To, čo Peter Zajac v štúdii Prelomové či svoje? výstižne nazval “gestom extrémnej osamelosti”, kde “už jeden je navyše”, teda klaustrofobický svet plný nočných mór,  úzkosti, dezilúzií a depresií, prinieslo autorovi Cenu Ivana Kraska a všeobecné uznanie. Pochopiteľne, dokonalý hviezdy štart automaticky vyvolal veľké očakávania, keď autor dokončil druhú knihu. Možno aj preto, že recenzenti experimentálnu prózu Outsideria (1997) nijako nešetrili, sa Balia rozhodol vrátiť k príbehu a žánru poviedky.

Príbeh je to, čo potrebujeme

Tretia kniha, zbierka próz Gravidita (2000, reedícia 2003), sa poetikou výrazne priblížila k Leptokarii. Dôvod je jednoduchý - vyše polovice z publikovaných poviedok vzniklo v rovnakom období ako debut;  mnohé z nich boli uverejnené časopisecký. Balia si isté obsedantné témy nesie so sebou ako “škatuľku poslednej záchrany” od prvej knihy.  Predovšetkým je to premena vo všetkých možných podobách - premena ako kolobeh zla, prostredníctvom ktorej autor stupňuje pointu a ktorou príbeh vrcholí. Aj premena je však variáciou úniku z nedýchateľného priestoru reality a smrť len odvrátenou stránkou zla. Najmä tu sa Ballove poviedky blížia k surrealizmu a expresionizmu - sám nakoniec priznáva vplyv iných autorov (od Dostojevského cez Kafku, Meyrinka,  Mitanu, Pankovčína, Pankova po mnohých ďalších). Pomerne často spracúva motív textu o texte, úzko súvisiaci s osamelosťou a odcudzením. V porovnaní s Leptokariou a Outsideriou nezdôrazňuje ego svojich postáv,  dokonca ani sexualita už nepôsobí ako otvorená provokácia či exhibícia. A napriek tomu, že Balia touto knihou podľa vlastných slov spravil ústupok voči kritikom, “ktorí sa rozhodli, že príbeh je to, čo potrebujeme”, dejovosť nijako nevytláča premýšľanie: Ballovi “egodeisti”  čoraz vášnivejšie polemizujú o Bohu (s Bohom?) . V Tichom kúte (2001)  autorovi outsideri dozreli - na pozadí civilizačného úpadku s trochou nostalgie spomínajú, že kedysi boli mladí, radikálni, nerozvážni a “romantickí”, spomienky však nemilosrdne vytlačila rezignácia - či,  oveľa horšie, akceptovanie postojov stáda - malomeštiakov, zbohatlíkov,  snobov. V mozgoch Ballových mužských hrdinov však akoby “vyvádzala”  nemilosrdná žehlička, ktorá nedáva šancu uniknúť, zabudnúť na otázky a hľadania. Balia opäť ironizuje, akoby skepsou a cynizmom prekrýval to,  čo je preňho hlboko intímne - bolesť, pocit prázdnoty a nezmyselnosti ... Život sa pre jeho outsiderov stal len zvyškami udalostí, sériou sklamaní, existencia ťaží ako železná reťaz, ako prekliatie. Bytie je len prebolievanie: príznaky fyzickej bolesti upozorňujú na korene a príčiny v doráňanej mysli, hladnej po ilúzii a predovšetkým po zmysle.  Život je pomalé umieranie, v ktorom čas trávime blúdením - to sú Ballove konštantné témy. Vnútorné napätie z tohto poznania zatláča premýšľajúceho človeka do tichého kúta - do ticha nebytia…

Unglik, číže nešťastie

Balia sa postupne stal autorom s veľmi originálnym videním, humorom a jazykom, čaro novosti sa však ošúchalo a vybledlo. Vo svojej piatej knihe, novinke vydavateľstva L. C. A s príznačným názvom Unglik (Ungluck znamená v nemčine nešťastie), opäť jatrí staré rany. Znovu identifikujeme najsilnejšie motívy z predchádzajúcich próz -  outsiderstvo, vyčlenenosť ústrednej postavy voči ostatným, osamelosť,  odcudzenie, beznádej. Ballovi antihrdinovia sa sami v sebe necítia dobre, a hľadajú únik do bezpečia (Preč), návrat do inej podoby bytia.  Autor nanovo verbalizuje fyzickú bolesť ako konkrétny prejav duševného trápenia (napr. Extravagancia, kde sa jej nositeľom stávajú výstredné  topánky alebo Tortúra s nádychom čiernej mágie), a dokonca aj v predchádzajúcich knihách pomerne frekventovaný motív premeny (Oidipus či fyzický rozpad osobnosti v Konšpirácii).

Papierový jazyk

Typickým miestom príbehov tejto zbierky je krčma, kaviareň, cukráreň,  dedinská oslava či party, kde sa na pozadí možného fyzického nasýtenia obnažuje duševné strádanie a chudorľavosť. Balia balansuje medzi filozofickým tápaním svojich postáv a držaním sa kostry príbehov, ktorým však akosi dochádza dych - chýba im gradácia, ľahkosť, nenásilná  pointa. Naopak, tentoraz sa mu skôr darí prekvapiť “úletmi” a absurdnými špekuláciami, keď napr. v próze Konšpirácia kombinuje počítačový vírus “s červom a stepným vlkom”. To, čo by malo pobaviť, vyznieva nakoniec rozpačito a do prázdna, pretože Ballove postavy chvíľami hovoria priveľmi papierovým jazykom. Zákutia, nástrahy a záhady ľudského vnútra ostali pre Ballu výzvou. Naďalej vnútorne polemizuje s rôznymi filozofiami a textmi, predovšetkým s Bibliou. Päť tzv. tekutých poviedok v Unglikovi, ktoré boli inšpirované J. Creaseym, F. M. Dostojevským, Z.  Kosidowským, Ch. Bukowským a W. S. Burroughsom napriek vydarenej imitácii beatnikov pokladám za najslabšie prózy knihy. Ako hovorí autor ústami rozprávača poviedky Extravagancia, “otázky ľudskej koexistencie ma zaujímajú”, Unglik však nesmierne nudí.

Barbora Škovierová
Pravda, 26. 9. 2003