Niekde musí byť začiatok. Je práve tu, v univerzitnom parku, ktorým pomaly kráčam, rozmýšľam, či navštíviť po rokoch svojho profesora. Trávnik je spustnutý, asfalt na chodníkoch popraskaný, záhony kvetov zarastajú burinou. Viem, vlastne ako všetci, čo sa stalo. Fabrika, ktorá živila celé mesto sa odpredala. Nový, dokonca mimoeurópsky vlastník nemá záujem budovať mesto, jeho infraštruktúru, kultúru, šport… čokoľvek. Mesto teda upadá. Je to ako keby ste pacientovi na prístrojoch odstavili prívod kyslíka. Vlastník chce len svoje peniaze. Chce ich mať rýchlo uložené v banke, niekde v karibskom daňovom raji. Možno zjednodušujem, ale zdá sa, že sa mu celkom darí.

Budova fakulty je obohnaná lešením, na ktoré už očividne dlhšiu dobu nik nevyliezol. Stavebný výťah hrdzavie. Zaseknutá stavba zastaví aj moje odhodlanie. Sadnem si na ošarpanú lavičku rovno pred vchod a akosi to nechávam na náhodu. Možno práve doskúšal a vyberie sa na obed. Pristavím ho a dáme sa do reči. Bude vedieť, čomu sa venujem? Bude vedieť ako skončil jeho najtalentovanejší žiak? Sotva. A čo mu poviem? Že som prišiel do mesta viesť workshop kreatívneho písania? Darujem mu svoju zbierku poézie a budem tvrdiť, že matematické modelovanie a verše v knihe majú viac styčných bodov, ako by sa na prvý pohľad zdalo? Alebo si zaspomíname, ako sme pri ovčom syre, ktorý nosil zo salaša v horách za mestom, riešili problémy simulácie kontinuálno-diskontinuálnych procesov? Neviem, a tak čakám. Pozorujem študentov, ako chodia hore-dole, sem a tam.

Som v piatom ročníku a chystám sa definitívne opustiť svoju alma mater. Mám individuálny študijný plán a tak mám naozaj dosť času venovať sa veciam, ktoré, aspoň mne, spríjemňujú život. Hrávam tenis, čítam knihy, usilovne si píšem s redaktormi literárnych periodík (stále mi však posielajú nacyklostylovaný list, kde stojí niečo v zmysle: “Vaše básne nespĺňajú kvalitatívne požiadavky na uverejnenie v našom časopise. Doštudujte si teóriu verša a po čase sa nám opäť ozvite.” Samozrejme, vôbec nechápem, aké dobrodenie mi preukazujú. Nedať sa hneď na začiatku pomyselnej “literárnej kariéry” odradiť, je prvý predpoklad na jej zvládnutie) pokúšam sa nadviazať bližšie vzťahy s opačným pohlavím, pobehujem hore-dole, sem a tam atď. Veď to poznáte. Na budúcnosť nikto nijako extra nemyslí. Tá sa totiž javí šedšia ako nebo nad jokohamským zálivom s mŕtvym kanálom televízie dokopy. Najčastejšie sme s kamarátom uvažovali o zájazde do Juhoslávie a následnej emigrácii. Občas sme hovorili o cieľových krajinách. V ponukovom menu najjasnejšie svietili Veľká Británia a Francúzsko (ach, aké som mal len šťastie, že sa nič podobné nezrealizovalo. To som si však naplno uvedomil až oveľa neskôr.).

Sny o politickom azyle nám prerušila zamatová a všeobecne známe udalosti, ktoré po nej nasledovali. S eufóriou a poriadnou dávkou naivity som sa vrhol do boja za “našu svetlú budúcnosť”. Ani som si nestačil všimnúť, ako plynie čas a ocitol som sa na konci štúdia.

Mám po štátniciach, ale ešte stále som na škole, pretože promócie budú až za dva mesiace. Vtedy prichádza zo študijného ponuka ako zo sna.

