***

Pred desiatimi rokmi vyšla Jane Beňovej (29) prvá básnická zbierka Svetloplachý. Odvtedy napísala ďalšie dve – Lonochod a Nehota. V roku 2001 vydala román Parker. Pracuje ako novinárka a vo vydavateľstve L. C. A. jej práve vyšla ružová zbierka poviedok Dvanásť poviedok a Ján Med.

Vydali ste tri zbierky poézie, napísali jeden román, venujete sa žurnalistike… Sú najnovšie poviedky vyplnením „bieleho miesta“?

Nemám pocit, že potrebujem zapĺňať nejaké biele miesta. Píšem knihy, a čo sa týka žurnalistiky – jednoducho sa ňou živím.

Prečo sa poviedka Ján Med vymyká z okruhu ostatných natoľko, že dostala dokonca samostatné miesto v titule?

Názov knihy Dvanásť poviedok a Ján Med nemá naznačiť, že by sa poviedka Ján Med vymykala z kontextu knihy. Vymyká sa len postava – figúra Jána Meda.

Mnoho poviedok začína mottom alebo citátom. V tretine knihy sa zrazu objaví samostatná báseň Ivana Štrpku. Každý text odkazuje čitateľa k ich autorovi. Nemáte strach z konfrontácie vlastných textov s cudzími?

Citáty a motta sú bežnou súčasťou mnohých kníh. Kniha Carlosa Fuentesa Vzdialení príbuzní, ktorú práve čítam, sa napríklad tiež začína dvoj stranovou básňou iného spisovateľa. Aj ako čitateľa ma vždy veľmi poteší, ak niekto, koho rada čítam, spomenie alebo cituje niekoho, koho rád číta on. Moja kamarátka Lucia Piussi má veľmi rada Bukowského a on niekde spomenul, že má rád prózy Johna Fanteho, a tak hneď pátrala po Fantem. Ja som čítala rozhovor so spevákom skupiny REM, kde porozprával, že musel začať spievať po tom, ako si vypočul platňu Patty Smith Horses, a tak som si ju hneď vypočula aj ja. Citovať alebo spomenúť vo vlastnej knihe iného autora podľa mňa nemá nič spoločné s konkurenciou, ale s láskou.

Autor: (jen)
Pravda, 5.12.2003