Ján Štepita

Lojzko hľadá kurvu

Starý otec povedali: sprostie slová by si nemau vraviet. Bez nych sa človek zaobíde. Čítavau si mi cez zimu, ked som šiu kapce, Bibliu, a ftedy som ti povedau: Vidíš, Pán Ježiš sa bez sprostých slou zaobišieu.

Lojzko počúval po večeroch za pecou, na starosvetskej posteli so strožliakom z ražnej slamy ako ľudia rozprávali a o čom rozprávali. Často naňho zabudli, že je schovaný za kachliami. Vtedy bol ticho ako driemajúca sliepka na hambálku - o všeličom počul, o všeličom sa dozvedel.

Na ulici si chalani robili z Lojzka posmech: Pred Lojzom nevravte mrzko, on je baptista a keby doma povedal škaredo, dostane bitku, lebo baptisti majú zakázané škaredo vravieť. To povedal Edo Bruchaj, ktorý bol v rovnakom veku ako Lojzko; do jednej triedy chodili, často sa klbčili; Edo bol vyšší a mocnejší, Lojzko prehrával, ale do pasovačky sa púšťal vždy prvý.

Chlapci si dávali pozor v škole, aj pred pánom farárom, nevypytovali sa, nehádzali slovíčkami lapenými od opilcov, zo zvád manželov na priedomí, z tanečných zábav v kultúrnom dome, kam vojsť nesmeli, nuž striehli poza neďaleké humná na milencov; ale len do tých čias, kým Janka Hlucháňa, slabučkého ako čaj zo sennej mrvy, dvaja milenci nezbili do krvi. Najprv ho vyťal ten, čo sa po Anči Suchánkovej váľal na slame, potom sa doň pustila ešte Anča, sukne mala zdvihnuté, nohy biele, šušuľka sa jej vetrala, blúzka rozopnutá, gombičky odtrhnuté... Vtedy bezmocný Janko Hlucháň, metajúci sa v širokých rukách toho… toho ozembucha mocného ako štajrák, vykríkal na celé humno: Ty kokot bravčový, ty sviňa obarená, ty lolo porazený! Ten… ten… Jankovi ešte jednu spakruky usušil, až potom si nohavice zdvihol a remeň pozapínal a pritom dýchal hlboko a neustále vravel sipľavo: Ty mňa budeš pri robote vyrušuvat, ty sopliak nevychovaný, čo ta mať potratila a v lese na konári v zolnici zabudla!... Anča sa ustrojila, ba aj hrebienčekom, čo zo záhrenia vytiahla, si učesala bohaté čiernočierne vlasy a tešila sa na ďalší tanec pri cigánskej kapele… Janko Hlucháň s plačom odbehol do najbližšej ošetrovne: ku starej mame, bývala neďaleko.

Edo Bruchaj zo záujmom pozoroval toto divadlo pri slabom svetle štyridsaťwattovky spred kultúry; Lojzko stál v bezpečnom úkryte za ním. Všetci sa rozpŕchli - tanečníci do kultúry, chlapci na múrik, na obločnice, na pozorovačku plnej sály cez dva roky neumývané sklá kukali.

Počul si, ako Jano Hlucháň krásne rozprával?, spýtal sa Edo.

To slovo som počul prvý raz.

Ktorô slovo?, spýtal sa Bruchaj a oči mu zasvietili.

No, to… ty kokot bravčový.

Ty nevieš, čo to je?

Nie, neviem… Čakám, že mi povieš.

NEPOVIEM.

Ani za sladký pelendrek v pondelok, keď pôjdeme zo školy?

NEPOVIEM.

Ani za úlohu čo za teba napíšem?

NEPOVIEM.

Ani za dobre vyúdenú klobásu?

Musel by si ju ockovi zo sypárne ukradnúť z háka a to je hriech aj u luteránov… Ale… pretože si kamarát, poradím ti: spýtaj sa Milana, tvojho bratranca, je starší od teba, o desať rokov, ten to určite bude vedieť.

Takže ani ty nevieš čo to slovo znamená!

Ani ja veru neviem…, zaklamal Bruchaj, dobrý kamarát, aby sa Lojzka zbavil.

Už sa rozchádzali, keď sa Edo zastavil, vrátil sa a povedal tajomne: Spýtaj sa ho to vo vašom kostole, keď bude nedeľňajšia pobožnosť, vtedy nesmie klamať.