Peter, poznáte naše americké lektorky. Nuž ich pobyt u nás končí a keďže sme si ich veľmi obľúbili a naši študenti boli s nimi veľmi spokojní, rozhodli sme sa, že im naša fakulta zorganizujeme výlet do Prahy. A…

Myslíte Katy a Paty? (zdá sa, že ide o anglickú obdobu Danky a Janky) - skočil som ponovembrovému prodekanovi do reči.

Áno, áno, naše dievčatá z Alabamy. A keďže vy ste jediný zo študentov, ktorý ovláda angličtinu na potrebnej úrovni, navrhli sme vás za ich sprievodcu.

Obliala ma vlna eufórie a ešte raz si v duchu prehrávam: ‘A keďže vy ste jediný zo študentov, ktorý ovláda angličtinu na potrebnej úrovni.’ Horúci koniec mája, dve parádne americké buchty, a ja s nimi v hlavnom meste. Čo viac ešte človek môže chcieť. Svet je krásny.

Bolo by dobre, keby s vami šiel ešte niekto, kto vie ako-tak anglicky, pokračuje prodekan. Poznáte niekoho?

Vyhŕkne zo mňa meno kamaráta, ktorý má na Paty už dlhšiu dobu zálusk. Myslím, že sa celkom slušne dohovorí.

No výborne. Objednajte letenky, vyzdvihnite si peniaze na pobyt, vybavte ubytovanie a šťastnú cestu, podáva mi ruku. No výborne, ale čo to lietadlo? Pred pol rokom by študenti bez pedagogického dozoru a školského autobusu nemohli ísť ani na zemiakovú brigádu a zrazu lietadlo.

Keď ja som ešte neletel, hovorím stiesnene.

No, najvyšší čas si to vyskúšať. Povzbudivo ma potľapká po pleci. Mám ho rád, škoda, že takýto nebol počas celých piatich rokov, predtým ako odovzdal stranícku knižku.

What a shitty plane! Zaproklamuje Katy svojou spomalenou južanskou angličtinou pri pohľade na IL 62.

Yeaah, it’s fucking shitty plane. Vysúka zo seba Milan. Dievčatá sa chichúňajú, že vraj ‘fucking shitty’. Tak toto je sloboda v slobodnej krajine, pomyslím si a nastupujem. Na plošinke sa posledný raz obzriem. Košické letisko vyzerá skôr ako železničná stanica. Pozerám na popraskaný asfalt, burinu derúcu sa zo škár a zneistiem. Tak toto bude jedna z posledných vizuálnych informácií uložená v mojich pamäťových bunkách v prípade katastrofy. Letisko v Košiciach.

Pri štarte som musel poriadne zblednúť, pretože Ká a Pá na mňa s pobavením pokrikujú.

Krúti sa hlávka, Pítr? Keď budeš zvracať, tak do tých vrecúšok, Pítr. Čo tak navliecť si záchrannú vestu, Pítr. Záchod je vzadu, Pítr. Pítr, Pítr, Pítr…

Bože, ja ich neznášam. No veď počkajte v Prahe, pomyslím si v duchu a vidím, že výlet bude náročná záležitosť. Po niekoľkých minútach sa rozlietam spolu s Iľjušinom a až do pristátia spriadam bezobsažné vetičky v international English. S porozumením tiež nie sú problémy, pretože alabamský prízvuk je doslova somnambulný.

Zdá sa, že Pražania sa na prechod k trhovému kapitalizmu pripravili oveľa lepšie ako ich bratia z východu. Katy pri ceste z letiska na internát záhadne prichádza o časť svojej batožiny a taxikár vyrubí sumu rovnajúcu sa ceste z Košíc do Bratislavy a späť.

