsi popletenosť a beznádej. V deväťdesiatych rokoch sa systém okolo filmu rozsypal. Pedagógovia poriadne nevedeli, ako by to mohlo fungovať a dookola nám púšťali Felliniho filmy na videu.

Protipólom boli mladí draví ľudia vo firmách a televíziách. Tým ani nenapadlo, že by potrebovali filmové vzdelanie. Keď som písala záverečnú prácu o slovenských televíznych seriáloch, dala som ju prečítať mladému selfmademanovi z produkčného štúdia, ktorý mi tvrdil, že píšem dristy, žijem v uzavretom umeleckom svete a vôbec netuším, ako to v ´reálnom´svete chodí. Autorské filmy ako Dom režisérky Zuzany Liovej ma presvedčili, že to celé malo zmysel. Len bolo treba veľmi chcieť a veľa vydržať.

Príznačné, práve sa rozprávame cez oceán cez Skype. Čo robíte v New Yorku?

Predtým som tu bola na ročnom pobyte vďaka Fulbrightovej nadácii. Teraz dopisujem dizertačnú prácu na trojmesačnom štipendiu Stredoeurópskej univerzity v Budapešti. Nakupujem v latino obchode španielske potraviny, bývam v okrajovej štvrti s lacnými nájmami a viac ako nablýskaný Manhattan ma zaujíma špinavý svet pod prahom toho, akú Ameriku poznáme, ako sa nám sama ukazuje. Zaujíma ma tajný život Ameriky.

Čo pre vás znamená kariéra?

Tak touto otázkou ste ma vystrašili (smiech).

Nič neplánujete?

Momentálne dúfam, že pôjdem učiť do Kirgizska na Stredoázijskú univerzitu v Biškeku. Už som si podala prihlášku a držím si palce.

Slovenka v New Yorku sníva o Kirgizsku?

New York je úžasný a inšpiratívny, no predsa o Východe toho viem veľmi málo. Som zvedavá. Ako žijú ľudia v Kirgizsku, čo ich tam trápi, pýtam sa, akú hudbu tam počúvajú?

Možno si myslíme, že ich skúsenosť nie je taká odlišná od našej, veď sme boli v jednom socialistickom bloku, no zároveň máme strach z Orientu. Naše predstavy o strednej Ázii vyformoval Borat.

Zhováral sa Miloš Krekovič
SME 8.12.2011, príloha TV-oko