Lojzko tých, čo sa vydávali za jeho kamaráta, vždy poslúchol. Poslúchol aj Bruchaja.

V nedeľu, počas pobožnosti, keď najstarší brat v Kristu, ujo Kasanický, vykladal z Písma, čítal Šalamúnovu Knihu prísloví a hovoril svojim slovami čo tým veľký panovník myslel, na chóruse, priblížil sa Lojzko k bratrancovi Milanovi a zreteľne mu pošepkal do ucha: Milan, ty si kokot bravčový. Bratranec sa na tenkom zadku obrátil rýchlosťou roztočeného kolotoča, vstal v lavici s hrmotom a Lojzkovi strelil takú, že ho obrátilo okolo vlastnej osy; vystrelo ho, chudáčika, na lavicu. Ujo Kasanický prestal s výkladom 17 kapitoly 5 verša Prísloví, hlavy veriacich sa ako na povel obrátili smerom hore, Lojzko sa ticho rozplakal a dolu schodmi dubasil, von, von, rovno domov, rovno za pec a tam nariekal, až kým rodičia neprišli. Mať ho pohladila po hlave blonďavej, starý otec si sadol na krajíček postele a zhlboka vzdychol, Lojzkov otec vyšetroval: Čo ste tam, Hore, vystrájali, bezbožníci!?
Cez fikanie a utieranie nosa do rukáva Lojzko vykladal: Ja som… Ja som… Milanovi som povedal, že je…. že je… kokot…

Lojzko dostal od svojho otca druhú facku. Bola miernejšia, ako Milanova, ale bolela dvojnásobne. Starý otec vzdychol: BožeBožeBože a - odišiel von. Matka si pritúlila Lojzkovu hlavu na prsia. Lenže ten sa vytrhol z jej rúk a vystrelil von…

?

Prešli dni, prešli mesiace, život bežal po svojej koľaji, prekvapoval ľudí, ľudia neprekvapovali jeho. Dva pohreby. Dve svatby. Krásne teliatko sa uliahlo. Strýkovi ochorela kobyla. Milan šiel na vojnu. Bruchaj dostal zápal pľúc. Lojzko ho šiel pozrieť, veď je kamarát. Edo bol v horúčke. Jeho mať nič nevravela, jej oči vraveli. Edov otec povedal jednu vetu: babica povedala, že ak mu horúčka neprestane, misím ho odviezt do nemocnice. A to je dvacat kilometrou. Na voloch!

Lojzko pozoroval svet a ľudí; každý deň niečo objavil. Vždy sa pochválil Starkému. Vždy sa pýtal. Matke sa hanbil povedať, otca sa po tej facke bál spytovať.

Keď sa švábka kopala a starenám nad pletenými košíkmi pukali kríže a starci dobre nevideli zemou umazané zemiaky a pretínali ich ostrými motykami a mocní gazdovia zdvíhali vrecia sami a slabí gazdovia si volali na pomoc každého, kto bol najbližšie, lebo v dedine ubúdalo chlapov, čo sami na doštiak osemdesiatkilové plné vrece vyhodili ľahúčko, akoby vo vreci bolo perie…, práve v tom čase sa Lojzko spýtal Starkého: Prečo ľudia na všetko povedia KURVA? Kedy si takô slovo počul?, spýtal sa starý otec a vystrel si boľavé kríže.

Včera som to počul. Strýko, strynká, aj ich dcéry kopali na Výhone a strýko povedali: Kurva, tá moja kobyla sa zase v maštali utrhla.

To máš tak: to je takô slovo, bežnô, ako keď povieš napríklad… no čo ja viem, ako keď povieš... dobrý deň.

Ale Edo vraví, že u nás, na dedine, kurvy nemáme.

A čo, už sa Edo vyliečiu?, zavravel Starký.

Už dávno, veď chodíme spolu do školy… Tak čo, máme, či nemáme?

Čo či nemáme?

No… kurvy u nás… máme?

Takie, ako ten tvoj Edo mysleu, takie asi nemáme. Ale inakšie máme. Oj, veru máme…!

Nič ste mi nevysvetlili, Starký. Inokedy vysvetlíte, teraz zahovárate.

