Ilustrácie v knihe - Tomáš Roller

Tomáš Varga: Grázel

Vystúpil som v Leviciach. Na stanici nikde nikoho, tak som sa poponáhľal do hotela Lev. V tom čase to bol otcov hlavný stan a ak tam aj nevysedával, barman Vinco vždy vedel, kde ho nájdem.
Otec sedel pri stole vedľa baru a voľačo písal do notesa. Pred sebou prázdny poldecák a plný popolník.
„Sem si sadni, Džimi. Čo si dáš?”
„Čaj.”
„A ešte?”
„Potom si dám ešte jeden čaj.”
„Nerob ty na mňa, lebo schytáš! Daj si so mnou vodku.”
„Nechcem vodku, tata. Príde aj Lacko?”
„Lacko šiel vybaviť. Lacko dovezie, neboj sa nič. Pójdeme ku mne.”
Otec mal prenajatú garsónku. Skoro celý priestor v nej zaberala veľká manželská posteľ. Zrkadlá boli na strope nad hlavou a aj z uhla nad kuchynskou linkou. Otec tvrdil: „Takto mám pri jebačke iný pohľad na vec. Viem sa lepšie odosobniť.” V miestnosti stál televízor, na ktorom bol na háčkovanej dečke položený granát. Ostrý a zaistený. Na stene visela lovecká kuša a šípy. Medzi linkou a posteľou bol improvizovaný barový pult: žehliaca doska podložená kompletným vydaním Leninových spisov. Aby nepérovala. Otec tam rád vysedával a tváril sa, že má v byte svoj vlastný, naozajstný bar. V chladničke nikdy nebolo nič. V mrazničke bola väčšinou vodka.
Sadli sme si na posteľ a otec sa zohol k nočnému stolíku. Povytiahol šuflík a ukázal na balíček hygienických vreckoviek.
„Toto tu je pre teba. Nieže mi zajebeš poťahy.”
„A prezervatív?”
„Nemáme. Ale neboj sa, bola u doktora, takže je v pohode. A tu máš ešte tristo korún. To jej dáš, keď skončíte. Už síce dostala dosť, ale patrí sa.”
„Počuj, tata…” začal som, obhrýzajúc si nervózne peru. „Čo keď sa… no, veď vieš. Keď sa rýchlo spravím?”
„To nevadí! Dáte si druhé kolo. Potom vydržíš viac. A keď sa nechceš urobiť, predstavuj si, že to dávaš do obyčajného kusa mäsa.”
„Do mäsa?! To je divné.”
„Ale pomáha to,” urobil pauzu a lačne potiahol z cigarety. „Počúvaj, Džimi. Robíš si to doma rukou, nie?”
„No… hej.”
„Tak potom vieš, že aké to je. Keď to na teba pójde, rýchlo zabudni na jebačku a predstavuj si… čojaviem… bravčové karé. Alebo pozeraj televízor, to je jedno. Nesmieš mysleť na svojho vtáka a budeš geroj. Chápeš?”
Pozrel na hodinky, zohol sa pod posteľ a vytiahol odtiaľ ešte neotvorené Karpatské Brandy Špeciál. Pristavil dva poháriky a nalial.
„Na, dajme si. Šecko bude v porádku, neboj nič! Na túto chvíľu som sa tešil ešte keď si bol malý panghart,” buchol ma do chrbta a zdvihol pohár.
