Malý pohyb v stagnácii

„Slovenská literatúra je už dlhší čas nehybná, v polohe mŕtveho chrobáka,“ tak pred krátkym časom (9. októbra 2004 v denníku Pravda)  odpovedal spisovateľ Daniel Hevier na otázku, či je slovenská literatúra v kríze. Rovnako Daniel Pastirčák nevidel situáciu inak, ibaže podľa neho kríza v slovenskej literatúre, rovnako ako v západnej kultúre,  momentálne nie je, keďže „kríza môže nastať iba za predpokladu, že sa niečo deje, že o niečo ide, že je o čom viesť spor a utvárať si úsudok“.  Nič také sa však, odpovedal Pastirčák, nekoná. Hovoriť sa dá nanajvýš o „zabávaní sa na vlastnej prázdnote“. Nehybnosť a prázdnota – to sú  potom slová, ktoré majú charakterizovať súčasnú slovenskú literatúru.  Žiadna novinka, pretože o znehybnení tu už kedysi – a ani nie tak dávno –  bola reč: v roku 1999 písal Pavel Matejovič v súvislosti so slovenskou literatúrou deväťdesiatych rokov o pocite nehybnosti, vyčerpania,  sterility a rezignácie… (RAK, roč. 4, 1999, č. 1, s. 46 – 48.) A Peter Zajac, odkazujúc na Matejoviča, vysvetľoval tento stav znehybnenia názorom Eduarda Beaucompa o spomalenom či dokonca úplne zastavenom tempe vývoja v posledných dvoch poavantgardných desaťročiach (Host, 2001, č.  5, s. 82). Je teda proces znehybnenia naozaj jedinou charakteristikou,  ktorá sa na súčasnú literatúru dá použiť? Myslím si, že dnešná slovenská  literatúra je skôr vo fáze hľadania a generačnej výmeny než totálneho,  všetko enikajúceho zmeravenia, hoci stav istej stagnácie tu bez pochýb je. Mladí autori sa pohybujú v úplne iných rámcoch ako ich starší  kolegovia. Pri slove generácia im naskakuje husia koža a pod literatúrou si predstavujú predovšetkým hru. Preč sú časy, keď literatúra znamenala predovšetkým váhu slova. A vlastne – dnes sa už ani veľmi nehovorí o literatúre, ale viac o písaní. Noví debutanti necítia potrebu reagovať  na starší domáci kontext, zaraďovať sa doň či vymedzovať sa voči nemu ­­­– či už polemicky, alebo parodicky. Práve naopak: svojimi dielami priam manifestujú svoju individualitu a neza­radenosť. Ostentatívne dávajú najavo antipatie ku generačnému zaškatuľko­vaniu či deklarovaniu skupinovej prí­slušnosti – naposledy mala chuť na nie­čo podobné azda tzv. barbarská gene­rácia začiatkom deväťdesiatych rokov, no bývalí  barbari (Zbruž, Bielik, Litvák, Turan, Kolenič) sú dnes vekovo i zá­ujmovo už niekde inde. Navyše, z pohľadu dnešnej mladej literárnej kritiky (Jaroslav Šrank) táto tzv. barbarská generácia ani nie je „generáciou v zmysle monolitného mladého prúdu“, ale len „eufemizmus alebo čosi ako pomenovanie na truc“
