***

Viliam Klimáček (48) je všestranný autor píše poéziu, prózu, drámu. Založil divadlo, v ktorom aj hrá. A ešte je aj lekár, hoci toto povolanie nechal tak. Odkiaľ sa berie jeho mimoriadna tvorivá plodnosť? Za mimoriadnu okolnosť, ktorá usmernila jeho osud a výkony, považuje len niekdajšiu trojku z telocviku. Inak žije celkom normálne. Niečo však predsa vyšlo najavo - jeho pulz sa zhoduje s hypertonickým pulzom doby.

Ste mimoriadne plodný autor: prichádza to v cykloch alebo je to stále?

Asi som zacyklený ako príroda, som letný typ: najviac toho napíšem na chalupe počas letných prázdnin. Už som kdesi povedal, že ak sa chce spisovateľ v malej jazykovej oblasti, akou Slovensko, žiaľ, je, uživiť len písaním, musí byť pekelne pracovitý. Nedbal by som, keby Slovákov bolo dvesto miliónov. To by privítali všetci - od politikov až po umelcov, bolo by pre koho hrať, spievať a možno by sa začalo aj chodiť na slovenské filmy. Momentálne sa nachádzam vo veľmi šťastnom období, robím pre viaceré divadlá, dokončil som po troch rokoch román a na Slovensku aj v Čechách idú nakrúcať môj film. Vychutnávam si to, lebo to nebude trvať večne.

Pamätáte si všetko, čo ste napísali?

Až také kvantá toho zase nie sú. Myslím knihy a hry. Nepoviem vám síce počet hier, ale desím sa, aby nejakí chudáci zo mňa raz nematurovali a nepohoreli na počte diel. Budúci maturanti, dávam na písme dobrozdanie - sám autor to nevie. Svoje texty neviem naspamäť, ale okamžite poznám, čo som napísal aj pred pätnástimi rokmi. Vražedné je korektúrovať svoje rukopisy. Keď štvrtý raz čítam písmeno po písmene, nielenže užneviem o čo v románe ide, ale prestávam mať rád aj autora.

Nápady majú aj iní, ale nie každý ich dokáže zrealizovať - treba na to aj fyzickú zdatnosť?

My trojkári z telocviku sme túfyzickú„nezdatnosť“ museli vykompenzovať ináč. Niektorí píšeme.

Vstávate každý deň o piatej ráno?

Mám dve deti, vstávam s nimi o siedmej, a kým si prečítam noviny a vypijem kávu, je deväť hodín. Vtedy začínam robiť. Na voľnej nohe je pekné to, že vám na chrbát nedýcha šéf, ale odovzdať rukopis aj tak musíte a všetkým je jedno, či ste ho robili po nociach alebo cez sviatky. Som však na sedemdňový pracovný týždeň zvyknutý z nemocnice - ako mladý doktor som vychytal všetky Veľké noci a Štedré dni v službách. Takže nič nové.

Keď píšete, máte pri sebe nejaké zviera alebo fetiš?

Fetiš nepoužívam, ale už zopár mesiacov máme kocúra, ktorý ležípri laptope, keď píšem. Vraj pohlcuje negatívnu energiu, ale čosi to stojí. Som strašne doškriabaný na rukách, keď spolu bojujeme. A s domácim tigrom musíte bojovať denne, aby sa udržiaval vo forme.

*Svojím výzorom nezapadáte celkom do slovenského umeleckého sveta - pôsobíte vážne, dôstojne, uhladene, skôr ako ten pán doktor, ktorým ste pôvodne mali byť. Vyvoláva tento vášimidž prirodzenú autoritu?

Imidž zaviedli mladšie ročníky. Moja generácia sa len oblieka. Keď si kúpim košeľu, je mi dosť jedno, ako tým na koho zapôsobím. Musí sa páčiť mne a musí byť pohodlná. Mám zlozvyk - pri chôdzi preberám v hlave nápady, vďaka čomu si občas nevšimnem známych a nepozdravím. To je možno zdroj tej „serióznosti“. Odkedy mám nové okuliare, zlepšil som sa a zdravím častejšie, aj keď - s optikou možno vyzerám ešte serióznejšie.