„Tata, dúfam, že je pekná.”
„Uvidíš. Bude to predsa mój darček k tvojej sedemnástke,” záhadne sa usmial a obaja sme do seba obrátili poldecák.
Od schodiska som začul klapot opätkov, Lackov hlas a ženský smiech. Klopkanie na dvere. Otec vstal a otvoril. Sedel som na posteli a snažil sa dýchať normálne.
„Servus, Pišta. Mladý je už tu?” zaznelo z chodby. Za závesom sa ukázala Lackova plešatá hlava.
„Nazdar mladý. Voľačo som ti priniesol…”
„Ahoj. Ja som Martina.”
Do izby vstúpila devätnástka v priliehavom kabátiku a vysokých čižmách. Po pleciach sa jej v prstencoch rozsýpali blond vlasy. Vošla si do nich rukou, nakrútila si jeden prameň na ukazováčik a naoko hanblivo si doň hryzla. Sklopila zrak a usmiala sa na mňa. Mala čosi do seba. Možno bola na môj vkus až príliš vyzývavá, ale teraz sa mi to zdalo vzrušujúce. Pod kabátikom som tušil pekné a skúsené mladé telo.
„Zásah do čierneho, tata.”
Všetci štyria sme si dali panáka a potom sa otec s Lackom zodvihli na odchod. Obaja ma povzbudzujúco tľapli po ramene:
„Tak, my ideme, Džimi. Máš čas, vychutnaj si ju,” povedal otec, ťažko potláčajúc radosť.
„A nie že mi ju zničíš!” zachechtal sa Lacko.
Zabuchli za sebou dvere. V izbe zostalo ticho.
„Si zlatý. To si fakt ešte nemal ženskú?” pritisla sa bližšie. Nie však priveľmi.
„Ešte nie.”
„Tak to sa riadne čudujem. Čakala som nejaké nemotorné ucho. Ale ty vyzeráš, že sa do toho pekne pustíš.”
„Rád by som. Ale… nebuď prekvapená, keď to nebude hneď super.”
Jemne mi prešla nechtami po zátylku.
„Neboj sa, ja nič nečakám.”
„Už si to niekedy robila? Teda… že či si už spala s chalanom, pre ktorého to bolo po prvý krát?”
„Ešte nie.”
„Takže to vlastne bude pre nás oboch prvý krát.”
Schuti sa zasmiala.
„Páčiš sa mi!”
Keď som sa vrátil zo sprchy, zostal som stáť na prahu izby, oblečený len v uteráku. Vonku sa stmievalo. Na televízore vedľa granátu horela v svietniku hrubá sviečka. Martina ležala na posteli a na sebe mala čierne čipkované body. Nasucho som preglgol. Bola štíhla. Pekné nohy. Široké boky. Malé poddajné prsia. A tvárila sa ako spokojná šelma. Rukou si pohladila stehno a bok, prechádzala pomaly dlaňou po krásnej ženskej krivke k drieku a brušku. Mäkko potľapkala po prikrývke a zavrnela:
„Poď...!”
Ľahol som si na posteľ a nenapadlo mi nič lepšie, ako prikryť sa dekou a na chvíľu zavrieť oči. Zacítil som, ako sa studená ruka plazí po mojom stehne a uvoľňuje mi z bedier uterák. Dýchal som pomaly a sťažka…

