***

Patríte k autorom, pre ktorých sa literatúra nekončí len textom, pracujete aj s vlastnou identitou, s menom. Čo odkážete ľuďom, ktorí netušia, kde sa končí pravda a kde sa začína mystifikácia o A. B. Painovi?
Nemám rád suchopárne čítankové životopisy. No keď človek zo svojho života vyberie tie správne okamihy, najdôležitejšie, či najzaujímavejšie fakty, môže sa stať, že nespozná sám seba. Pre niekoho zostanem navždy len zlým klaunom, pre iného zas „feťákom“ s triezvym nadhľadom, ktorý je ochotný vytŕčať z davu práve preto, že vtedy možno prísť o hlavu.

V knihe Koniec sveta sú vraj dve „cigánske“ novely. Je to pravda?
Aj keď je v nej viacero osôb rómskej národnosti, postavy knihy nespája ich etnická, ale spoločenská – asociálna a antisociálna príslušnosť. Napokon, toto prostredie nie je ničím iným iba temnou kulisou, na pozadí ktorej sa dá zahrať také čierne divadlo, že v ňom veci lietajú na všetky strany. Ako povedal C. G. Jung: „Osvietenie nedosiahneme vizualizáciou svetla, ale preskúmaním temnoty.“ Tak teda skúmam a skúmam a výsledkom je moja temná tvorba.

Čo si myslíte o slovenskej literárnej scéne?
Občas mám pocit, že sa páni spisovatelia berú príliš vážne. A pritom ako kultúrna elita by mali pochybovať o všetkom, najmä o sebe. Ani sa nečudujem, keď v reálnom živote, na špinavej ulici cítia tak dobre ako ja v ich akademických laboratóriách. Fyzicky je náš život ohraničený, no mali by sme pamätať na to, že legendy a príbehy, tie ostávajú. Nerád predbieham, ale jeden z tých absurdných sa bohužiaľ možno práve začína: Tak nám obesili Saddáma…