A naozaj: vety devätnástich krátkych či dlhších textov tejto knižky sú úsečné ako praskanie suchým bičom (Rúfus), tvrdé ako stavebné kamene a útočné ako laserový lúč. Všetko je presné a samozrejmé, ale zmysel týchto textov neunikne len tomu, kto bude mať odvahu podstúpiť s nimi taký zápas, ako očividne podstúpil autor. Veď všetky jeho okultistické, hermetické, alchymistické či kabalistické inšpirácie pretavené do svojrázneho ballovského hermetizmu,  všetky tie blúdenia v ,,neovládaných priestoroch mozgu“ nadobúdajúce charakter reality i tie dokonalé prestrihy reality nadobúdajúce vlastnosti halucinácie, vytvárajú svojbytný neopakovateľný svet, ktorého čítanie a porozumenie si zrejme vyžaduje nielen istý stupeň zasvätenia,  ale aj nemalú čitateľskú toleranciu k tajomnosti.

Zdá sa, že Balla touto knižkou v istom zmysle uzatvára ničivú analýzu ľudského subjektu, ktorá sa preklenula do štádia, keď už vlastne niet čo analyzovať, lebo subjekt sa stal nekonečným svetom, ktorý  bezhraničnou sebaanalýzou poprel sám seba. V úvodnej poviedke Vzor sa preto rozprávačské veličenstvo vracia k postave Vladimíra Ballu ,,spred siedmich rokov“, ktorá sa mu vidí zrozumiteľnejšia a uchopiteľnejšia než  rozprávač, ktorý píše ,,dnes“. Ako sa teda bude správať ballovský  demiurg, ktorý sa pokladá za jasnozrivejšieho ako jeho spisovateľské  alter ego spred rokov? Okrem presnosti vo výrazive i vo vecnosti je zjavne tvrdší vo formuláciách, sarkazmoch a negatívnych postojoch.  Znamená to, že jeho analytickosť sa zaostrila, vypustila podružné veci a rečnícke taľafatky a konštruuje svoju víziu sveta z toho, čo zostalo,  teda z vecí, čo skutočne preňho čosi znamenajú. Znamená to však súčasne aj to, že ostrie extrémneho subjektivizmu sa prinajmenej otupilo a je prinajmenej sociálne milosrdnejšie. V poviedke Stretnutie s beštiou sa napríklad ,,cudzinec“ Išteneš poráta s hrdinkou, ktorá vlastne oslobodila vidiecku pospolitosť od tyranie mýtu takto: ,,Sama dobre vieš, že si ich neoslobodila. Veď ťa odmietli pochopiť. To je potom aké  oslobodenie?“ Pravdaže, možno v tom vidieť (a to je aj prípad väčšiny próz) symbolickú aktualizáciu nekompromisného odmietania davových kompromisov, ale i záujem o osud spoločenstva. Balla vari ešte nikdy tak nepripomínal Kafku ako v poviedkach tejto knižky: jeho hodnoverne filozofujúce postavy sa transmutujú do symbolov stelesňujúcich poznávacie paradoxy i vízie, reality i ich skryté podstaty, materiálny svet i jeho ,,metafyzické zápachy“. Realita vrastá do magickej mnohoznačnosti jazyka a neprispôsobivý, kontroverzný a možno i nešťastný  (Unglik) jedinec dostáva svoju udržiavaciu dávku ,,filozofie minimálnej útechy“.

Napriek presnosti každého textu je Ballova knižka pestrou demonštráciou postmodernej štylistickej suverenity. Dokladajú to najmä  Tekuté poviedky, ktoré sú metatextovou exhibíciou na cudzie motívy (Biblia, Dostojevskij, Bukowski, Kosidowski, Burroughs), dve z nich sú  napísané dokonca po česky. Balla v nich prejavuje, ako napokon aj v ostatných textoch, zmysel pre drsný absurdný humor, ktorý je vlastne najviditeľnejším príznakom jeho najnovšej knihy. V každom prípade je to opäť kniha, ktorá pohŕda lacnými pravdami a ide za vlastnými až za hranice zrozumiteľnosti. Vydáva originálne svedectvo o zložitostiach ľudského bytia vyextrahovaných z ozajstnej bolesti i plazivého existenciálneho smútku. Krátke poviedky majú takú hustotu a sú napísané s takou zručnosťou, že o každej by bolo možné napísať knihu. Aj tak by však s najväčšou pravdepodobnosťou zostali tajomstvom.

Alexander Halvoník
Knižná revue, 19/2003