***

Za oknami sa dávno zotmelo. Izbu osvetľoval plameň sviečky a my sme už iba ležali vedľa seba.
„Si veľmi pekná...”
„Óóó... díky!” prehodila akoby žartovne a poškrabkala ma po slabinách. „Nehovoríš to len tak?”
„Nie. Veď si pekná.”
„Aj ty si pekný. Páči sa mi, že máš na bruchu z chlpov takú... cestičku.”
„No, ešte ju tam nemám dlho.”
„Ty si fakt číslo!” zasmiala sa a zašmátrala vedľa postele. „Počuj, kde má Pišta popolník?”
Načiahol som sa k stolíku, zažal nočnú lampu a podal jej ho. Znova som si ľahol vedľa nej na chrbát. V zrkadle nad nami som videl nahé telá. Udivovalo ma, že jedno z nich je moje. Hlavy nám nebolo vidieť kvôli umelému brečtanu, ktorý zrkadlo lemoval. Martina si dala na brucho popolník a fajčila. Ruka s cigaretou sa vnorila medzi zelené lístie. O malú chvíľu sa objavil oblak dymu, ktorý v zrkadle akoby klesal.
„Tak čo, páčilo sa ti to?” spýtala sa.
„Áno.”
„A čo sa ti páčilo?”
„Úplne všetko.”
„Ale čo sa ti páčilo najviac?”
„Najviac? Hm… Asi to, keď si vzdychala.”
„Ako v porne?”
„Čojaviem… V porne je to iné. Teraz to bolo naozaj. A to je super.” Otočil som k nej tvár. „A tebe sa to páčilo?”
„Jasné! Bol si veľmi milý. A opatrný. Bavilo ma to. Väčšina chlapov si chce proste poriadne zatrtkať.”
Chvíľu som ticho premýšľal. Martina zahasila cigaretu, odložila popolník a pohladila sa po brušku.
„Všimol si si túto jazvu?”
„Hej, je hnusná...”
Vybehlo mi to. Tá jazva vlastne ani nebola hnusná, ale už som to nemohol odvolať.
„Fíha, ty si fakt úprimný!”
„Prepáč, nie je to až také zlé... Ale jazvy nie sú pekné. Odkiaľ ju máš?”
„Od pôrodu. Cisársky.”
„Ty máš dieťa?!”
„Syna. Bude mať dva roky. Pôrod mi pokazil postavu. Už nemám také pevné prsia.”
„Podľa mňa máš v pohode prsia.”
„Boli lepšie…”
Hanblivosť panica a alkohol zo mňa vyprchali. Martina už nehrala žiadne divadlo. Bola to proste nahá baba vedľa mňa a nevadilo jej rozprávať sa. Ozvala sa vo mne zvedavosť.
„A máš aj muža?”
„Mhm. Je vyhadzovač.”
„Vie, čo robíš?”
„Jasné, že to vie. Ale nevadí mu to.”
„To je čudné...”
„Prečo? Jeho milujem a ostatní chlapi sú len práca. On to tak berie, ja to tak beriem, tak kde je problém?”
„To vôbec nežiarli?”
„Ále, niekedy áno. Nemá veľmi rád, keď idem s jedným viac krát. Predtým, keď sa o tom náhodou dozvedel, vypytoval sa ma na hlúposti. Lenže teraz to nemá veľmi ako zistiť. Lacko nič nepovie. A nosím domov lóve. Stáli zákazníci platia lepšie, tak čo?”
„Mávaš aj orgazmus?”
„Pri robote sa nikdy neurobím.”
„A tvoj muž? Aký je v posteli?”
„Počuj, ty sa nejako veľa vypytuješ! Čo si novinár?!”
S údivom sa na mňa pozrela. Nezdalo sa však, že by bola nahnevaná.
„Prepáč, len ma to zaujíma. Veď nemusíš odpovedať. Ale novinár by som chcel byť. Budem si dávať prihlášku. Na budúci rok. Teraz píšem len do školských novín.”
„Veď napíš o tomto. Môžeš aj preháňať, mne to nevadí.”
„Jasné, do školských novín! A riaditeľka sa smiechu nezdrží...”
„No a? Na titulke bude: Darček od otca.”
„Ozaj, aj s ním si spala?”
„Jasnačka. Si zvedavý?”
„Vieš čo? Nechajme to tak. Veď on mi povie. A bude machrovať.”
„No to určite bude. Pištu poznáme… Je to grázel!”
„Ale čo ten tvoj muž? Aký je v posteli?”
„Má obrovského vtáka. Úplný kanón. Labutí krk. A vie sa ním oháňať.”
„To ja sa až tak oháňať nemôžem, čo?”
Začala sa srdečne smiať. Siahla mi hravo do rozkroku.
„Neboj sa nič! Máš ho celkom v poriadku. Len teraz je strašne smiešny…”
„Ha ha ha… vtipné!”
„Je mi zima, poďme trochu spať.”
Odtiahla ruku a prešla si po nahých ramenách. Zívla. Pritúlila sa ku mne a zakryla nás. Náhla neha ma vzrušila. Pohladil som ju po krížoch.
„Čo keby sme ešte…?”
„Čo, čo keby sme ešte?!” zahriakla ma. „Už máš smolu, miláčik. O dvadsať minút je tu Lacko, tak ma radšej zohrej, kým sa oblečieme.”
„Ozaj, prečo si sa uhla, keď som ťa chcel pobozkať?” opýtal som sa po dlhšej chvíli.
„Ty nevieš, že prostitútky sa na ústa nebozkávajú?”
„Aha…”
Odmlčala sa.
„A okrem toho, keby som ťa nechala, možno by som sa do teba aj zaľúbila.”

***

„Džimi…” volal mi otec na druhý deň do Nitry „Ty mój zlatý chalan! Vieš, akú kurevskú radosť si mi urobil?!”
„Prečo?”
„Hovoril som s Martinou. Bola z teba hotová! Že neni možné, aby si ešte netrtkal! Vraj si už musel mať haldu žien.”
„Ja som jej zabudol dať tie prachy, tata.”
„Nevadí, hlavne že si rodine neurobil hanbu! Si geroj!”

Tomáš Varga (1980) - Autor ocenený prémiou v 14. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2010 vydáva koncom septembra svoju debutovú knihu Grázel. Narodil sa v Zlatých Moravciach, žije v Bratislave.

Objednajte si knihu v internetovom kníhkupectve…