***

Spisovateľ Pavol Rankov (42) vydal knižku Informačná spoločnosť, o tom, čo sa s nami práve deje. Každý z nás je totiž nejako spätý s internetom, často tam niečo hľadáme, či už pre zábavu, alebo z nutnosti. Je to, ako keby sme mali ešte jeden mozog.

Čo to s nami robí? Čo príde potom? Nezdegenerujeme, keď je už všetko na webe? Načo nám je ešte hlava? Pavol Rankov o tom učí na vysokej škole. Keďže je prozaik, vie aj z vedeckej témy urobiť zážitok.

Ľudia vás poznajú skôr ako autora beletrie než pedagóga - čím ste viac a radšej?

Keby to bolo existenčne možné, asi by som bol len autor beletrie. Takto mám zamestnanie, ktorému venujem podstatne viac času ako písaniu prózy, ktoré zostalo len koníčkom. Keď som sa hlásil na štúdium knihovníctva, neuvažoval som, že budem niekedy písať. Chcel som robiť s knihami, lebo som rád čítal. Na škole som však zistil, že nie každému, kto to vyštuduje, sa chce pracovať s knihami.

Práve vtedy aj váš odbor knihovníctvo a vedecké informácie prekonával veľkú zmenu - elektronizáciu. Zmizla teda romantika?

Nie celkom. Stále sa dá študovať aj orientácia na historické knižničné fondy. Títo ľudia pracujú s rukopismi alebo s prvotlačami a to je pekné. Majú kontakty v celej strednej Európe. Pri tomto štúdiu môže človek nájsť naplnenie, ale veľká väčšina našich študentov sa orientuje na elektronické spracúvanie informácií. Niektorí pracujú s databázami, niektorí ako správcovia webových stránok, niektorí ako konzultanti pri vyhľadávaní informácií. Je to široké pole a stále sa diskutuje o tom, čo ešte patrí do odboru, ktorý sa dnes volá knižnično-informačná veda, a čo by už mali robiť iní.

Je teraz štúdium náročnejšie?

Ani nie. Od našich študentov sa neočakáva, že budú programovať. Oni aplikujú existujúce informačné systémy alebo vyhľadávajú existujúce softvéry. Musia vedieť, ako urobiť webovú stránku, aby zodpovedala medzinárodným kritériám. Napríklad aby webová stránka bola čitateľná aj pre ľudí, ktorí majú problém so zrakom, aby vyhľadávacie roboty vedeli tú stránku dobre nájsť. Keď si niekto do googlu zadá správne slovíčko, aby robot naozaj našiel správnu stránku.

Znamená to, že študenti musia nadobudnúť nový druh zručnosti, ktorý predtým neexistoval?

Iste, ide o celkovú informačnú gramotnosť. To je ďalšia vec, ktorou sa zaoberáme.

Treba na to talent?

Ako na všetko, aj na toto existuje talent, ale v budúcnosti sa bude musieť v týchto veciach vyznať každý človek. Aby vôbec mohol pracovať, bude potrebovať istý stupeň informačnej gramotnosti.

Bez toho sa nebude dať existovať?

Nie, nie, bez toho sa nebude dať nič.

To je ale hrozné!

Je to rovnako hrozné ako v čase nástupu moderny, keď sa ľudia museli stať gramotní. Tiež sa to nemuselo každému páčiť. V podstate to isté prebieha teraz.

Predsa len to bolo trošku inak: Človek sa vtedy spoliehal na svoj mozog a teraz sa musí naučiť aj na druhý mozog - elektronický. Mozog máme ako keby položený pred sebou v počítači, už nemusíme všetko držať v hlave. Nepovedie to k degenerácii?

Na jednej strane je tu riziko, že človek bude mať všetko v externej pamäti, že v sebe nebude mať žiadne poznanie, že všetko bude vyťahovať zvonka, ale na druhej strane, žiadna knižnica nikdy nemala tak jednoducho dostupných tak veľa údajov, ako už dnes má internet. A o desať rokov bude mať ešte viac. Vždy, keď človek niečo získa, niečo aj stráca. Teraz strácame svoju vlastnú, fyzickú pamäť, ale získavame elektronickú.

Je to nadstavenie ľudských možností...

...kolektívna pamäť.

Keď je niečo kolektívne, automaticky vznikajú problémy. Čo hrozí tu?

