Dobrý deň, pani Malá? Nech sa páči, tuto si môžete zložiť kabát, posaďte sa. Dlho ste čakali? Prišla som o niečo skôr, čakala som na recepcii. Ponúkli vás kávou? Minerálkou? Dali ste si niečo? Minerálku, kávu nepijem. Musím im povedať, nech kúpia aj bezkofeínovú, však? Pani Malá, čo vás ku mne privádza? Strach. Strach z parazitov. Z tých, čo sa o nich píše v každom časopise. Každé ráno je to to isté. Stojím nahá pred zrkadlom. Priblížim sa k zrkadlu, pán doktor, tak blízko, až sa na ňom zráža dych. Pozerám sa na paru na skle. Nie je prúd vzduchu z ľavej dierky slabší ako z pravej? Lebo to by mohlo, pán doktor, veď vy to iste viete najlepšie, svedčiť o vážnych veciach. Napríklad o parazitoch. Viete, o tých malých slizkých zvieratkách prisatých na nosnú prepážku, čo roztlačia kostné vrstvičky, rastú z mojich živín a pomaly upchávajú dutinu, vzduch neprúdi a prvý prejav takýchto parazitov, písali v časopise, je menší prietok vzduchu nosnou dierkou. Urobte si doma ľahký test, tak písali v časopise, vezmite si malé zrkadielko, vreckové kozmetické zrkadielko, aké používate, keď si trháte riasy, upravujete obočie, viete, v časopisoch takto poradia jednoduchým ľuďom, ako si dávať pozor na zdravie. Dajte si zrkadielko tesne k tvári a dýchnite, hlboký nádych, rýchly výdych pekne nosom a potom rýchlo! Oddiaľte zrkadielko a pozrite na dych, ale rýchlo, lebo rýchlo mizne! A keď dýchnem druhýkrát, zrkadlo je už vlhké, nič nevidno. A tak celý deň nemám istotu, premýšľam, či som ráno videla dobre, či nebolo vzduchu napravo trochu menej a či sa mi v nose neusídlil parazit. A stále znovu vyťahujem zrkadielko, keď stojím v rade, akoby som si chcela vybrať smietku z oka, skontrolovať mejkap, vytiahnem zrkadielko, očistím chrbtom ruky, priložím tesne k tvári a hlboký nádych, rýchly výdych a pozerám na sklo. A každé ráno, to je ešte len začiatok, lebo potom sú tu oči. V časopise písali, pozrite si zreničky, lebo okrem nosových parazitov existujú aj očné parazity, ako iste viete. Povedali by ste si, že na oči mám viac času, ale niekedy sa vraj parazit zachytí celkom na kraji a zrenička potom pulzuje, parazit vykúka, zrenička sa stiahne a potom dlho nič. A tak si idem oči vyočiť, nevidím malý pohyb zreničky. Za chvíľu mi oči slzia, pán doktor, vidím rozmazane, vidím dvojmo a dvojité videnie, to som sa včera dočítala, je príznakom najvážnejších, mozgových parazitov!

Pani Malá! Obavy o zdravie sú vo vašom veku celkom prirodzené! Tešíme sa, keď sa ľudia o seba starajú. Mnohému sa dá zabrániť, ak sa na všetko myslí včas. Bojíte sa, samozrejme, to je prirodzené, strach pozná každý z nás. Veríte v boha, pani Malá? Možno by vám to pomohlo. V boha, pán doktor, neverím, vysvetlím vám prečo. Verila som kedysi, že mi pán boh posiela znamenia, že na mňa dáva pozor, keď som našla na chodníku desaťhaliernik, vždy som si bola istá, že niečo znamená, že všetko bude v poriadku, že sa ničoho nemusím báť. Ale raz, to som sa mala práve vydávať za Petra, naozaj to už bolo dávno, sedela som s kamarátkou v kaviarni, na Zelenej ulici to bolo, a zrazu vidím, ako okolo kaviarne prechádza kominár a hneď sa aj chytím za gombík a držím ho v ruke, až kým kominár nezmizne z dohľadu. Viete, pán doktor, mala som sa vtedy vydávať, všetko bolo pripravené, na farskom úrade sme museli vybaviť povolenie, lebo v našom kostolíku sa zvyčajne nesobáši, ale všetko sme zariadili, len pozvánky sme ešte neposlali, lebo, predstavte si, omylom nám na ne vytlačili nesprávny čas. Bola to mrzutosť, báli sme sa, či ešte prídu včas, ale v tlačiarni sa toľko ospravedlňovali, sľúbili, že sa poponáhľajú a že nič nemusíme doplatiť. Aj o tom som sa vtedy s kamarátkou rozprávala, ale aj o Petrovi, on vtedy pracoval v čalúnnickej dielni, neskôr sa stal vedúcim a len čo sa to dalo, dielňu odkúpil, ale ako som to vtedy mala vedieť, pán doktor. Aj o tom sme sa vtedy s kamarátkou rozprávali, že Peter je spoľahlivý a dobre vyzerá, ale ja som nikdy iného muža nepoznala, pán doktor, a odvtedy, čo ma požiadal o ruku, všetko ako sa patrí, odvtedy som nemala pokoja. A keď išiel okolo ten kominár, kamarátka, Nela sa volala, ona teraz žije vo Švajčiarsku, pán doktor, aj ona, keď videla, ako sa držím pre šťastie za gombík, aj ona povedala, Vidíš, to je znamenie, dnes vyzdvihnete pozvánky a o dva týždne budete mať krásnu svadbu, v sobotu o dva týždne budete svoji.

