***

Dva razy sa dostala do finále súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala krátkymi prózami Miesto pre samotu, za túto zbierku poviedok získala Cenu Ivana Kraska. Knihu si Monika Kompaníková (27), absolventka grafiky a maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, sama ilustrovala. Rovnako ako novelu Biele miesta, ktorá vyšla vo vydavateľstve L. C. A. Pracuje v Komunitnej nadácii v Bratislave.

Biele miesta sú tie, ktoré treba zaplniť. Vo vašej novele je to trochu ináč. Prečo?

Pre mňa sú biele miesta tie, ktoré treba objaviť, sprístupniť, alebo aspoň nasmerovať na ne pozornosť tých nevšímavých.

Cez vaše písmená sa dostávame na miesta, ktoré si vieme veľmi konkrétne predstaviť vďaka drobným detailom…

Mojou snahou je, aby ten, kto príbeh číta, videl prostredie čo najpresnejšie, aby si vedel predstaviť každý meter podlahy alebo pôdy, po ktorej postavy kráčajú -pretože si myslím, že napríklad aj dom alebo záhrada veľa napovedajú o myslení alebo životnej situácii človeka. Nechcem filozofovať a hodnotiť, hovoriť, že toto je pekné alebo dobré a toto zvrátené. Keď píšem, príbeh vidím pred sebou ako film a tak nejako ho chcem aj podať. Príbeh sa odohráva v prostredí typickej slovenskej koncovej dediny, ktorá pomaly vymiera a ľudia si tam žijú svoje bezvýznamné životy bez toho, aby sa o nich svet zaujímal, alebo aby sa oni zaujímali o svet za plotom. A pritom ten ich život nemusí byť prázdny ani nudný, aj keď na prvý pohľad nestojí za jedinú stránku v knihe.

Na cestu spisovateľky vás katapultovala súťaž Poviedka. Pustili by ste sa do písania kníh, keby ste v súťaži neobstáli?

Myslím, že skôr či neskôr by som sa k písaniu dostala, pravdepodobne by som to mala oveľa ťažšie.