Radšej kopme, otec uš dokosiu vnat až na úvraty a vracia sa…

Kopali hodinu, kopali dve. Úroda dobrá, vriec pribúdalo. Vedľa nich kopali Bôbrikovci. Mišo, prezývaný Držgroš, hlava Bôbrikovskej rodiny, prešiel poza brázdu: Očuj, sused, čo si ty, kurva, pod tú švábku dávau, ked ti taká velká narástla?

Lojzkov otec sa ani nevystrel, len tak, ponad košíky prehodil: Hnoj, Miško, ako vždy, hnoj!

To, ti, kurva, neverím, ty si miseu, kurva, z mesta dajakô tajnô hnojivo kúpit.

Lojzkov otec sa vystrel: Očuj, Mišo, ak ešte raz to slovo vyriekneš, tak ta touto motykou pretnem!

Držgroš odišiel hundrajúci na svoju roľu.

Starký mrkol na Lojzka a šepol mu: Pochopiu si?

Lojzko pokrútil hlavou, že nie.

V sobotu ho matka poslala do Strapončeka s mliekom. Teta Strapončeková bola chorľavá a mlieko od ich kravy Lisky bolo vraj najlepšie. Liečivé, povedala tetka Strapončeková v posteli a vypila rovno z kanvice dobrý hrnček. Vydýchla a povedala: Hneď mi je lepšie. Povedz tvojej mame, že sa za vás všetkých modlím a od Ježiša pýtam pre vaše kravičky dlhieho zdravia, lebo takô mlieko je ako malvázia, takô v celom stáde nieto. Teta siahla pod vysoko nastlané hlavnice a vytiahla cukríky z obchodu od Štajnera, voňali lúčnymi kvetmi a dlho sa v ústach rozpúšťali. Rozradostený Lojzko šiel dolu dedinou domov pomaly a cmúľal opatrne, aby mu cukrík dlho vydržal. Práve prechádzal popri dome mäsiara Pienčáka. Z domu vychádzal krik. Najprv vybehla pani a utekala vospust sveta, celá vystrašená. Po nej vybehol jej muž. Vykríkal: Já vám to, vy kurvisko nadržané, já vám tú bezdnou díru roztrhnu, rozsekám, na řízky rozkrájím! Hnal sa za za pani Pienčákovou s obrovským nožom v ruke. Pani vbehla do najbližších otvorených dverí. Bola to sypáreň u susedov s ťažkým dverami okovanými hore, dolu, aj v strede. Mäsiar Pienčák dobehol, vykríkal: Otvor, kurvo nenažraná! Proboval otvoriť, kopal do dverí. Zúrivo zabodol nôž. Hlboko ho zabodol do starého dreva. Nôž zazvonil kvalitnou oceľou a drnčal akoby bol živý...

Lojzko povedal Starkému ticho: Už viem! Pienčákova žena je kurva.

Starký sa zľakol: Vari si na nu kukau ako ju… tentuvau… a kde, prosím ta?

Pienčák ju naháňal s takým dlhým nožom po dvore.

No, keď len to. Ten ju naháňa najmenej raz do týždňa.

Tak je, či nie je?

Akože čo či nie je a či je?

No Pani Pienčáková... je…?

Aha. Nuž, to ti ja, vnúčik môj nepoviem, lebo neviem.

Večer prišiel na priedomie Mišo Bôbrik. Zvolal: Adam, poďže ty sem! Lojzkov otec pozrel na svoju ženu, na svojho otca, potom na syna, čosi bolo v tom hlase vonku tak nliehavého a neúprosného, že sa hneď pobral von. Rozprávali chvíľu na schodoch, vošli do kuchyne. Otec si sadol. Mišo Bôbrik si sadol. Všetci sedeli. Ticho bolo, iba v hrnci na teplom sporáku zabublalo pod pokrievkou. Kukučky odbili ôsmu.

Tak… ako, Adam, ako?

Nuž, pozhovej nám ešte, susedko, keď skončia jesenné roboty, predám býka. Budú peniaze.

Potrebujem TERAZ. Mám rozostavanú novú maštal. Do maštale dám len kravy a to misí byt do zimy, aby som ju otepliu, podvaly zapasuvau, sena nad maštal misím navozit, aby aj zhora bolo teplo, kravy bývajú po otelení citlivie…

Teraz nemám, Mišo, naozaj. Ktovie, koľko nám predpíšu dodávok. Vlani som odovzdal dva vozy švábky. Teraz môžu viac, je neúroda…

Videu som, vraví Držgroš Mišo a hlas má priškripnutý, tebe sa nadmieru urodilo.

