***

Dúfam, že už blízka budúcnosť spravodlivo zhodnotí tvorivý prínos Jána Johanidesa, jedného z nemnohých spisovateľov, ktorí koncom 20. a začiatkom 21. storočia dvíhali slovenskú prózu na európsku i svetovú úroveň. Ja sa v nasledujúcich riadkoch sústredím predovšetkým na osobné spomienky na výnimočného umelca i človeka, s ktorým som v posledných 5 – 6 rokoch udržiaval pomerne intenzívne kontakty.

Začalo sa to tým, že som roku 2002 inicioval vydanie nórskeho prekladu Johanidesovej dlhšej novely Holomráz (knižne vyšla koncom roku 2003 v preklade Ľuba Mauera a mala u nórskej verejnosti veľmi priaznivý ohlas). V jednom liste ma Johanides vyzval, aby som ho pri svojom najbližšom pobyte na Slovensku navštívil. To som aj v lete 2002 urobil. Neskôr som bol hosťom Jána Johanidesa a jeho manželky Oľgy v Šali ešte trikrát, naposledy v lete 2007. Vymenili sme si tiež množstvo listov a pomerne často sme si telefonovali. Johanides bol ku mne od prvej chvíle veľmi priateľský a otvorený, čo ma až prekvapovalo. Mojou výhodou v jeho očiach azda bolo, že som prichádzal „zvonka“, kedže on pociťoval značnú nedôveru voči domácemu, najmä bratislavskému literárnemu prostrediu, ktoré vraj bolo proti nemu zaujaté. Márne som ho presviedčal, že jeho podozrenia sú neoprávnené, že mnohí slovenskí spisovatelia a kritici ho uznávajú. Teraz však, keď som bol svedkom toho, ako chabo a ignorantsky reagovala na Johanidesovo úmrtie väčšina bratislavských masmédií, musím sa v duchu pýtať, či v jeho pocite ukrivdenosti nebol aj kus opodstatnenia.

V posledných rokoch trpel Johanides viacerými vážnymi ochoreniami, a nie vždy bral na svoje zdravie dostatočný ohľad. Povahovo bol veľmi impulzívny, rýchlo sa vedel nadchnúť, ale rovnako rýchlo vedel aj vzplanúť hnevom. Voči ľuďom bol vždy vo všetkom úprimný, neraz až prostoreký. Jeho tvorivá disciplína, pamäť a sústredenie však fungovali takmer až do konca na plné obrátky.

Jeho hlavným literárnym zdrojom bol celkom jednoznačne Dostojevskij, ktorého považoval za najväčšieho spisovateľa vôbec. Z ostatných spomínal najčastejšie Thomasa Manna, Tolstého a Kafku. Keď som mu povedal, že podľa mňa má svojou umeleckou metódou a svojím narábaním jazykom najbližšie k Faulknerovi, pokrčil plecami a povedal: „Možno“. „A čo Poe?“ spýtal som sa. Nie, ten vraj nepatril medzi jeho vzory.

Johanides bol presvedčený, že žijeme v apokalyptickej dobe a budúcnosť sveta, Európy i Slovenska videl veľmi čierne. Celkom doslova si osvojil Dostojevského tézu, že „ak niet Boha, všetko je dovolené“, a považoval ateizmus za hlavný koreň všetkého moderného zla. Keď som namietol, že poznám veľa slušných ateistov a že množstvo zločinov sa páchalo i pácha (aj) v božom mene, dosť ho to popudilo.

Jeho poňatie zákona bolo takmer starozákonné, považoval Boha predovšetkým za stvoriteľa a vládcu sveta, za najvyššiu bytosť, ktorá trestá a odmeňuje ľudí podľa zásluhy. Veril však aj v spasiteľskú misiu Ježiša Krista. Táto kresťanská ortodoxia ma uňho prekvapovala, kedže som v jeho komplexnej, mnohovrstevnej a skrz-naskrz modernej beletristickej tvorbe nič podobné nenachádzal. On však tvrdil opak, že totiž píše práve o tom, do akej morálnej mizérie sa dostal svet vinou ateizmu. Za svoje klúčové dielo v tomto smere pokladal svoju poslednú novelu Hmla na našej trpezlivosti. Podľa mňa však aj v tejto práci ostal verný svojmu umeleckému naturelu a dokázal sa vyhnúť akémukoľvek lacnému moralizovaniu a teologizovaniu.