Každý máme svoju vieru, pani Malá! Áno, aj ja som tomu vtedy verila, pán doktor. Lenže ja som vtedy cestou za Petrom stretla Tomáša. Petrova dielňa bola trochu za mestom, vtedy sa tam chodilo vlakom, lokálkou, a v tom vlaku som stretla Tomáša, ktorý bol lyžiarsky inštruktor. Rozprával mi, celú cestu mi rozprával, ako si otvorí lyžiarsku školu, v tých časoch to vôbec nebolo možné, vlastná lyžiarska škola, to sa v tých časoch naozaj vôbec nedalo, pán doktor. Ale Tomáš bol tvrdohlavý, nedal si povedať a keď sa spýtal, kam idem, povedala som, že navštíviť sestru. On sa o Petrovi nikdy nedozvedel. Zdalo sa, že je všetko jasné, aj to, prečo bola na pozvánkach chyba, veď som ráno stretla kominára, keby toho nebolo, iste by som rozmýšľala dlhšie, ale takto to bolo znamenie, a tak sme svadbu zrušili a Tomáš mi navrhol, že môžem uňho na lyžiarskych kurzoch robiť inštruktorku, že hneď v zime môžem ísť s ním. Bola som celkom dobrá lyžiarka, u nás sa lyžuje každý, viete, pán doktor, a Tomáš povedal, že zavolal aj do televízie, že príde aj televízia a nakrúti o jeho kurzoch reklamný šot. Ja som také slovo ani nepoznala, pán doktor, Reklamný šot? spýtala som sa. Viete, ja som vtedy pracovala v kuchyni, v Diétnej jedálni, iste ju poznáte, pán doktor, Diétna jedáleň na Hlavnej ulici, raz sme dokonca vyhrali anketu časopisu KVET o najlepšiu jedáleň v meste. Trochu sa mi aj zdalo, že to nie je môj svet, svet, v ktorom sa natáčajú reklamné šoty, ale kto už mal vtedy také možnosti, pán doktor, dostať sa do televízie, a Tomáš sľúbil, že keď sa bude natáčať, iste sa ako nová inštruktorka dostanem do záberu, a hlavne tu bol stále ten kominár, ten boží posol, takže si nebolo prečo robiť starosti. Takže keď som chodila okolo obchodov s lyžiarskymi potrebami, takých je v našom meste veľa, ako viete, už som si vyberala, čo si kúpim, aby bolo všetko, ako má byť. Vtedy som ani na parazity ešte nemyslela, tie prídu až neskôr, pán doktor, bola som ešte mladá, a verila som, že kominár bol znamením, že všetko dobre dopadne a niet sa čoho báť. Iste to už tušíte, pán doktor, nebudem to naťahovať, týždeň pred odchodom Tomáš zavolal, že sa stala nepríjemnosť, že v triede, ktorá bola prihlásená do kurzu, dostalo jedno dieťa žltačku a všetky ostatné museli očkovať, a po očkovaní sa nemôžu lyžovať, samozrejme, nič sa nedá robiť, detí bude menej a tak stačí jedna inštruktorka, a iste chápem, že svoju starú inštruktorku nemôže sklamať, ona sa predsa stará o bezvládneho otca, ten týždeň v horách je pre ňu jediným rozptýlením, lebo ináč musí trikrát denne vymieňať bezvládnemu otcovi plienky, a okrem toho potrebuje peniaze, na lieky pre otca, musím to chápať, že ju odmietnuť nemôže, ale nech nie som smutná, lebo my dvaja si to ešte vynahradíme, a o mesiac bude ďalší kurz, tam môžem, samozrejme, ísť, ale budem si musieť zaplatiť lístok na vlak, lebo nič sa nedá robiť, bude mať teraz menší zárobok a neostane mu na benzín. Nebudem to naťahovať, pán doktor, Tomáša som viac nevidela, ani Petra, samozrejme. Peter sa potom oženil, má tri dcéry a odkúpil tú čalúnnickú dielňu, je teraz majiteľom dielne a má auto a pekný dom za mestom. A ja som sa tiež nakoniec vydala, pán doktor, ale takého ako Peter som už nestretla. A teraz už nemôžem veriť znameniam, pán doktor.

