Peter Šulej

Viva la revolucia!

A je to tu! Nech žije revolúcia! Dvadsať rokov uplynulo a tak treba spomínať. Aj mňa teda dobehlo niekoľko ankiet, ktoré obsahujú väčšinou jednu opytovaciu vetu: Čo ste robili cez Zamatovú revolúciu? V osemdesiatom deviatom som mal 22 rokov a končil som štúdium. Hekticky som zháňal najnovšiu verziu simulačného programu Siman 5, ktorý bol súčasťou mojej diplomovky. Mal som ho nahrať na floppy disk, alebo pružný disk (pre neznalých radím vygooglovať) zverený do mojich rúk vedúcim vysokoškolského výpočtového strediska. Mali ho mať v Žiline, kde som sa nachádzal práve 17.11. Nejako sa nám to nepodarilo nakopírovať, a tak ma Žilinčania odposlali do akéhosi výskumného ústavu v Piešťanoch. Tam sa zistilo, že jeden „flopáč” nestačí. Boli však natoľko benevolentní, že mi požičali vlastné disky. Vrátil som sa k rodičom do Banskej Bystrice a po dvoch dňoch strávených na cestách som sa dozvedel, že v Prahe sa niečo deje. Keď som sa konečne dostavil na moju alma mater, košickú techniku, revolúcia bola v plnom prúde. Vestibul internátu bol preplnený študentmi, tak som si pomyslel, že prváci sa pripravujú na imatrikulačný ples a nacvičujú Gaudeamus igitur. Omyl. Už bol ustanovený štrajkový výbor a práve sa spisovali požiadavky študentov, ich príspevok do revolučného virvaru. Samozrejme sa spočiatku umiernená debata skončila divokým prekrikovaním, pretože každý bol zrazu neskutočne invenčný. Nakoniec sa im podarilo spísať asi desať bodov, kde na prvých miestach figurovala požiadavka na predĺženie večierky do polnoci, ďalej povolenie dámskych návštev, fajčenia a predaja alkoholických nápojov v internátnom bufete. Keď som si dovolil našich nových vodcov upozorniť na banálnosť niektorých bodov, bol som označený za oportunistu, pravda tak som si to vyložil, keďže dotyčný použil vybrané slová z krátkeho slovníka vulgarizmov. Nedalo sa teda nič robiť a následne boli tieto závažné požiadavky posunuté do centrály. Čo sa s nimi stalo, neviem, ale fakt, že sa náš internát veľmi rýchlo premenil na krčmu, permanentnú diskotéku a verejný dom, nasvedčuje tomu, že ju lídri revolúcie brali vážne. Možno spomínaná premena ani tak nesúvisela s prvými revolučnými žiadosťami študentov, ako skôr s tým, že súdruhovia vrátnici - dôchodcovia bleskovo pochopili možnosti novej doby a začali podnikať A tak ste mohli za dvacku ubytovať na internáte aj hrocha, ak by sa zmestil cez vchod. To, že by bol poriadne opitý, podobne ako vy či my všetci (a rozhodne tým nemyslím len vďaka alkoholu), by už nevadilo vôbec nikomu, veď bola predsa revolúcia a tú bolo treba osláviť. Nuž teda: Viva la revolucia!

Žurnál, 5. 11. 2009