Tajomné či temné - aký je v tom rozdiel?
Tajomné či temné - aký je v tom rozdiel?
Jela Krajčovičová
Ballov Tichý kút podľa slov autora v krásnom dizajne s fotografiou Martina Vrabka – je jeho v poradí štvrtou knihou. Počas ani nie jedného desaťročia si už čitateľ vie urobiť aký-taký obraz Ballu-spisovateľa, jeho peripetií, zákrut, tvorivých balansovaní i jeho potenciálneho smerovania. Tichý kút, ako opatrne naznačuje i názov, je knihou stíšenejšou oproti všetkým predchádzajúcim.
Rozprávačove vnútorné poryvy, konflikty, nesúlad síce zostávajú, no už nie v takej vyhrotenej póze, ako bol čitateľ zvyknutý. Desivé vízie Leptokarie, jeho debutovej knihy poviedok, tlejú dnes viac-menej pod povrchom. Rozprávač sa azda utíšil.
Ešte stále hľadá – hoci silne rezignovane a skepticky – a ruka, „ktorú ovláda neznámy mág“, ho stále bolí. Hranice medzi skutočným a neskutočným – v Ballovom prípade temným – neexistujú, rozprávač kolíše na ich pomedzí a bez šance ich spojiť. (Nechce náhodou čosi nasilu šraubovať?)
Silná viera v možnosť záchrany jazykom je rozprávačovým prekliatím. Hoci sa jeho štylistické schopnosti rozhodne nedajú zaprieť – používa nezvyčajné zastarané slová i nepoužívané tvary (doslova sa láska so slovenčinou a hýčka ju) – zatým, nevedno, vskutku, kusisko, ktoré dodávajú textu archaickú patinu a pripomínajú zašlú slávu gotických románov minulého storočia i diel napríklad Gustava Meyrinka. Temné tajomno týchto románov však postmoderna dedí ako absolútnu nedôveru v existenciu „iného“, ako ironické spochybňovanie.