Kolektívne vystúpenia a kolektivis­tické tendencie a koncepcie sa jedno­ducho stali minulosťou –  dnes možno uvažovať skôr o pragmatických príle­žitostných zoskupeniach okolo kon­krétnych edičných podujatí (literárne súťaže a následne vydávané zborníky – súťaž o najlepšiu poviedku) či okolo jednotlivých časopisov a vydavateľstiev (časopisy RAK, Romboid, Vlna, 3/4 revue,  vydavateľstvá L. C. A., Drewo a srd a i.). V kurze sú individualita a je­dinečnosť – a tento moment je aj samo­statným motivickým okruhom mladej prózy. Zo žánrového hľadiska prevláda poviedka, románové pokusy sú ojedine­lé, a ak sa aj v ostatnom čase vyskytli, výsledok nebol ani veľmi úspešný, ani presvedčivý.
Individuálna tvorba má však na­priek proklamovanému individualizmu zjavné spoločné črty. Výrazový register mladej literatúry nie je totiž až natoľko výrazne diferencovaný, aby sa nedalo hovoriť o hlavných prúdoch a základ­ných vývinových črtách. Vo všeobec­nosti prevláda príklon k ironickému gestu, recesii a hravosti,  zreteľné je prepájanie sveta reality a fantázie s vy­ústením do neočakávanej a šokujúcej pointy a prevracanie a relativizova­nie tradičných hodnôt a hodnotových rámcov. Ďalšími charakteristikami sú  dôraz na subjekt, deštrukcia príbehu a hľadanie jeho novej podoby,  zvýraz­nená pozícia rozprávača, miešanie žán­rov, intertextuálnosť,  fragmentárnosť, torzovitosť. Dôraz na subjekt je však mnohokrát len eufemistickým pome­novaním prepiateho egotizmu. Mnohé texty pôsobia chladne a vykalkulovane, stráca sa z nich citovosť a presvedčivá  zážitkovosť.
Mladých autorov láka v prvom ra­de vymýšľanie a predvádzanie vlastnej hravosti – zdôrazňuje sa experimento­vanie (spojené s rozbíjaním a novým konštruovaním príbehu) a moment hry (s čitateľom, rozprávačskými kategória­mi, na úrovni kompozície, fabuly atď.). Obľúbeným klišé je tematizovanie mo­mentu písania – komentovanie vlast­ného písania, písanie o písaní, vlastná sebareferenčnosť. Tvorba je chápaná ako konštruovanie, ako intelektuálska zábavka, v rámci ktorej sa predvádzajú možnosti a variácie, ponúkajú sa al­ternatívne riešenia.  Opakovane využí­vaným prvkom je motivické reťazenie. Stabilné miesto patrí metatextovým a intertextuálnym odkazom. Do popre­dia sa dostáva uvoľnenosť: fantázia má v ironicko-recesistickej línii nábehy až k istej bezbrehosti. Do parodicko-anek­dotického pôdorysu patria anekdoty založené na jazykovej komike a paro­dovanie a prelínanie žánrov. Vedomé  spisovateľské ambície a literárne ško­lenie sa však vo viacerých prípadoch stali skôr brzdou ako motorom: snaha písať literatúru s veľkým L mladých autorov často zbytočne zväzuje a robí neprirodzenými.  Experimentuje sa ani nie tak v mene hľadania nových mož­ností umeleckej imaginácie, ako skôr v mene predvádzania vlastnej origina­lity a autorskej nekonvenčnosti. Čo sa týka tém, dominuje osamelosť. Jej po­doby sú pritom rôzne – od extrémnosti po reflexívnosť a psychologický  ponor. Prevláda paranoidný strach, autistické stavy, citový deficit…
Z autorov, ktorí debutovali v deväť­desiatych rokoch, sa postupom času vy­profilovali viaceré autorské stálice. Ide najmä o trojicu Tomáš  Horváth, Vla­dimír Balla, Michal Hvorecký, pričom každý z nich má  výrazne vyhranený a osobitý rukopis.