Musíte prísť na iné myšlienky, pani Malá. Zbytočne sa trápite myšlienkami na minulosť a obavami z budúcnosti, musíte si užívať prítomnosť, vychutnávať každý nový deň. Hovoria mi, Nemysli na to, zabav sa, teš sa z maličkostí. Usporiadaj oslavu, piknik pre priateľov. Ale niečo vám poviem, pán doktor. Dcéra maturuje, chceli sme usporiadať oslavu. Chcem, aby sa ľudia tešili so mnou. A zároveň sa bojím, lebo sa bojím, že sa netešia, že to všetci len predstierajú, chcú sa tešiť, vedia predsa, že je to môj Veľký deň, Veľký deň s veľký Vé, veď dcéra maturuje, chceli by sa tešiť, ale nevedia ako, lebo ich Veľký deň to nie je, viete, oni majú práve v tej chvíli malé dni, malé dni s malým em. Svoju radosť len ustarostene predstierajú, keď sa nedívam, nervózne sa dívajú na hodinky, dopiť ešte pohár šampanského a ísť, aby ešte stihli dopísať správu, vyzdvihnúť malú zo škôlky, viete, o čom hovorím, pán doktor, musia sa vrátiť domov, kým príde žena z práce, vytriezvieť, kým prídu svokrovci na večeru a bude treba ísť po nich autom na stanicu. Oni majú malé dni, ale majú ma radi a vedia, že ja mám dnes Veľký deň, dcéra maturuje, ale medzitým sa aj dcéra kdesi vytratila, mladí ľudia, pán doktor, majú dnes iné záujmy.

Žene vo vašom veku to môže byť smiešne, pani Malá, ale musím sa opýtať, patrí to k tomu. Drogy? Alkohol? Fajčíte? Fajčím, pán doktor. Drogy neberiem, to už nie je môj svet. Ani nepijem, ale fajčiť fajčím, pán doktor. Viem, je to nezdravé, aj parazitom sa v dyme dobre darí. Ale niečo vám poviem, pán doktor. Beriem život vážne. Beriem vážne, čo sa píše v časopise. V článku, spôsobne členenom, je najprv úvod, v ktorom sa píše o pani Marienke, anonymnej pani Marienke asi v mojom veku. Pani Marienka si raz ráno pri pravidelnej prehliadke s kozmetickým zrkadielkom všimla, že s jej dychom nie je niečo v poriadku. Pani Marienka si všimla, že vľavo sa zrkadielko zarosilo slabšie. To je úvod článku, nasleduje štatistika, poznáte to, pán doktor, sám sa venujete osvete. Pani Marienka je jednou z desiatich percent žien, ktoré musia bojovať proti parazitovi. Našťastie rozumná pani Marienka nenechala nič na náhodu a parazita si všimla ešte ako parazitie šteniatko, ako malého parazitíka prichyteného na sliznici prísavkou vratkou ako tenké nohy žriebätka. Pani Marienka brala život vážne, v jej kabelke nikdy nechýbalo kozmetické zrkadielko, a to jej zachránilo život. Na záver článku preventívne opatrenia zhrnuté v žltom rámčeku. Aj ja beriem život vážne, pán doktor, tak ako sa píše v časopise. Celý deň tŕpnem a dávam pozor aj na manžela a keď sa vzpiera, čakám, kým zaspí a tajne mu prikladám zrkadielko k nosu. A beriem vážne, čo mi povedia. Napríklad raz, to bolo ešte veľmi dávno, keď som pracovala v tej Diétnej jedálni, ako som povedala, na Hlavnej ulici, samoobsluha, ale v čase obeda stáli ľudia až na ulici. Jedáleň potom zavreli, ale keď som bola mladá, všetci ju poznali a raz sme vyhrali súťaž v časopise, viete, ako to býva, časopis KVET usporiadal anketu o najobľúbenejšiu jedáleň v meste a my, Diétna jedáleň na Hlavnej ulici, sme vyhrali prvé miesto. A vtedy sa stalo, že zavolali vedúcej a pozvali ju do rozhlasu, do popoludňajšieho vysielania, a naša vedúca práve vtedy nemohla a opýtala sa ma, či by som nešla ja. Viete, pán doktor, pre mňa to bola veľká vec, Veľká vec s veľkým Vé, ja som o tom nikdy ani nesnívala, že by som bola v rozhlase, keď to nevyšlo s Tomášom, povedala som si, že to nie je pre mňa, že ja nie som z tých, čo chodia do televízie, ako som si to len mohla myslieť, a teraz toto, akoby to malo byť odškodnenie, a hneď som aj zavolala manželovi, hneď vtedy, keď mi to vedúca povedala, hneď vtedy som mu zavolala, Predstav si, ja idem do rozhlasu! A manžel povedal, že to potom nahráme na kazetu. V ten deň, pán doktor, husto snežilo. Rozhlasové štúdio bolo na sídlisku, bolo sa treba viezť električkou, išla som tam v predstihu, aby som nič nezmeškala, nebola som si istá, či to nájdem, niekoľkokrát som sa musela pýtať, štúdio bolo v nízkej nenápadnej budove vedľa škôlky, a keď som ho nakoniec našla, hneď za vchodom bol pult ako v hoteli a mladá recepčná mi povedala, nech si sadnem vedľa, lebo pán redaktor zvykne meškať. Chcela som dobre vyzerať, aj keď to bol len rozhlas, ale ten redaktor, iste ho aj vy dobre poznáte, bol vtedy slávny, pripravoval relácie nielen do rozhlasu, ale aj do televízie, vždy niečo o výžive, o zdravej strave, o reštauráciách, a on ma pozval do svojho vysielania, aby som predstavila víťaznú jedáleň ankety časopisu KVET.