Mali ste byť anestéziológom, človekom, ktorý uspáva a vy, naopak, prebúdzate. Kedysi sa spisovateľom hovorilo národný buditeľ - platí to ešte?

Čoraz menej národa potrebuje budiacu službu spisovateľov - o tom sú štatistiky predajnosti slovenských kníh. V živote som nechcel byť niekomu budíkom a nechcel by som ani rušiť národ z pohody. Dosť je mi cudzie vzdelávanie a poučovanie publika. Kto nechce, nech nechá tak. Verím však na citlivosť ľudí. Stále je ich dosť, aby večer čo večer zaplnili napríklad sálu divadla GUnaGU, tých netreba prebúdzať, súprebudení až-až.

Vidíte do pomerov v zdravotníctve? Vzrušujú vás problémy tohto rezortu?

Táto záhradka pre mňa zarástla šípovými ružami, už neviem o špitále viac ako bežný pacient. Mám zopár dobrých kamarátov, čo zostali lekármi, ale keď sa stretneme, hovoríme väčšinou o inom. Spolupatričnosť s lekárskym stavom však cítim stále, to minimum, čo môžem pre kolegov urobiť, je, že sa ich zastanem v novinách, lebo som presvedčený, že súnehorázne vydieraní Eskulapovou prísahou a zneužívaní mýtom bezplatného zdravotníctva. Každý remeselník má viac uznania než doktori.

Od rodičov ste dostali meno Viliam ako Shakespeare… Bolo to predurčenie?

Určite nie. Keď som sa naučil čítať, našiel som v rodinnej knižnici dva obrovské zväzky Shakespeara v českých prekladoch, ale odrádzali ma svojou vznešenosťou a krásnou tvrdou väzbou. Možno aj preto som si Majstra dodnes nezaľúbil. Radšej som si listoval v cestopisoch Hanzelku a Zikmunda, kde som sa zamiloval do ich striebornej Tatry 87, toho úžasného auta s plutvou na chrbte. Viete, že ako prvé prešlo Núbijskú púšť so vzduchom chladeným motorom? Jazdí aj v mojom románe Námestie kozmonautov. Tatraplán mádosť ďaleko do klasika, a to akosi zostalo aj mne. Fakt je, že písanie máme v rodine. Otec v mladosti publikoval v novinách a vyšla mu knižne novela, no prestal s tým. Ani raz som z jeho úst nepočul, že by som mal v tom pokračovať, čo dosť oceňujem. Nechal ma vybrať si svoju cestu samému, aj keď som si písanie objavil okľukou cez medicínu. Dúfam, že aj ja budem mať dosť sily, aby som vlastné deti nenútil do povolania, ktoré sa páči mne.

Divadlo GUnaGU má už svoje roky. Spočiatku mu všetci nerozumeli, bolo skôr pre fajnšmekerov - cítite, že dozreli aj diváci?

Hráme už dvadsiatu tretiu sezónu. Boli aj diétne roky, najmä v začiatkoch, keď sme hrávali len raz, dva razy do mesiaca. Dnes odohráme stopäťdesiat predstavení ročne a takmer vždy je vypredané. Rád dodám, že beznádejne. Dozrelo toľko obecenstva, že keby sme hrali tristokrát do roka, nestačíme ho uspokojiť. Úprimne sa priznám, že keď sme GUnaGU v roku 1985 zakladali, toto sme netušili. Ako sme sa menili my - začali sme reagovať v hrách na aktuálnu situáciu v krajine, na tie veci, čo visia vo vzduchu, ale ťažko sa dajú pomenovať - tak sa začalo meniť aj publikum a takéto hry začalo vyhľadávať. Vždy je samozrejme časť divákov, čo sa príde iba zabaviť, a je to v poriadku, ale nadpolovičná väčšina má rada v našich hrách aj to temné, čo je za humorom.

Kto je vaším oponentom pri posudzovaní vlastných textov?