Akože zapnúť taxameter nič? Akože sme mali hovoriť po slovensky a nie po anglicky a nedovolil by si nás odrbávať či čo? rozčuľuje sa Milan. Nakoniec to zjednáme na polovicu, teda na Košice - Banská Bystrica a späť, a keď odchádzame, počujem, ako si mrmle niečo ako: ... Slováci. Milan zrejme začul aj tie tri bodky, pretože sa s rozzúreným výrazom v tvári otáča a vybieha na fičúrika taxikára. Chytím ho za rameno a poviem mu, aby sa na to vysral.

Any problems, boys? zatiahne Paty.

No problems, girls, odpovieme zborovo s úsmevmi od ucha k uchu, ale nervitín v krvi stúpa. Už aby sme sedeli v nejakej parádnej štvoročke a sŕkali desinu. ‘No problems’ však pokračujú. Niečo sa zmenilo. Teda aspoň na Malej strane, kde sa alabamská turistická úderka vrhla úplne neomylne s výkrikmi: ‘How romantic! O it’s beautiful!’

Bohužel, pane, máme to všechno rezervovaný. Znie odpoveď zmutovaného personálu. Stoly sú prázdne, nikde žiadne rezervačky a štvoročka vyzerá ako štvoročka spred pol roka, teda z čias budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti. Prešli sme asi tri putiky, keď si aj inak mimoriadne letargické devy všimli, že niečo nie je v poriadku a tak na nás opäť vytiahli: Any problems, boys?

Stručne vysvetľujem, že vymódení čašníci už asi nie sú čašníci, ale manažéri a tak ich podniky praskajú vo švíkoch, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Ani nestačím dorozprávať a Katy s Paty sa vrhajú do útrob gastronomického zariadenia, z ktorého by v ich rodisku bolo isto-iste múzeum pivovarníckej kultúry. Vidím, ako niečo “melú” s prevádzkarkou, čašníčkou, manažérkou, majiteľkou alebo neviem, možno kuchárkou, ale o chvíľu sú na nerudovke a…

No problems, boys. Haha hahah ha. No to je fakt sranda. Prevádzkarka, čašníčka, manažérka, majiteľka alebo neviem, možno kuchárka pred nás predkladá menu v angličtine (ach, kde sú staré dobré jedálne lístky naklepané na zafóliovanej á štvorke?), hovorí na nás anglicky, od susedných stolov angličtina… Vidím, že aj Milan je akýsi nesvoj.

Nedostali sme sa do nejakej geografickej anomálie? Pýtam sa potichu. Veď v Prahe nie som po prvýkrát. Len pokrúti hlavou a objednáva - po slovensky. Dobrý ťah. Kumulovaná funkcia v reštauračných službách nepovie nič, zapíše objednávky a odchádza. Nakoniec prichádza jedlo a pivo. Kontrolujeme, či je všetko presne tak, ako sme si objednali. Bolo. Spadol nám kameň zo srdca. Predsa len rozumela. Ešte stále je to naše hlavné mesto. S chuťou jeme a pijeme. Dievčatá sú nadšené. Tak to má byť.

Good bye and thank you for invitation.

Dovidenia a aj nabudúce, odzdravíme.

Jazykový ošiaľ pokračuje U Fleků. Rozmýšľam, či sme radšej nemali povymetať nejaké pajzlíky na Žižkove. Tu nezaberá ani slovenčina, ani angličtina. Nemeckí šedí panteri dokonale ovládli zvukový priestor. Podujmem sa na riskantný krok. Namierim si to k výčapu a vysúkam: Grüss Gott. Ein Bier, bitte!

Mluv jak ti zobák narostl, ty vole, zruší ma tlstý týpek ako vystrihnutý z reklamy na piváreň U Fleků. Som zarazený, ba čo viac ponížený a zdeptaný. Zozbieram posledné zvyšky hrdosti.

Tak mi, kurva, čapni jedno pivo, vyhŕkne zo mňa.

Tak to je už iná pjesnička, ne? odpovie mi so záhoráckym prízvukom a podáva mi štucku. Ako pre teba za dvacku, ne? Náckom účtujeme inak, to mi ver.