Pani Malá, nerád to robím, ale máme málo času, pýtal som sa na drogy, na alkohol, povedali ste, že fajčíte. Rád by som sa vrátil k tejto téme. Počkajte, pán doktor. Nechajte ma dopovedať, prosím, ja vám vysvetlím, prečo fajčím. Beriem život vážne, ako som povedala. Chcela som dobre vyzerať, hoci to bol iba rozhlas, už kvôli tomu redaktorovi. Viete, ja som si predstavovala, že oni sú umelci, že v štúdiu bude kamarátska atmosféra, že si urobíme kávičku a budeme sa rozprávať, tak si to vždy predstavujem, že to v rozhlase býva, ale keď prišiel redaktor, ja som mala vlasy celkom mokré z tej snehovej chumelice, niečo sa ma spýtal a ja som mu do mikrofónu odpovedala a potom prišiel jeden herec, tiež známy, naozaj známy herec a redaktor ma predstavil, Toto je pani z Diétnej jedálne na Hlavnej ulici, povedal, a herec sa usmial. Výborná jedáleň! usmial sa a už si aj sadal za pult s mikrofónom, lebo mal s redaktorom nahrávať druhú polovicu vysielania. Hanbím sa za to, pán doktor, dodnes sa za to hanbím, ale ja som mu v tej chvíli uverila. Ja som naozaj myslela, že pozná našu jedáleň, že tam možno sám chodí obedovať, keď povedal, Výborná jedáleň, naozaj som si myslela, že teraz to príde, že redaktor sa spýta, či si aj on dá kávu, lebo mne kávu ponúkol hneď na začiatku, že sa porozprávame o jedálni a o našom jedálnom lístku, na ktorom sme si dávali záležať, už-už som to čakala a potom vidím, ako si herec za mikrofónom nasadil okuliare, už aj zabudol, že v štúdiu nie je sám, vtedy som sa zahanbila, že beriem život tak vážne, na okamih som verila, že pozná našu jedáleň a potešila som sa, naozaj som sa potešila, že ju má rád.

Pani Malá? Plačete? Veď je to už dávno, pani Malá, sama ste povedali, že je to už tak dávno. Čo tam po redaktorovi! Máte krásnu dcéru, pani Malá, maturantku, neplačte! Chceli ste mi povedať, prečo fajčíte. Fajčím, just! Ja im ukážem! Všetkým tým, ktorých ja beriem vážne! Hneď pred tým štúdiom som si zapálila cigaretu. Ešte stále husto snežilo a bol aj vietor, mala som len niekoľko zápaliek a ledva sa mi podarilo pripáliť si, ale vtedy nad nimi na chvíľu víťazím. A potom, keď dofajčím, keď zahodím ohorok do kaluže, ktorá vzniká zo snehu okolo kanála, pod ktorým tečie v potrubí horúca voda, zase viem, že parazitom cez rozum neprejdem. Zase je všetko ako predtým.

Neplačte, pani Malá. Skúste neplakať! Život predsa treba brať vážne. Tešíme sa, keď ľudia berú život vážne a keď sa starajú o svoje zdravie. Už je vám lepšie, pani Malá? Nie, ospravedlňovať sa nemusíte, na to sme predsa tu. Vidím, že už neplačete. Myslím, že pre dnešok môžeme skončiť, čo poviete, pani Malá? Skončíme pre dnešok, pani Malá?

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

(Poviedka bola redakčne krátená)

SME 20. 5. 2005