Niekedy v novembri 2007 mi zazvonil v Osle telefón. Ozval sa v ňom rozochvený Johanidesov hlas: „Ivan, vieš, čo sa stalo? Žena mi zomrela!“ Bol to pre mňa veľký šok a pre Johanidesa, prirodzene, krutá rana. Odvtedy sme si telefonovali oveľa častejšie a ja som ho utešoval a povzbudzoval, ako som vedel. Zdalo sa, že po niekoľkých týždňoch depresie sa začínal spamätávať. Potrebnú praktickú pomoc mu poskytovalo jeho príbuzenstvo i verejné sociálne inštitúcie. Od konca zimy začal znova optimisticky rozprávať o svojich tvorivých plánoch, ba aj písať nový román. Naposledy som s ním rozprával niekedy v polovici mája. Vtedy som už vedel, že sa koncom mesiaca chystám na Slovensko, a Johanides naliehal, že ho určite musím navštíviť. Chcel som to urobiť, no bohužiaľ, prv, ako som mu stihol zatelefonovať, rozletela sa svetom správa o jeho skone. Ján Johanides bude mnohým z nás ešte dlho chýbať.

Ivan Čičmanec

***

Benátky sa stali tvojou obľúbenou – destináciou, nie, znie to zle, obľúbeným miestom? bodom? cieľom?, obľúbil si si ich slovom, najmä keď sme ich už mohli vnímať aj vlastnými zmyslami, a pri jednej z prvých návštev ťa, neznalca jazykov, potešilo, keď si začul ľúbozvučnú slovenčinu, nehovorím o slovenčine ako takej, hovorím o momente, o momente, keď v spleti jazykov zaznela za tebou tvoja rodná, a tak si sa k nej vrhol, teda k hovoriacim, ktorým si sa predstavil, nesmierne ťa prekvapilo, že ťa poznajú, že vedia, kto je Ján Johanides, ale ešte viac ťa prekvapilo, že nie sú Slovenky, bola to totiž Belgičanka, presnejšie Flámka Bea a Fínka, ktorej meno mi neschádza na um, nazvime ju Mäte, Bea a Mäte, ktorých jediným spoločným komunikačným kódom bola slovenčina a ktoré vedeli, kto je Johanides, ba ho aj čítali, skôr, na mojom seminári, aj neskôr, moja zásluha na ich slovenčine bola len čiastočná, len drobná, mizivá, lež tebe sa tak zapáčila predstava dvoch blondín a učiteľa, ktorý ich uchvátil pre slovenčinu, tak ťa tá mystifikácia fascinovala, že tomu možno niekto aj uveril…

Niekedy mi Oľga zavolala skôr ako ty, niekedy neskôr, nevedela, komu si už volal, komu ešte nie, keď ťa posadol telefonický amok, prosila ma, iste aj iných, aby som ti zložil, nedvíhal, alebo aspoň skrátil rozhovor, lebo tie účty!, tie telefonické účty, ktoré sa museli šplhať do astronomických výšok, čo teba netrápilo, ba často ťa netrápilo vôbec nič, len si potreboval rozprávať sa, hovoriť, rozprávať, prerušiť šaliansky ošiaľ, ošiaľ samoty, panelové obkľúčenie, zložiť nemalo cveka, aj keby človek chcel viac rešpektovať Oľgu, nemalo, lebo by si o chvíľu vytočil znovu, ale napokon, účet-neúčet, prečo skladať, prečo prerušiť tvoj najčastejšie nočný prúd, prečo si kaziť, prečo si nedopriať pôžitok z tvojho monológu…

Deň a hodinu stretnutia sme si ustálili, miesto ešte nie, kde len chceš, kde ti to najviac vyhovuje, a ty, znalec a vyznavač tradičných (aj bratislavských) toponým, si povedal Tak U Bláhu! a ja, hoci som medzi poslednou hláskou a interpunkčným znamienkom, medzi u a !, začul tvoje očakávanie, tvoje očakávanie otázky „Kde?“ alebo ešte lepšie „A to je kde?“, v tom v skutočnosti, fyzikálne neexistujúcom okamihu medzi, aký si opísal v replikách nepriznávajúcich vrany, som vytušil aj tvoje sklamanie z chýbajúcej otázky, ak otázka nepadne, ale povedal som len Dobre, platí, a aby som ťa odškodnil, tak som ti poslal telegram, že ak bude U Bláhu plno, tak U Kocha, a keď som v dohodnutom času vošiel k Bláhovi, Bláha ťa bol, renesančného, plný ako napokon aj mnohý iný podnik, zamával si telegramom a na celý lokál si oznámil, že som vybíjaná koťuha…

Braňo Hochel

Cieľom cesty je návrat

Celé to bolo akési antické, ešte aj spoľahlivý vodič Forda sa naozaj volal Dionýzos. Jeho priateľka Ariadne kedysi odvíjala cestou niť, aby nezablúdila a vedela sa vrátiť. Lebo cesta je cieľ, povedal kdesi na diaľnici A1 Wien-Salzburg Ján Johanides v novembri 2000.

Sedemdesiat sukieň mala, a predsa sa nevydala. My nemáme ani jednu, pýtajú nás až za Viedňu, spievame si s manželkami štvorhlasne.