Herci, kolegovia - kamaráti. Taký typ divadla sa dá robiť len na priateľskej báze. Tí, čo hľadali u nás peniaze alebo mediálny kšeft, sú preč. A práve herci, ktorí zostali a ktorým píšem roly na telo, sú perfektnou opozíciou. Už keď pred nimi prvý raz nahlas čítam novúhru, hneď počujem, čo sedía čo nie. Na papieri sa to skryje, ale v ústach nie.

Je pre vás inšpirujúca láska? Aké ženy sa vám páčia?

Polovica mojich hier rieši stavy, ktoré si spôsobujeme láskou. Takou, ktorá viac trápi, ako hojí. Oveľa zaujímavejšíje kritický stav nejakého vzťahu, než šťastný a usporiadaný život. Aspoň pre divadlo. V kríze sa viac o sebe dozvieme. Chodili by ste na filmy, v ktorých je všetko od začiatku úplne vzorné, milé, ľudia sú chápaví, milujúci a nechutne veľa odpúšťajú? Ja teda nie. A čo sa týka žien, tak odpoveď pánov v mojom veku je podľa vzoru Vianoce sú stále častejšie. Zaujímavých žien je stále viac.

Hľadáte hercov do GUnaGU alebo sa vám sami hlásia?

Po predstaveniach sa občas zastavujú ľudia, že by chceli hrať, herci aj neherci. V posledných rokoch robím výlučne s profesionálmi na voľnej nohe, ktorí majú čas. Hrať síce chce u nás všelikto, ale keď príde na časový plán a on máprojekty aj v iných divadlách, hneď zistíme, že by sme sa mesačne videli tri razy, a to sa skúšať nedá.

V repertoári divadla Aréna je vaša hra o Gustávovi Husákovi. Čakali ste taký záujem, aký vyvolala?

Záujem som čakal aspoň taký veľký, aká bola moja počiatočná nechuť pred touto témou. Nijaký dramatik si nevytýči životný cieľ, že raz, až bude veľký, napíše opus o Husákovi. Na kontroverznej postave sa dá parádne naraziť. Ja som už síce o socializme hovoril v GUnaGU na predstavení Jawa nostalgická. To bola hravá koláž z československej tlače rokov 1968 - 1989, od listov detí Alexandrovi Dubčekovi, cez prvú striptérku Soňu Stenovú, Tuzex, bony, devízové prísľuby až po záznamy z novembrových námestí 1989. Ale Husák, to bola šanca povedať toto všetko komplexne a s veľkou intenzitou, cez osud človeka, ktorý bol na oboch stranách barikády - bol väznený a bol aj väzniteľom. Som rád, že ma Juraj Kukura vytrvalo presviedčal a že som to zobral a napísal ako vážnu hru, v ktorej je síce skrytý humor, ale taký, aký býva v absurdnom divadle. A Husákova doba bola absurdná dosť.

V porote súťaže LCA na román, ktorú ste vyhrali, bol aj Michal Viewegh. Polohy vašej a Vieweghovej tvorby súsi dosť vzdialené - nepodceňujete ho, ako mnohí v českej kritike?

Vážim si jeho profesionalitu a je mi sympatický jeho workholizmus. Pracovití ľudia sú však zrejme literárnej kritike stále podozriví. Keďzúrivo podnikáte a zarábate, kupujete majetky, rozširujete firmu, je to OK a ste menej podozrivý ako spisovateľ, ktorý len sedí, hodiny denne píše a vydáva knihy v takom tempe ako Viewegh. Dosiaľ som síce čítal len jedinú jeho knihu, ale je to skôr z lenivosti. Ale aj on odo mňa iba jednu a tak sme si kvit.

Ste na pulze doby?

A ako! Som hypertonik - ako doba. Beriem lieky, ktoré mi tlak upravujú, ale pritom zrýchľujú pulz. Uháňam si sviežich deväťdesiatpäť tepov za minútu a na pulze som, či sa mi to páči, alebo nie.

Helena Dvořáková
Pravda, 7. 4. 2007