Kolektívna pamäť bude síce obrovská, obsiahne strašne veľa kvalitného poznania, ale bude natoľko zahltená balastom, že sa v nej budeme len ťažko orientovať. Ono už dnes je všetko v internete, ale my sa k tomu nemôžeme dostať, lebo to nevieme nájsť. Aj v internete sa nám podsúvajú veci, ktoré nemajú dostatočnú kvalitu. To je ten veľký problém. Ešte sa nevie, či to vyrieši softvér, alebo to budú riešiť ľudia svojou informačnou gramotnosťou. A ďalší problém – elektronická pamäť je nestála. Keď bola v 18. storočí napísaná kniha, tak možno v 18. storočí nebola pre nikoho zaujímavá, ale znova zaujímavá sa stala v 19. storočí. V knižnici prežila, ale na internete je to tak, že keď niečo bolo napísané včera a dnes to nie je zaujímavé, tak nás nezaujíma, či to bude zaujímavé zajtra, vymažeme to a zmizne to navždy. Takže kolektívna pamäť a kultúra stráca istú formu kontinuálnosti.

Asi vznikajú aj zbytočné veci. Ako keby to dôležité už bolo v podstatnej miere urobené. Vzniká dojem, že ničoho nie je škoda…

Tento experiment má za sebou veľmi krátky čas, aby sme vedeli posúdiť, či musíme konzervovať aj to poznanie, čo momentálne nepovažujeme za zaujímavé. Je to ako dve súradnice: Kým celá minulá kultúra bola postavená na súradnici časovej, so vzťahom k minulosti (tradícia bola veľmi silná, kultúra bola to, čo sme zdedili po predkoch), elektronická kultúra je to, čo získame nie v čase, ale v priestore, od našich súčasníkov. My ju tiež spoluvytvárame pre svojich súčasníkov. Uvažovanie o tom, čo zanecháme potomkom, sa už veľmi nepestuje. Veď my ani nevieme, čo bude o desať rokov. Tradičný človek uvažoval celkom inak. Ten sa videl v časovej kontinuite, my sa vidíme v priestorovej sieti.

Je to optimistické či smutné?

Je to iné. To je proste iný svet, o ktorom sa asi nedá povedať, že je lepší alebo horší. Nemá význam to hodnotiť, proste – je to tak.

Internet poskytuje priestor aj na zločinné záležitosti, rôzne úchylky, sex detí, šírenie bludov…

Áno, možno pozorovať rast exhibicionizmu alebo straty zábran. Vidno to napríklad na takej jednoduchej veci, ako sú blogy - ktokoľvek si dnes urobí svoj vlastný osobný blog a píše všetko o sebe – čo sa mu snívalo, ako cestoval do práce, aké má konflikty v rodine a čo si myslí o svojom šéfovi, atď. To sú všetko veci, ktoré sa hovorili len príbuzným alebo známym, pri pive v úzkom kruhu. teraz sa to publikuje. Tým sa mení aj obsah pojmu publikovanie. V minulosti publikovanie prechádzalo cez inštitúciu, tam bol profesionálny redaktor, profesionálny editor. Možno niekedy nevydali to, čo mali, ale v každom prípade to bolo odborné sito informácií, ktoré vyraďovalo evidentne nekvalitné informácie. Dnes kto chce, čo chce, zavesí na internet a je to tam.

Pôsobí však aj automatická očista - všetko to ľudia nestačia prečítať, pozrieť. Je aj iné východisko?

Neviem si predstaviť, aké z toho môže byť východisko. Ja nemám svoj blog práve preto, lebo sa mi zdá nezmyselné zahlcovať internet, ale študenti sa ma už viackrát pýtali, prečo prednášky nemám na blogu, aby si ich odtiaľ stiahli, hoci aj v surovej podobe.

Má dnes ešte význam intuícia? Človek si niečo intuitívne nájde na regáli v knižnici alebo v novinách. Platí to aj v digitálnom svete?

Hovorí sa, že práve surfovanie je intuitívne. Informácií je také množstvo, že človek sa často niekam dostane len intuitívne, objaví aj to, čo nehľadal. Neviem, či to je dobre, lebo veda síce uznáva intuíciu, ale vzdelanie ju neuznáva. Tradičné vzdelávanie je o presne štruktúrovanom poznaní. Veda pripúšťa, že tie najväčšie mozgy sa k niečomu intuitívne dostanú, ale ľudia by sa mali vzdelávať iným spôsobom. Aspoň doteraz sme si to mysleli. Ako to bude ďalej, uvidíme.

Čítanie z obrazovky a čítanie z knihy je pre vás rovnaké?

Každý rok sa na to pýtam študentov a každý rok sa to rôzni. Sú mladí ľudia, ktorí hovoria, že to je pre nich rovnaké a iní hovoria, že kniha je kniha. Ja si myslím, že krásna literatúra bude jedna z tých posledných záležitostí, ktoré zostanú v tlačenej podobe. Tlač je však neekologická. Dnes vydávať napríklad encyklopédiu tlačou, tak to mi pripadá plytvanie papierom, teda lesmi. Encyklopédia je stvorená pre internet.

Spomenuli ste les, ste jeho milovník. Najlepšie si vraj oddýchnete v lese.