No pekne, poviem si, keď sa zo soľného stĺpa opäť premením na človeka. Sodoma Gomora.

S vypitými pivami sa noc zrýchlila. V Slovanskom dome nám čašník hovorí nech naňho hovoríme buď česky, alebo nejakou inou zrozumiteľnou rečou. Pozerá na naše víly, tak asi myslí angličtinu. Neviem prečo som začal objednávať po francúzsky. Stojí a vidím, ako sa mu červeň valí do tváre. Prilejem ešte troška do ohňa.

Nerozumiete? Ale tomu, že ste xenofóbny k…, tomu asi rozumiete.

Odbehol a mne je jasné, že pre posily. Dievčatám ani nemáme čas nič vysvetľovať a trielime von. Vzduchom niečo letí. Krígeľ. Našťastie mimo a v metre na Žižkov je to už len ‘funny story’.

Aj keď je pokročilá hodina, Žižkov stále žije. Z nejakej budovy začnú na Katy a Paty vypiskovať chlapi.

Wow! Common babys! I love you! a podobne. Američania. Naše babuľky spozornejú a začnú pod oknami koketovať. Počujem už stokrát počuté: We are from A-la-ba-ma.

Wow! Alabama! Vykrikujú americkí chlapci. Ono to nakoniec neboli len takí hocijakí turisti. Priatelia, americká námorná pechota je šesť mesiacov po nežnej za oponou a to bez jediného výstrelu. Čo tu asi tak skoro robia? Teda okrem balenia našich lektoriek. Žeby nejaké spoločné cvičenie s Červenou armádou? Možno stabilizovať slobodu a demokraciu? Možno nás chcú oslobodiť... ale od koho? Možno… ale kto vie? Verte mi, vtedy nás zaujímalo len jedno, a to ako oslobodiť Katy a Paty.

Marinári však pritvrdili výrazivo a aj keď sa naše dievčatá nedali a chvíľu vzdorovali, reči o lízaní, fajčení a ďalších nežnostiach, ktorým som v angličtine ledva rozumel, ich po chvíľke prestali baviť. Oslobodili sa samy.

Ešte niekoľko pív, do nich fernetík a Milan už opiera Paty o ošarpaný múr (How romantic!). Ja stojím nad zvracajúcou Katy a pomáham jej udržať sa na nohách (O it’s beautiful!).

Škoda, že tu nemáme tie vrecká z lietadla. Vravela si predsa, že grckať treba do nich, hovorím jej po anglicky. Usmeje sa na mňa.

Fuck you, Pítr.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Peter Šulej sa narodil 9. augusta 1967 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Vysokej škole technickej v Košiciach. V súčasnosti žije v Bratislave. Od roku 1994 vedie vlastné vydavateľstvo Drewo a srd. Aktívne spolupracuje s rôznymi médiami (Slovenský rozhlas, Romboid a. i.). Je zakladateľom a šéfredaktorom štvrťročníka o súčasnom umení a kultúre Vlna. Od roku 2003 je spoluorganizátorom medzinárodného festivalu Ars poetica. Do literatúry vstúpil básnickou trilógiou Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), v ktorej nadväzuje na avantgardné poetické smery: futurizmus, konštruktivizmu, dadaizmus a konkrétnu poéziu. Ako prozaik debutoval súborom troch sci-fi poviedok Misia (1995). V roku 1993 získal za rovnomennú novelu druhú Cenu Karla Čapka v hlavnej kategórii najlepší sci-fi román - novela. V druhej prozaickej knihe Elektronik Café http://www.auxus.sk/drewo/knihy.php3?id=das901 (2001) predstavil čitateľovi svet kyberpriestoru s jeho vysamplovanou mytológiou. V tom istom roku publikoval zbierku básní Návrat veľkého romantika. Práce Petra Šuleja boli preložené do angličtiny, francúzštiny, slovinčiny, chorvátčiny, češtiny, poľštiny a maďarčiny.

SME 17. 6. 2005