Dnes má ten istý Vladimír Balla o sedem rokov viac, preriedili sa mu vlasy na temene, zväčšil sa obvod pása a pribudlo zopár nepatrných vrások i nových kníh.

Aby sme boli celkom presní, pred niekoľkými týždňami práve dokončieval svoj (zatiaľ) piaty prozaický počin, pričom na jeho záverečnej korektúre pracoval v prítmí svojho novozámockého bytíka celé dni a noci. UNGLIK je teda na svete a z vydavateľstva Kaliho Kertésza Bagalu čľupol priamo do našich pokojných literárnych vôd, v ktorých sa z času na čas (ako napríklad teraz) predsa len mihne čosi zaujímavé a objavné.

Balla sám seba objavil už dávno, pred siedmimi rokmi, v čase, keď svojou šťúpľou Leptokariou „šmaril” o zem prvý z balvanov svojej sľubnej spisovateľskej kariéry (slovo kariéra z duše nenávidí) a neváhal ho zacieliť v správnom čase na správne miesto. A potom pribúdali ďalšie a ďalšie : Outsideria, Gravidita, Tichý kút či práve aktuálny Unglik. A hoci sa mu pritom neraz zo strany kritikov ušlo podozrení z nedostatku invencie či absentujúceho zmyslu pre literárny „pokrok”, pozorný čitateľ si nemohol nevšimnúť zámer, ktorý sa za týmto autorovým počínaním skrýva. Autor totiž (ako v jednej z poviedok píše) nevylučuje, že najväčšou chybou je táto skalopevnosť, istota, že sa nemení. Všetko prúdi, pulzuje, podlieha metamorfózam, a len on vraj tu, uprostred pohybu - ako monolit.

Balla teda nezotrváva v tejto špecifickej polohe a nezachováva si atribút istej bizarnosti náhodou. Je v tom zámer, ktorý len málokto chápe a málokto pochopí. Veď sám svet, sám život je (takmer) o tom istom. O bolesti, o priestore, o čase, ktorý nás pohlcuje, o nádeji, ktorá nás privádza do šialenstva, o láske, ktorá nás zraňuje a ku ktorej sa nepriznávame, aby nás nezraňovala ešte viac. Navonok chaotická spleť myšlienok, vízií, ponurej tmy a zámerného odmietania „normality” v zmysle súčasných spoločenských konvencií vytvára v Ballovom podaní fascinujúcu filozofiu života a smrti, hrozivej a oslobodzujúcej zároveň:

A bolesť... bolesť je znesiteľná, presnejšie, bolesť sa znesie - lebo bolesť sa rieši sama: zrútiš sa a bolesť si s tebou poradí, napokon sa jej pasívne podriadiš, pripraví ťa o všetky sily. A vtedy, keď už má nadobudnúť atribúty neznesiteľnosti, ťa jednoducho vypne, odpojí... A čo všetko si ľudia už navymýšľali, aby nejako odôvodnili svoje odmietanie smrti ako osloboditeľky, nevšímajúc si, aké je životné šťastie smiešne prechodné, dočasné...

Cez postavy a postavičky príbehov, v ktorých je vždy prítomný aj sám autor (či už v úlohe konkrétnej postavy, či v role rozprávača), cez prítomnosť frivolných mileniek, malomeštiackych susedov, snobských papalášov alebo všetkých tých Jandersov, Debilov, Beštií, Atlétov, Albánskych majiteľov cukrárne, Unglikov a Oidipov vytvára sa mozaika, ktorú Balla ako skvelý pozorovateľ a ešte lepší rozprávač trúsi do riadkov i medzi ne s absolútnou ľahkosťou, s jemu príznačným zmyslom pre sebairóniu a sarkazmus, s desivým zmyslom pre každý detail reality.

Ale ako sa vraví: Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Kto však nie, má možnosť prežiť strhujúcu hru, miestami zaváňajúcu prvkami naturalizovanej podoby sci-fi, prešpikovanú absurdnými situáciami, drsnými obrazmi a zovšadiaľ číhajúcimi zrkadlami, v ktorých je pokrivenosť ľudských charakterov, zúfalstvo a ťaživá prítomnosť pretvárky a únavy z bytia ešte zreteľnejšia a jasnejšia; a pritom celý tento proces prebieha bez zbytočného pátosu, fňukania a sebaľútosti potencionálneho samovraha. Každý z nás je totiž potencionálnym samovrahom, zraniteľnou bytosťou, ktorá je (podľa Ballu) azda najviac ranená práve zrodom, nič horšie sa už neprihodí.

Ak vám to všetko nestačí, siahnite ešte po piatich Tekutých poviedkach (akoby bonusoch pre všetkých trpezlivých a vnímavých), v ktorých sa autor šikovne poprehŕňal v riadkoch iných tvorcov (neobviňujte ho však z plagiátorstva!), pretvoril, zhustil a zoskupil ich tak, aby výsledok zaručene uspokojil i najväčších pesimistov (doslova).

Nech vás teda priveľmi neprekvapí, ak sa riadky zo Svätej biblie zrazu ocitnú v blízkosti Bukowskeho či Novozákonné evanjeliá v susedstve Burroughsovho Nahého obeda, pričom ich od seba oddeľuje len nebezpečne tenká stena niekoľkých strán.

U Ballu je totiž možné všetko. A ak ste si ho práve (no nielen) preto obľúbili, môžem vás uistiť, že aj jeho ostatná kniha vaše očakávania do poslednej bodky splní. Ak ste však dúfali v prevrat smerujúci k bezstarostnosti a veselé čačky-hračky so slovami, musím vašu nádej s definitívnou platnosťou zmariť.

Balla zostal Ballom spred siedmich rokov. Pravda, o čosi starším a skúsenejším. On sám tvrdí, že jeho cieľavedomosť spred siedmich rokov sa kamsi stratila. Ja tvrdím opak. Viem, že jeho cieľom nie je byť „normálnym” a on vie, že ním ani nechce byť. A UNGLIK pozná odpoveď aj na otázku prečo.

Jitka Rožňová
Dotyky 2/2003