Už aby som bol doma! hovorím si doma. Načo teda odchádzať, keď sa už teraz stala budúcnosť návratu a v tejto chvíli je oveľa jednoduchšie, čo bude o pár dní. Prečo to teda babrať, pokúšať dianie. Keď sa chceš z bodu A dostať do bodu A, musíš sa nehýbať. Netreba ísť do bodu B ani C. Priveľká okľuka ako sa dostať tam, kde si. Zmysel pohybu je v tom, aby sa človek vrátil späť, len preto ide preč. Všetko je otázka gramatiky a presnej štylistiky. Aj láska.

Ešte pred polnocou som prešiel ukazovákom bojazlivo, opatrne a pomaličky po praskline jemnej ako vlas na skle pokrývajúcom mapu Európy, ako keď som zatváral – mám v živej pamäti tú chvíľu – mŕtve viečka svojmu otcovi… (Dívaj sa do modrých očí Londýna).

Dunivým Dunajom ako dolu hrdlom pláva Mesiac v splne. Okrúhly a biely a tichý ako pena na pive v dedinskej krčmičke, kde kúria drevom v starej liatinovej peci. Stará dobrá Európa. Ako doma. Trochu neporiadku, trocha srdečnosti, veľa smiechu a pozdravov Grüss Gott, čo v dolnorakúskom nárečí zneje približne Kri-ko. Dobrý chlieb, hustý ako Johanidesove vety. Vedel, že naše súdy, poznania a výpovede nemôžu byť pravdivé v celých dejinách, všeobecne a v celom vesmíre, ale môžu, ba bezpodmienečne musia byť také v texte, ktorý skomponujeme.

Veselý pesimista, citlivý a múdry Johanides zle spí. Pri raňajkách si rozprávame sny. Vo dverách videl akéhosi operenca stáť nad kalužou krvi. Vraj v tomto hostinci určite niekoho dávno zabili. Žeby už tušil blížiacu sa antickú tragédiu na lanovke pri Salzburgu? Už aby sme boli doma! hovoríme si, vo vlastnej posteli, v teplej kuchynke.

Zmysel cesty je návrat späť. Cieľom Odyseovho putovania do Tróje bola Ithaka. Nie, Zdenka, nechoď do Indie – sú tam muchy, píšem o tom vo svojej knihe, hovorí Johanides.

Len naozaj pravá úprimnosť v nekaždodennom človeku máva aj predtuchy, čo pochádzajú z vrodených zákonitostí, aké má aj vetrenie psa, a je schopná s úspechom vykľučkovať z osídel, lebo má v sebe – a vždy v pravej chvíli – svoju spoľahlivú obrannú samospúšť, ktorou sa chráni, ako keď sa zatvára oko pred vnikajúcim zrnkom piesku (Dívaj sa do modrých očí Londýna).

Večer v Café zum rothen Krebs v mestečku St. Pölten so spisovateľkou Zdenkou Becker čítame a čítajú naše texty. A odpovedáme na otázky.

Otázka na piatok večer? Bola silná jeseň, sedel som za volantom a z odfarbeného, zo skôr tušiteľného než aspoň trochu viditeľného svalstva krajiny spojeného s nebom a lemujúceho vlhkú diaľnicu, povedľa môjho ľavého ramena bežal osvetlený cintorín ako na všechsvätých, po mojej ľavej strane sa ponáhľal štvorrad bielych svetiel z reflektorov áut, čo vyzeral už od súmraku, akoby ubiehal úzky a bezkonečný, rozsvietený a svištiaci cintorín s jasom ako na všechsvätých, kým predo mnou uháňal štvorstup rozžiarených, jagavorubínových kahanov, široký pás červeného cmitera, lebo obidva cintoríny bolo vidno najlepšie proti svahu (Dívaj sa do modrých očí Londýna).

Koncom cesty je počiatok. Si konečne tam, odkiaľ si vyšiel, vždy sa len vrátiš k otcom. Akoby sa vežové hodiny v Pukanci posunuli o pár dní a rokov dozadu.

Všetko, celý život i smrť sú otázkou gramatického času. Ján bol môj priateľ. Dnes píšem kondolenciu pozostalým a priateľom: Ján je môj priateľ.

Ivan Kadlečík

***

Ján Johanides, šľachtic slovenskej prózy a alchymista, ktorého zlato vyrobené zo slov uložených do viet zostane.

Byt Johanidesovcov v Šali bol plný neviditeľných slov, ktoré Ján zviditeľňoval, a plný žiarivých, doma vyrobených farbičiek, ktorými Oľga maľovala.

Bez Pani Oľgy nemohol Pán Ján v byte plnom farieb, ktoré sa už nedostali na plátno, dlho prežiť.

Česť jeho pamiatke.

Angela a Peter Repka