Variabilita rozprávača a uniformita beznádejného sveta postáv
Variabilita rozprávača a uniformita beznádejného sveta postáv
Adela Gabríková
De la Cruz – ako už názov hovorí, nečaká čitateľa nič veselé; veď koniec-koncov, ani meno autora nám určite nepripomenie veľa optimizmu v jeho doterajších prózach.
Aj tentotaz sa Ballov rozprávač štylizuje do polohy toho, komu sa neveľmi zdá, že by jeho život mohol mať aj nejaký zmysel alebo, a to oveľa častejšie, je jeho rozprávač tým, ktorý má nadhľad a k postupnému odhaleniu prázdnoty vedie svoje postavy či postavičky a robí tak väčšinou dosť krutým spôsobom – ako vševidiaci a vševediaci ich usvedčuje zo zaslepenosti a hlúposti, neľutuje ich v životných tragédiách a dáva im spoznať, že či sa spoľahnú na niekoho iného alebo len sami na seba, je to v konečnom dôsledku úplne jedno, lebo napokon aj tak „naisto vieš, že ten problematický život, ktorý si žil zle, žiješ zle a zle sa ti žil a žije, si žil a žiješ na cudzí účet, napĺňajúc práve takto cudzie tajné zámery.“ (str. 47) Ballove postavičky sa teda opäť tmolia svetom, vymýšľajú si a namýšľajú, ich myšlienky krúžia okolo prízemností všedného bytia, aby celý ich príbeh vyústil do ironizujúcej pointy alebo do banálneho záveru, ktorý sa im vysmieva spolu s rozprávačom.
Zbierku De la Cruz predstavuje 26 textov, pričom mnohé z nich sú len malými postrehmi, dokonca až aforizmami, ďalšie stručnými úvahami o vzťahoch či nevzťahoch, sú tu aj mikropríbehy založené na jednom krátkom dialógu a pomedzi tieto drobné útvary sú povkladané texty-poviedky, kde je odcudzenie sa človeka človeku (pov. Pred rozchodom), odcudzenie sa svetu ako takému (pov. Vidiecke dobrodružstvo) či odcudzenie sa sebe samému (pov. Bubeník) demonštrované i cez sujet. Ballova irónia má niekoľko vrstiev, nejde len o neustále upozorňovanie na nezmyselnosť úsilia postáv akcentované rozprávačom, ale jeho uštipačnosť badať i na intertextovej úrovni – v poviedke Smrť vo Vrútkach sa objavuje nielen dobre známa postava Gustava Aschenbacha a jeho cesta za „pookriatím“ prenesená do slovenského prostredia, ale nadväzovanie ide ešte ďalej, keď sú do textu zakomponované aj odkazy na diela o živote hlavného hrdinu či citáty kritiky prednesené jednoduchou ženou z Nových Zámkov. Zlieva sa tu svet reality (reality obklopujúcej postavu), svet intelektuálov literatúry (cez narážky, ale aj prostredníctvom vstupu Aschenbacha do vyšších spoločenských kruhov malomesta s obsesiami rovnako nízkymi ako je tá jeho) a v neposlednom rade svet vyfantazírovanej dokonalosti, ktorý sa zrúti ako prvý a po ňom nasleduje pre hrdinu aj pád všetkého ostatného. A čo hovorí rozprávač? Na konci rýchlo premiestni zomierajúceho spisovateľa do Vrútok, aby tam mohol naplniť diktát titulu poviedky a dúfa, že jeho pozostatky si čoskoro prevezme niekto z jeho vlasti, veď „napokon: nám by tu boli načo?“ (str. 97)
Balla je zasa raz nemilosrdný, ale spravodlivo nemilosrdný, ku všetkému a všetkým; „partnera či partnerku potrebuje človek na to, aby mu mal kto zapnúť retiazku na krku, a retiazku potrebuje, aby nejakého partnera či partnerku získal“ (str. 11), a preto to ani víkendoví pajáci, ani Mľandrejovia a ani osôbky, ktorým už mená nebolo treba vymýšľať, lebo by boli tak či onak nepodstatné, nikdy nikam nedotiahnu. No rozprávač sa zabáva… a svojím zvláštnym spôsobom zabáva aj čitateľa, veď existuje veľa podôb smiechu, i keď nie vždy ide práve oň...