***

„Timo je zborový dabingový herec.“ - to je úvodná veta z najnovšej autorovej knihy. Próza predstavuje niekoľko dní v dabingovom štúdiu, v kaviarňach, bytoch, v divadle i na uliciach. Protagonista Timotej Vrák spája dejové epizódy, v ktorých je zachytená atmosféra istej komunity súčasných ľudí, zväčša zborových dabingových hercov, ako ich Kerata nazýva. Personálny rozprávač Timo účelovo zapĺňa priestor príbehov množstvom zdanlivo epizódnych postáv, ku ktorým sa istým oblúkom v texte vracia, aby nenásilne naznačil ich symbolický charakter. Protagonista je predovšetkým poslucháčom, pozorovateľom (príbehy rozprávajú epizódne postavy) a súčasne takmer „nemým“ aktérom (ešte aj s dcérou si len „esemeskuje“), introvertom, napohľad flegmatikom, ktorý však ťažko prežíva negatívne javy života. Je vnímavý, precitlivený až bojazlivý, preto sa často ponára do svojho sveta predstáv a snovej skutočnosti a to v ňom vyvoláva rôzne asociácie, spomienky, čo sa Keratovi podarilo veľmi dobre stvárniť. Je to postava pripomínajúca niektorých Dostojevského hrdinov.

Timo máva pri každodenných povinnostiach i ničnerobení vidiny a halucinácie, ktoré sa spravidla viažu na negatívne etapy jeho života alebo na stretnutia s kolegami, priateľmi, na fiktívne stretnutia s dcérou či nepoznaným otcom. Toto všetko tvorí reťaz, ktoré s rámcom splývajú, inokedy sa s ním veľmi zaujímavo prelínajú. Text knihy je podelený do relatívne drobných častí, z ktorých každá má svoj nadpis, navyše každá by mohla byť samostatným celkom, niektoré by sa mohli vypustiť: nie sú totiž relevantné. Do mozaikovitého románového celku všetky dejové epizódy spája ústredná postava, ktorá neustále žije akoby v snovom svete vytvorenom pod vplyvom istého slabého Ja a silných emócií. („Napokon strácal prehľad, čo je skutočnosť a čo ním vytvorená predstava.“) Protagonista sa cíti byť nedocenený, trpí tým, ale nedáva to najavo. Najlepšie sa vie „porozprávať“ s animálnou postavou – labuťou Želmírom. Timo, tak ako iní herci z dabingu a reklamy, žije rýchlym tempom a Keratovi sa toto tempo života, povinností a zábavy podarilo pretaviť i do formy viet - sú krátke, úsečné, pritom sémanticky nasýtené, poskytujúce bohaté informácie, ich lexika a syntax sú prispôsobené charakteru postavy. dejových epizód

Laco Kerata zavedie touto knihou čitateľa do prostredia nekaždodenného, ktoré priblíži aj používaním adekvátnych reálií (personálnych i vecných), dokonca definícií, a tak v knihe možno postrehnúť dve roviny: náučnú (ako sa napr. robia relácie či dabujú filmy) a psychologickú (vzťahy medzi spolupracovníkmi v tejto oblasti). Popri tom sa mu nenásilnou, jemnou formou, pomocou skratky podarila kritika pomerov v súčasnej kultúre (televízne seriály, akčné filmy,...) a hoci sa príbehy týkajú hereckého (televízneho, rozhlasového a reklamného) prostredia, prinášajú univerzálne posolstvo. („Čím sú rýchlejší, tým rýchlejšie sú peniaze, čím sú rýchlejšie peniaze, tým rýchlejší je svet, akože!“ „Seriál je síce primitívny, dokonca by sa dalo povedať, že je hrozne hlúpy, ale to nič, ľuďom sa páči, a to je najdôležitejšie na svete.“) Vo výpovediach dobre zakomponovaných epizódnych postáv sú v knihe aj ideologické a politické narážky, ale vzhľadom na hlbšie témy a motívy, ktorým sa Kerata venuje, by mohli aj absentovať.

Laco Kerata uplatňuje svojský humor, ktorý by bez hyperbolizácie a vzápätí nastupujúcej irónie a satiry bol málo účinný. Skladbou a výberom slov dokáže stvárniť city a pocity človeka, jeho vzťah, niekedy rýchlo sa meniaci z vypočítavosti, iným ľuďom. Žiaľ, objavia sa aj nemnohé didaktické prvky, či transparentnosť a komentovanie tam, kde autor zbytočne prejde do úvahy. Neporovnateľne úspešnejší je fejtónový postup. Surrealistické a existenciálne prvky, priam kafkovské, sa vyskytujú Keratovej knihe sporadicky na celej ploche, ale vrcholia v záverečných kapitolkách. Timo sa sklame aj v platonickej láske. Ponorený do seba („Ja som nikto.“) premieta si v myšlienkach všetko, čo prežil, čoho bol svedkom. Kým sa človek nestane populárnym, ľudia si ho takmer nevšímajú, nechcú alebo nevedia spoznať jeho hodnoty. Ak sa však zaslúžene či náhodou dostane k viditeľnému úspechu, dovtedy mlčiace, až nepriateľské okolie sa k nemu hlási, chce si ho nakloniť. Keď sa protagonista uspokojí, naberie dávku optimizmu v pohľade na svet, vtedy dôjde k nečakanému zvratu v jeho živote. Kerata využije jeden leitmotívov (hľadanie otca) a prostredníctvom Tima odkryje niektoré vážne ľudské vlastnosti. Timo hľadá otca, dcéra hľadá otca – Tima a ľudia si nevedia nájsť k sebe cestu pre rôzne svoje negatívne vlastnosti, ktoré často vyplývajú z malicherností. Každému umelcovi dobre padne chvála, najmä  menej uznaný sa poteší aj z maličkej pochvaly. Človek – umelec býva často egocentrický, sú v ňom dve Ja: jedno pre verejnosť, jedno pre.  k v z vlastné vnútro

Protagonistove predstavy však v závere románu vytvárajú katarzný priestor, smerujú k myšlienke pominuteľnosti človeka a zachovaniu toho, čo vytvoril, čo po ňom zostalo v pamäti iných. Kerata to vyjadril náznakovito, bez štipky sentimentality, nocionálne. k

Na próze býva zázračné, ak v nej nejde o zvláštne dejové napätie, a napriek tomu dokáže čitateľa upútať a držať v napätí. To je v značnej miere prípad Zlého herca Laca Keratu.

Žurnál
Gabriela Rakúsová