Čím začať? Azda tým, že som sa najprv stal majiteľom, neskôr čitateľom a napokon recenzentom zbierky básní Zuzany Szatmáry Rozumné srdce (Dial up a Poem). Ospravedlňujem sa, že upozorňujem na zdanlivo banálnu súvislosť medzi majiteľom knihy, jej čitateľom a recenzentom, ale pokladám to za potrebné vzhľadom na čoraz očividnejší fakt, že podaktorí recenzenti sa suverénne vyjadrujú o knihách, ktoré nikdy nečítali, ba ani ich nedržali v ruke.

Azda sa treba zmieniť aj o tom, že anglický podtitul diela nesúvisí s jeho slovenským názvom, takže ide skôr o prejav autorkinej nerozhodnosti, ktorá svoju dilemu vyriešila kompromisom - voľbou dvoch paralelných názvov, z ktorých jeden mierne uprednostňuje a druhý si netrúfa (nevedno prečo) preložiť do svojho materinského jazyka.

Publikácia vyšla vo vydavateľstve so žartovným názvom Koloman Kertész Bagala, člen skupiny L.C.A. Publishers Group, ktoré sídli v Leviciach. Tu máme ukážku paraliterárnej tvorby sui generis. V skutočnosti ide o jedného nevzdelaného živnostníka, čo sa tragicky prejavuje v celkovom profile vydavateľskej činnosti a osobitne v redakčnom (ne)spracovaní jednotlivých titulov. Protikonvenčný samopašný názov zámerne pôsobí dojmom, ako by išlo o nadnárodnú vydavateľskú skupinu. V obchodom registri Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nie je evidovaný ani názov LCA, ani L.C.A., ani L.C.A Publishers Group, ani meno Kolomana Kertésza Bagalu.

Zbierka vyšla pravdepodobne v roku 2005, hoci tento údaj v nej nie je priamo uvedený, ale možno ho nájsť na internete, kde možno o tomto diele nájsť aj ďalšie propagačné texty. Treba však byť opatrný pri citovaní, pretože v tiráži knihy sa výslovne upozorňuje: „Všetky práva vyhradené. Nijaká časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná, uchovávaná v rešeršných systémoch alebo prenášaná akýmkoľvek spôsobom vrátane elektronického, mechanického, fotografického či iného záznamu bez predchádzajúceho písomného súhlasu majiteľov autorských práv. All rights reserved. This publication may not be reproduced, stored in a retrieval system, or transmitted, in any form or by any means, electronic, mechanical, photocopying, recording or otherwise without the prior permission of the copyright owner.” Dielo teda vlastne nemožno plnohodnotne recenzovať, alebo aspoň z neho čokoľvek citovať na podporu akýchkoľvek tvrdení a hodnotení - pozitívnych či negatívnych. Nevedno, či možno legálne citovať ani vyššie uvedené upozornenie, keďže tvorí časť knihy. A dozaista nemožno reprodukovať obálku zbierky ako ilustráciu k recenzii.

Zacitujme si teda aspoň niečo z propagačných materiálov, ktoré sú umiestnené na internete (www.LCA.sk a www.knihy.sme.sk): „Zbierka jasných, múdrych, vážnych i hravých veršov, ktoré prezrádzajú bohatosť myšlienky a básnický výraz autorky. Sú vzletmi i pádmi v duši modernej ženy, sú jej výkrikom, aby človek žil naplno, ako sa len dá, bez podlžností, bez rezerv… No najmä sú príspevkom k tomu málu slovenskej poézie, ktorá dnes vychádza.”

Alebo: „«Toto je žena, ako má byť, aj keby som ju nepoznal,» povedali o zbierke právnici Martin a Andrej, a humoristi Rasťo Piško a Stano Radič.”

Ďalej: „Zuzana Szatmáry - poetka, autorka, prekladateľka, novinárka, esejistka. Študovala architektúru, sociológiu a informatiku. Pracovala ako vychovávateľka v polepšovni, sústružníčka, upratovačka, sanitárka a technická prekladateľka. Prednáša a publikuje doma aj v zahraničí. Je spoluzakladateľkou Grémia III. sektoru a Nadácie Charty 77, kde v súčasnosti pôsobí ako výkonná a programová riaditeľka. Zuzana Szatmáry bola v roku 1993 ocenená Európskou úniou cenou Žena Európy.”

To naozaj netreba komentovať, vrátane skutočnosti, že bratislavská pobočka levického vydavateľstva sídli v priestoroch Nadácie Charty 77, ktorej je autorka riaditeľkou.

Prejdime teda k samotnej recenzii, ktorej kvintesenciu vyjadruje jej názov Tri knihy v jednej, pričom aj v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac. Keby oneskorená poetka mala to šťastie, že by jej zbierku redigoval niekto, kto niečo vie o literatúre, respektíve, keby ju vôbec niekto redigoval, našiel by v nej nesúrodé texty rozličnej hodnoty a rozdielnej povahy. Prvú kategóriu predstavujú vcelku vydarené básne, v ktorých rezonuje aj autentické významové pozadie tragických udalostí holokaustu; druhú triedu textov tvoria celkom slušné lyrické poznámky (akési mikroeseje) a tretiu (cenovú) skupinu zastupujú alkoholické riekanky, v ktorých ani recesistický charakter nemôže zakryť, zahmliť či ospravedlniť elementárne nedostatky, vrátane ošúchaných a gramatických rýmov, inverzií či neúspešných pokusov o rýmovanie slov, v ktorých sa objavuje nezhoda samohlások v predposlednej slabike (ak môžem citovať: „campari - signory”. Takéto riešenie nevytára v slovenskom jazyku rým.

Čo dodať na záver? Azda už len prezradiť, že som sa usiloval vyhovieť želaniu jedného zo žijúcich klasikov slovenskej literatúry, aby som napísal kladnú recenziu o novej knihe Zuzany Szatmáry, ak je aspoň trochu dobrá. Neviem, do akej miery sa mi podarilo splniť jeho prianie.

PAVOL JANÍK

Dotyky 1/2005