Tomáš Horváth (1971) prepája vo svojom písaní (ktoré  niektorí kritici vní­majú iba ako viac-menej technickú zá­ležitosť)  profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Jeho šesť zbierok krátkych próz (Akozmia, 1992;  Niekoľ­ko náhlych konfigurácií, 1997; Vražda marionet, 1999; Zverstvo,  2000; Divák, 2002; Antikvariát, 2004) predstavuje typ „neosobného“  písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Svoju autor­skú stratégiu založil na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu novým spôsobom využívajú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populár­nej kultúry (akčný film,  počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožán­re). So zreteľným parodicko-ironickým a mystifikačným odstupom preberá konštrukcie, obraznosť i slovnú zásobu týchto žánrov,  aby ich vzápätí konfron­toval konštrukciami a výrazmi odlišnej významovej úrovne (literárna teória, filozofia). Dôležité miesto patrí  sebare­ferencii, tematizácii písania a epických kategórií, opakuje sa motív vytvárania a generovania textu, princíp kombina­toriky a cyklickosti. Horváthove pró­zy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neur­čité, prevláda v nich absurdita a iraci­onalita. Pocitovou kulisou sú znepo­kojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv.

Vladimír Balla (1967), vystupujúci pod literárnym menom Balla, rozvíja od svojho knižného debutu Leptokaria (1996, druhé  doplnené vydanie 2000) jedinú tému – je ňou bytostne poci­ťovaná  heideggerovská existenciálna úzkosť a strach z bytia vo svete, ktorý je plný absurdity a vonkajšieho nepria­teľstva. Pridruženým motívom je ne/schopnosť komunikácie a osamelosť chápaná ako jediný priestor autentici­ty, keďže aj stav milostného splynutia je len tzv.  dvojsamelosťou (označenou termínom die Zweisamkeit). Z tohto tematického rámca vychádzajú všet­ky nasledujúce Ballove zbierky próz (Outsideria,  1997; Gravidita, 2000; Tichý kút, 2001; Unglik, 2003), ktoré sa vzájomne pripomínajú a podobajú. Ide v nich o manieristické chronické  rozpisovanie niekedy až paranoidných stavov existenciálnej úzkosti v kontexte fragmentárne naznačovaného príbehu, s využitím intertextuálnych odkazov, parafráz, irónie a paródie. Keďže har­mónia je pre dnešného postmodernistu už len archaizmom a anachronizmom, dominuje vnútorný  chaos a rozklad. Ballov literárny protagonista si priam skleníkovo pestuje svoj egoizmus a in­dividualizmus. Život je pre neho ab­surdný,  je to priestor psychických trá­um, fyzického utrpenia a desu, plný  nesplnených nádejí a sklamaní. V Bal­lových poviedkach nemajú miesto su­gestívne vzájomné vzťahy, vždy je to o tom, že človek napokon ostáva sám. Fantázia – absurdná, miestami až pa­tologicky vystupňovaná – nie je stavom uvoľnenia, ale prednostne situáciou ohrozenia, takže iba rozširuje priestor pre ďalšie psychózy.

Michal Hvorecký (1976) sa od svoj­ho debutu v roku 1998 vyprofiloval ako prozaik s témou životného štýlu mladej generácie.  Kým poviedky debutovej zbierky Silný pocit čistoty sú typovo blízke žánru sci-fi a cyber-punk, ďalšia kniha Lovci & zberači (2001) sa hlási k popkultúre. V oboch knihách však Hvorecký rozvíja a obmieňa svoju ví­ziu skutočnosti. Kým v prvotine to bol obraz človeka na okraji spoločnosti, v druhej zbierke ide najmä o svet ovlá­daný komerciou,  reklamnými kampa­ňami, konzumom, masmédiami a nad­národnými korporáciami. Pri tejto téme ostáva Hvorecký aj vo svojom (značne nezvládnutom) románe Posledný hit (2003). Pre všetky tri knihy je pritom spoločné, že charakteristiky dnešného životného štýlu mladých ľudí  („nezá­ujem o politiku, všeobecný konzum a vzývanie populárnej kultúry“)  Hvo­recký zasadzuje do bližšie neurčenej budúcnosti, kde ich prostredníctvom zveličení a irónie dovádza do absurdity, ktorá sa z pohľadu literárnych postáv stáva zdrojom životu nebezpečných si­tuácií.  Modelovými fenoménmi sú pre neho televízne situačné komédie, mo­deling,  hypermarkety, pouličné hudob­né megapodujatia. V takomto kontexte píše o programových manipuláciách, o manipulovaných a manipulátoroch, o konfrontácii autentickej životnej skú­senosti s virtuálnou realitou mediálne­ho sveta. Ak v konzumnej spoločnosti platí, že myšlienky jestvujú iba ako for­muly, aby sa zákazník nemusel namá­hať, Hvorecký  takéto formuly a podtex­ty dešifruje a ilustruje príbehom, sám pritom využívajúc komerčné stratégie a postupy. Rétorika masovej kultúry je súčasťou jeho textov, ibaže v nových súvislostiach, v rámci intelektuálnej hry a reflexie sa stavia do nového svet­la – je ironizovaná a spochybňovaná. Slabinou však je, že hranica medzi tý­mito dvoma polohami sa časom stráca, čo vlastne tiež spôsobuje, že z hľadiska nových impulzov bol najprínosnejším Hvoreckého debut, jeho nasledujúce knihy sú skôr literárne sterilnou pre­myslenou stratégiou.

Spektrum mladej literatúry je však oveľa širšie, než naznačila táto krátka charakteristika poetiky troch najvy­hranenejších a z istého pohľadu mož­no najpríznakovejších autorov. Vypro­filovaný spôsob písania majú i ďalší: Jana Beňová, Peter Macsovszky, Pa­vol Rankov, Viliam Klimáček, Jana Ju­ráňová, Eman Erdélyi a Marek Vadas, Silvester Lavrík.  Skúšajú to tiež napr. Márius Kopcsay, Miro Čársky, Peter Pavlac, Peter Krištúfek, Uršula Kova­lyk, Monika Kompaníková, Svetlana Žuchová a i. Aj s ohľadom na ich au­torské pokusy a výkony nie je potom súčasná mladá  slovenská próza až ta­ká nehybná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Dana Kršáková
Knihy a spoločnosť, 12/2004