***

Milan Hamada vás prirovnal k Rudolfovi Fábrymu. Je to pre vás pocta?

Neprislúcha mi hodnotiť prácu literárnych kritikov a poézii vôbec nerozumiem. Pána Hamadu si však vážim a pri tom prirovnaní mal asi na mysli surrealistické prvky v Malom románe, ako sú sny, absurdné spojenia alebo hra s jazykom. To je mi blízke, ale nakoľko súvisí moja próza s medzivojnovými avantgardami, to si netrúfam posúdiť. V recenziách sa človek často dozvie zaujímavé veci. Ja som napríklad aj „slobodný v slovách, úsporný vo výraze, silne pripomínajúci kačacie nohy na horiacom chodníku“. S podobnými informáciami je niekedy zložité vyrovnať sa, a preto radšej kritiku nechávam voľne plynúť. Mám okolo seba niekoľko ľudí, ktorých názor si vážim, vypočujem si ich, ale nakoniec aj tak väčšinou všetko urobím tvrdohlavo podľa seba.

Prečo sa po prečítaní vašej najnovšej knihy – Prečo sa smrtka smeje, staneme lepšími?

Do Smrtky sa dostali poviedky a krátke texty, ktoré vznikali postupne približne od roku 1996. V tých časoch som spoločne s Emanom Erdélyim písal „veselé veci“, ale niektoré nápady jednoducho potrebujú čistú hlavu a samotu. Tak teda paralelne vznikala aj táto sólová kniha, ktorá je možno o niečo menej „švihnutá“. No nemyslím, že by to bola smrteľne vážna záležitosť. Nechcel som v nej riešiť zmysel života ani vypátrať, čo bude po smrti. Dúfam, že dokáže pobaviť. Vystupuje v nej napríklad Belmondo, Frankenstein a kopa Indiánov.

Dve predchádzajúce knihy ste napísali spolu s Emanom Erdélyim. Tentoraz ste si vystačili sám. Čo vedie autorov k spoločným projektom?

S Emanom sme spoločne začali písať na vysokej škole a viedlo nás k tomu zúfalstvo z pomerov na „akademickej pôde“. Kniha Univerzita bola pre nás zábavou, relaxom a uvoľnením z pocitu bezmocnosti, keď sme sedeli na prednáškach a počúvali nezmysly od ľudí, ktorí celý život učili marxizmus a medzinárodné robotnícke hnutie a po roku 1989 sa bez začervenania a mihnutia oka stali odborníkmi na stredovekú hudbu alebo na dejiny výtvarného umenia. Spoločné písanie malo pre nás niekoľko výhod – mohli sme si vzájomne škrtať nezmysly a kontrolovať svoje úlety, aby neprekročili hranicu zrozumiteľnosti, alebo vniesť do dialógov viac života. Dvojica je podľa mňa ideálna pre satiru alebo akékoľvek humoristické útvary. K vážnejšiemu textu by som sa však v tandeme nikdy neodhodlal.

M.Jenčíková,
Pravda, 21. 11. 2003