1. V cykle     „Tekutá poviedka“ autor použil ako námety niekoľko literárnych diel. Okrem     iného aj príbehy z Biblie. Spracoval a podal ich celkom svojským     spôsobom, ktorý nie každému vyhovuje. A možno by mohol niektorých     čitateľov až pobúriť, hoci na to nie je žiadny dôvod. Ide len o spisovateľov     pohľad, o príbeh, ktorý nijakým spôsobom nechce ponižovať či vyvracať    kohokoľvek a čokoľvek.
2. Druhý    dôvod je ten, že v dvoch poviedkach zo spomínaného cyklu je autor až    príliš vulgárny - a to doslova. Hoci samotných vulgarizmov nepoužil     veľa, sú oba príbehy na hranici - alebo možno už za ňou - morálky takej,    aká vládne v našom svete. A to by niektorí čitatelia nemuseli     uniesť a zbytočne by dostali do varu vlastné nervové ústrojenstvo.    Čo, myslím si, nestojí za to.

Inak je „Unglik“ zbierkou poviedok, ktorá mňa osobne veľmi neupútala. Snáď až na poviedku „Stretnutie s beštiou“, ktorá opäť čerpá námet z náboženského prostredia. Poviedka je vlastne jedna veľká metafora, ale vcelku príjemná. A to tak na čítanie ako aj na zamyslenie sa. Autor postavil do vzájomného konfliktu dve rozdielne časti našej spoločnosti: jedna časť ostáva strnulá a odmieta akékoľvek zmeny a druhá zase nechce pochopiť tú prvú a tvrdošijne sa pokúša ju prispôsobiť svojmu svetu - často násilím, ktoré prináša viac škody ako úžitku. Pričom nie je celkom isté, či prvá skupina nie je v tomto prípade tá lepšia - svetlejšia strana.

V ostatných poviedkach sa veľmi často vyskytuje pokus o psychologický profil rôznych ľudí v našom svete, ich myslenie, cítenie, správanie sa a život vôbec. „Oidipus“ načrtol myslenie človeka - samotára až do samej hĺbky a s ľahkým námetom sci-fi pár vetami ukázal, kam by sa až dalo zájsť. Alebo presnejšie nezájsť. V poviedke „Vzor“ predstavuje autor trochu iným spôsobom sám seba, svoju minulosť i prítomnosť. „Konšpirácia“ je napísaná veľmi zvláštne. Pravdu povediac, mal som problémy pochopiť skutočnú pointu a ani som ju nepochopil. Je v nej použitých niekoľko odlišných žánrov, takže celok ako taký sa mi veľmi ťažko sledoval. So sledovaním som mal problémy aj pri niektorých ďalších poviedkach („Debilove Vianoce“, „Atlét a Alef“) a pristihol som sa, že ich čítam len s veľkým sebazaprením.

Celkovo môžem povedať, že až na poviedku „Stretnutie s beštiou“ som pri čítaní zbierky „Unglik“ mal čudný až nudný pocit. Možno vďaka veľkej dávke vulgarizmu. Možno vďaka rôznym námetom a žánrom navzájom poprepletaných do akejsi spleti, v ktorej sa len veľmi ťažko orientovalo. Pripomenulo mi to román „Pánov hlas“ od S. Lema. Okrem iného je to asi jediná kniha, ktorú som nedočítal do konca a to práve vďaka jej nezrozumiteľnosti s použitím veľa cudzích výrazov a technických novotvarov. „Unglik“ na mňa zapôsobil veľmi podobne a veľmi som sa premáhal, aby som ho dočítal do konca.

Je celkom isté, že hoci mňa osobne táto zbierka nijako nenadchla, určite si nájde okruh svojich čitateľov. Až na výnimky sa dá prečítať pomerne rýchlo. A keď sa čitateľ priveľmi nepozastavuje nad dejom a nezamýšľa sa nad tým či oným, možno povedať, že je to celkom obyčajná knižka. Možno trochu výstredná, možno trochu nudná. Miestami možno zábavná a občas možno aj zaujímavá.

Miro Antoniak
Žiarelka 6.1.2005