Dostali ste už telegram od Stanislava Rakúsa?

Mne ho doručili včera. Ako to býva, bol pomerne krátky. Ale aj na malej ploche hovoril mnoho. Zmestili sa doň až štyri príbehy a k tomu tragikomická atmosféra druhej polovice 20. storočia. Rakús doň ukryl aj mnoho iných úsmevných detailov a ľudských paradoxov. Dokáže totiž majstrovsky používať jazyk, trpezlivo a so starostlivosťou ukladať slovo ku slovu, význam k významu.

Ostatné dielo literárneho vedca, profesora a spisovateľa Stanislava Rakúsa, Telegram, nadväzuje svojimi autobiografickými motívmi na odborníkmi uznávané diela ako Excentrická univerzita (2008), Nenapísaný román (2004), či Temporálne poznámky (1993). Prostredie školy, povolanie učiteľa slovenčiny alebo spisovateľa sú zasadené aj do Telegramu, ktorý učinil z Rakúsa čerstvého laureáta ocenenia Anasoft litera. Spája ich aj sémantická nasýtenosť a jazyková pedantnosť. Koloman Kertész Bagala, oddaný Rakúsov vydavateľ, o ňom nie nadarmo povedal, že zatiaľ čo Rakúsovi napísanie knihy trvá mesiac, jej korekciou strávi aj rok. Bagala tak pred vydaním opravuje, s autorovým schávelním, dve čiarky a dielo je hotové.
Prežiť život

V bežných až banálnych životných situáciách sú hlavné postavy Telegramu vystavené zvláštnym, a pritom natoľko ľudským situáciám. Snažia sa vyjsť z tieňa svojej obyčajnosti- dokázať niečo nadriadenému, zaujať neznámu dámu a nadobudnúť stratené sebavedomie intelektuála, či prežiť pohreb v rodine meniaci sa na manželskú krízu alebo len prežiť. Život. Percipient (a niekedy aj samotná postava) z neho pozoruje krátky okamih. Nenaplnených, bezcieľnych osudov, chladiacich prázdnotou medziľudských vzťahov. Šedú atmosféru presvetľuje komickosť, pohybujúca sa na osi od tragiky až ku grotesknosti. Jemný humor vyrovnáva problémovosť sujetu, po ktorom zostáva na perách úsmev a úľava, že zdeformovaný čas socializmu je už za nami.

Románový koberec a poviedková niť

Čítanie Telegramu, a Rakúsových diel vôbec, je zážitkom. Autor je totiž veľkým epickým rozprávačom. V štyroch poviedkach Telegramu sa preto detailne venuje príbehovej línii, ktorej dynamiku spomaľuje množstvom dieréz a dejových odbočení. Na konci sa k pointe čitateľ predsa len dostáva, náhle a nečakane. Román a poviedka tu hrajú malú žánrovú hru.

Alebo, použijúc obľúbené prirovnanie profesora Rakúsa, v Telegrame objavíme aj románový koberec, tkaný do šírky, kde sa udalosti a vzťahy košato rozširujú. Ale aj, a to najmä, klbko, poviedku, z ktorého sa príbeh ako niť jednočiaro a dynamicky odvíja, upäto sledujúc svoj cieľ. Rozprávač sa s príbehmi (a čitateľom) pohráva. Z úvodného uzavretého priestoru, napríklad triedy, ako je to v Príbehu o básni, prechádzame dejom cez myšlienky a spomienky postavy a jej opisy rodinných príslušníkov, nevediac, kde sa ocitneme najbližšie. Preto od začiatku až po záver, opäť stavajúc na základoch svojej teórie, Rakús pozýva čitateľa, aby sa stal spolutvorcom príbehu. Nad postavami nevynáša súd, nehodnotí ich, ale súcitne pozoruje. Závery otvorené (Básnici, Alkoholická poviedka), či zdatne vypointované (Telegram, Príbeh o básni) zanechávajú ozvenu. Rozhodné však je, že dôležitejšie, ako sa to skončí, je, ako je to napísané. A tomu sa potom hovorí radosť z čítania.

Ingrid Longauerová
Veľká epocha, 7.12.2010
velkaepocha.sk