Veronika Šikulová - V Budmericiach s výsadou pracovať
V Budmericiach s výsadou pracovať
Veronika Šikulová
Radím ministerstvu kultúry, bankám a vôbec všetkým, čo si brúsia zuby na “náš” kaštieľ, poobzerajte sa po niečom inom. Vy na opravu isto niekde peniaze nájdete, ale my spisovatelia už miesto na písanie a stretnutia nie.
Do Budmerického kaštieľa som chodievala od malička ešte s tatkom Vincom, a tak ho poznám viac ako dôverne. Najviac sa mi páči, že tam akoby zastal čas.
Poznám personál, takmer všetky izby, postupne som prenocovala hádam vo všetkých posteliach. Videla som množstvo starých a krásnych fotografií z literárnych stretnutí v Budmericiach, sama by som o niektorých vedela veľa porozprávať, ak by niekoho zaujímali “intímne dejiny literatúry”. Dnes tam chodievam pracovať a s deťmi na prázdniny.
Okrem toho, že Budmerice slúžia ako rekreačné zariadenie, my spisovatelia máme možnosť chodiť tam pracovať, teda písať. Spisovateľské remeslo je “nádejníčina” ako každé iné. Nie je však dobre platené, honoráre sú nízke, a tak sa všetci zamestnávame v nejakej inej, nespisovateľskej robote. Na literárnom diele pracujeme po nociach, cez víkendy. Z času na čas treba od sveta utiecť a pracovať nerušene. Budmerický kaštieľ využívam najmä takto.
Keď tam idem na pracovný pobyt, beriem si dovolenku alebo neplatené voľno, zatváram sa v niektorej z izieb a píšem. Príjemné je, že je tam ticho, že na schodoch stretnem podobného “fanatika” ako som ja, že sa mám s kým pozhovárať o literatúre. Pritom z každého mizerného honoráru odvádzame Literárnemu fondu, ktorý toto zariadenie spravuje, dve percentá a za ne si užívame túto výsadu!
Rudo Sloboda hovorieval, že chudobný spisovateľ bude vždy pán. Takí sme my páni! Zatiaľ čo väčšina iných umelcov, ale aj pseudoumelcov cestuje na všelijaké exotické miesta, my máme možnosť ísť do Budmeríc! Za svoje dve percentá sa Litfond o nás pekne stará. Niekomu kúpi dobré okuliare, inému jednorazovo prispeje na živobytie, lebo nemá na nájomné, no a my ostatní môžeme dovolenkovať a pracovať v Budmericiach. Samozrejme, že si dovolenkové pobyty platíme. Podobné zariadenia poznajú takmer všade vo svete, vo Francúzsku sa pýšia viacerými.
V poslednom čase akoby sa s Budmerickým kaštieľom vrece roztrhlo. Zarazilo ma, keď som si v stredu prečítala v denníku Sme článok herečky a speváčky Lucie Piussi, že kaštieľ treba spisovateľom vziať a predať ho. Jediné, čím argumentovala, boli 50. roky, keď spisovatelia budovu s parkom dostali do užívania. Slušná inteligencia vraj ohla chrbát, Miladu Horákovú nespravodlivo odsúdili a zvyšok putoval do jáchymovských baní... Literárny exkurz do polovice minulého storočia zabudla urobiť. Väčšinou bieda, ale vtedy vyšiel aj Bednárov Sklený vrch, Hečkovo Červené víno, Mináč, Novomeský, Tatarkov Prvý a druhý úder či Farská republika.
Pani Piussi označila spisovateľov za režimistov, čo si takmer zadarmo užívajú luxus kaštieľa. Pozývam ju do Budmeríc na kávu, nech sa na režimistov príde pozrieť zblízka, nech uvidí ten luxus a parádu. “Režimistom” výtvarníkom už vzali zariadenie v Moravanoch nad Váhom. Zájdite sa tam, uvidíte, ako štát tento renesančný kaštieľ “zveľadil”!
Na Slovensku je veľa pekných a chátrajúcich historických objektov. Radím ministerstvu kultúry, bankám a vôbec všetkým, čo si brúsia zuby na “náš” kaštieľ, poobzerajte sa po niečom inom. Vy na opravu isto niekde peniaze nájdete, ale my spisovatelia už miesto na písanie a stretnutia nie.