Keď človek prechádza mestom, vníma strašne veľa informácií, bilbordov, plagátov, nápisov, diania okolo. Aj keď idete autom, ste stále v napätí, sledujete, čo robia tí pred vami, za vami… V lese toto všetko odpadá, nie sú tam žiadne informácie.

Kedysi bol celý svet taký.

Všetko bolo iné, kým ľudia neboli gramotní, kým - pred 250 rokmi - nebola zavedená povinná školská dochádzka. Ľudia sa živili hlavne ako roľníci a remeselníci. V mladosti sa naučili niekoľko úkonov a v neskoršom veku neprijímali nové informácie, už len nadobúdali zručnosť v remesle. Tento tradičný človek prežil svoj život v jednom prostredí. Na nedeľnej kázni sa kňaz pokúšal ľudí kultivovať, občas prišiel niekto zďaleka a priniesol nejaké informácie, ale to bolo naozaj sporadické. V súčasnosti je to presne naopak - sme zahltení informáciami a – ktovie, či je ľudský mozog na to uspôsobený?

Vy sa ako bránite?

Existujú zásady informačnej hygieny. Človek by nemal napríklad pozerať televíziu len preto, aby na niečo čumel, ale malo by ho to skutočne zaujímať. Môže to byť aj reality šou, to je úplne v poriadku, len nie stále prepínať a prepínať, aby sa zabil čas. To isté platí pre internet. Treba si nájsť stránku, ktorá naozaj zaujme a nie len tak plávať a venovať čas informáciám, ktoré človeka ani nezaujímajú. To je plytvanie časom a plytvanie duševnou energiou.

Prišla s internetom aj nová nespravodlivosť?

Vždy to bolo tak, že bohatší mali viac informácií, ale predtým to až tak neprekážalo, lebo život sa ľuďom nezmenil, ani keď sa dostali k “panským” informáciám. Teraz je to iné, väčšina ľudí informácie potrebuje. Je napríklad problém platiť si za články z amerických databáz, kto s nimi pracuje, môže minúť tisíce mesačne. Náš vedec sa môže prepadnúť medzi informačne chudobných, lebo sa kvôli peniazom nedostane k takým informáciám ako jeho západný kolega.

Je internet aj v najchudobnejších krajinách?

Sú prípady, keď je internet aj tam, kde nie je pitná voda, ale v chatrčiach nie je. To sa netýka len Afriky, ale aj niektorých miest Slovenska. Táto informačná chudoba sa dedí. Tam, kde nie sú informácie, tam sa šíria fámy, zelenú majú neformálni vodcovia, vodcovia gangov. Čím horšie sú členovia spoločnosti informovaní, tým lepšie ich možno manipulovať.

Niekedy je však lepšie nevedieť.

Pre informačnú chudobu ako globálny sociálny problém to určite neplatí.

Čím sa líšite od svojich študentov?

V porovnaní so svojimi študentmi som už staromódny. Oni stratia hodinu-dve na chate, bavia sa s nejakými neznámymi ľuďmi alebo len tak trkocú, klebetia s niekým, kto je na opačnej strane zemegule. Pre mňa je to niečo nepredstaviteľné: Nie, že by som to nezvládol technicky, ale pre mňa je neprijateľné, aby som toto robil vo svojom voľnom čase, pochopiteľne, ani v pracovnom. No - aj ja som kedysi sedel na pive a neviem, či to bolo lepšie, či horšie, ako sedieť pri počítači.

Nikdy nestrácate čas pri počítači?

Hrozí mi to napríklad pri príprave prednášky: viem, že je nejaká nová téma, idem si k nej niečo nájsť a vidím, že sa k nej vzťahuje na internete 300 odkazov. A teraz čo? Je to skľučujúce. Chcel by som to všetko pozrieť, ale to sa nedá. Človek kedysi nemal prístup k všetkým knihám a bol s tým zmierený. Mňa to frustruje - na internete to je, mám to k dispozícii a ja to hodím za hlavu?

Čo príde po tomto štádiu, ktorému hovoríme priemysel informácií? Príde nejaká úľava?

Má prísť fáza nazvaná priemysel emócií. Teda situácia, keď ľudia nejakým spôsobom predávajú city a pocity iným ľuďom. Už dnes sú psychoanalytici najlepšie platení odborníci - dodávajú ľuďom istú formu úľavy, radosti. Práce ubúda, všetko sa bude automatizovať, pribudne čas, ktorý ľudia môžu venovať sebe, svojmu pôžitku, svojmu hedonizmu.

Takže Zem bude planétou pôžitku? Alebo radosti?

Asi by sme si mali uvedomiť, čo to je radosť a čo pôžitok. Radosť je pozitívny stav, s pôžitkom je to zložitejšie.

Helena Dvořáková
Pravda, 4. 6. 2007