Všade nie, vraví Lojzkov otecko a tiež má hlas priškripnutý. Lojzko si všimol, že mu žily na čele navreli.

Starký sa zamiešal: Budeme misiet šrotu dokúpit a pre domácnost aj drobnú švábku škrobat a pre chovnô prasa miešanku robit, inak bude mat slaninu ako rôsol a tenkú ako švitlík.

Čo mna do vášho prasata!? No čo mna do toho, há? Požičau som ti vlani na dobytčom trhu, lebo sa ti tie voly z Hýb páčili, inšie si nechceu, pomohou som ti a ty si mi asignáciu podpísau, že len do konca tohoto leta a iba dve tisícky úrokou, lebo sa dávno poznáme… to vravel čoraz viacej napálený Bôbrik.

Starký sa ešte raz zamiešal: Takto ti poviem, Mišo: Keby si chceu, počkáš. Ale ty si známy,ty nepočkáš. Furt máš málo.

Aj mama sa zamiešala: Ked ste stavali, varila som pre murárou zadarmo.

Za to som ta vyplatiu, Eva!, povedal Držgroš.

Bože, ani haliera som od teba nedostala, povedala a jed jej hrdlo stisol.

Máš slabú pamät, Eva! Mišo vstal a už na odchode povedal: Ak mi do konca mesiaca nevyplatíš šetko, idem do mesta a dám ta advokátovi. Ja sa s vami babrat nebudem.

Odišiel.

Zas bolo ticho. Aj pokrievka na hrnci prestala poskakovať., aj oheň prestal pukať, aj kukučky na stene tikali potichu. Starý otec vstal, vzdychol : BožeBože, takí ludia aj po vojne ešte žijú? Kurva je to, nie človek!

?

Ján ŠTEPITA (*19.11.1932) - člen Klubu nezávislých spisovateľov AOSS. Pochádza z Pribyliny, z Liptova. 43 rokov učil na Gymnáziu Martina Hattalu v Trstenej.Na Gymnáziu v Tvrdošíne 5 rokov. Dôchodca. Profesionálne začal spolupracovať so Slovenským rozhlasom od roku 1980. Študiá v Bratislave, B. Bystrici, v Košiciach mu odvysielali v rokoch 1980 - 2006 vyše dvadsať rozhlasových hier,(24) satirické pásma, literárno -umelecké bloky o slovenských a svetových humoristoch aj o „vážnych” autoroch, adaptácie našich aj svetových autorov vyše 20 titulov) (Woody Allen, Leackok, Hašek, Čechov, Zočšenko, Iľf-Petrov, Babeľ, Kraus, Meyrink, Klíma, a i.) STV odvysielala tri inscenácie (Kobyla na bielej čiare, Zajac na diaľnici, Vlna zločinnosti…) V súčasnej dobe píše poviedky. Vyše 40 rokov uverejňuje v dennej i regionálnej tlači fejtóny, humoresky, glosy. (asi 850 príspevkov).Z rozhlasových titulov najvýznamnejšie: napr.: Písomka maturanta Pankráca, Omyly Oľgy Fortunovej, Patetická, Kobyla na bielej čiare, Dobrí ľudia ešte žijú, Ezopov brat, Najlepšia priateľka, Muž na teplej žule (víťazná hra Festivalu v Bojniciach 2003), Vodopády netečú nahor, Človek a balvan, a i. Prvá hra: Písomka maturanta Pankráca - 1980. Posledný odvysielaný rozhlasový titul: máj 2007: Medveď stretol osla (variácie na Ezopove bájky).
Divadelné hry: Vo veži (vyšla knižne, v zborníku Dráma 2000), Vidiecka komédia (hraná ochotníkmi), Centrum lásky, Kabinet mŕtvych vtákov ( v rukopisoch).
Ocenenia: viackrát Cena Slovenského rozhlasu, Cena mesta Bardejov, Cena mesta Bojníc, Cena poslucháčov, I. cena Literárneho fondu, Finále Poviedka 2004. Cena za rozhlasovú poviedku (2004) a i. V malých javiskových formách (1975 - 1980) Cena za scenár, Za kolektívny výkon, Cena za réžiu, Víťazstvá na krajských kolách MJF.