Stojíte na zastávke. Nechodí, stále nechodí. Desať minút, desaťtisíc ľudí na peróne. Pätnásť minút odbilo, a stále nič. Teraz už predsa neodídete, veď by to bol holý nezmysel. Dvadsať minút - kde už ste len mohli byť?!

Električka príde úplne natrieskaná, ani by zastavovať nemala, ale šofér je skrytý sadista a kamoš všetkých úchylákov. Ťažko je byť či nebyť úchylákom v takej tlačenici, poviete si a odhodlane šúpete podrážky svojej pracovnej obuvi z minuloročnej jesennej kolekcie hore briežkom. Hryzú.

Vladimír Balla vo svojej najnovšej knihe rozohráva nevinnú partičku pokru. Po každej hre pripravený tekutý kokteil - z Dostojevského,  Bukowského, Burroughsa a Biblie. Nečudo, hneď v úvode sa vyznal, že konečne pochopil komplikovaný text od Borgesa. No aj Ballove „pevné“  texty sú zliatinou prefíkane zrozumiteľného odhaľovania skutočnosti pomocou absurdných akcií a reakcií s trochou nevyhnutnej drzosti.

Autor neskrýva nadšenie z písania, ba priam sám seba vystavuje na pranier grafomana a všemožne na seba upozorňuje. Prezrádza svoje myšlienkové pochody, fabulačnú hru. Snaží sa nám vnútiť pocit, že sám nevie, ako príbeh bude pokračovať, tobôž, ako sa skončí. Správa sa ako prefíkaný hráč, ktorý zakrýva svoje úmysly opilosťou a vzhľadom naivného boháča, čo nevie, čo s peniazmi. Postačí skvele padnúci oblek, trochu hereckej pretvárky a vodka namiesto kolínskej.

Do vysokej hry ho dostane lesť. Kto túto lesť neprehliadne, poriadne sa napáli. Autor dokonale zahmlieva. Takže keď sledujete niť príbehu nahnevaných nájomníkov, v domnienke, že konečne prídete na dôvod celého sprisahania na čele so starou Vozárikovou, vchrstne vám do tváre skutočnosť, že on sám sa už dosť nudí.

Vozáriková si vždy všetko všíma. Vezie sa napríklad starý Mikeľ vo výťahu, tíško močí, opiera si ťažkú unavenú hlavičku o kovovú stenu.  Stena je svetlo zelená, domovník a jeho kumpáni len toť nedávno maľovali natierali. Mikeľov mľandravý úd sa veselo chveje, vyciedza horúcu tekutinu, omamná vôňa tuhej pálenky napĺňa drobnú pohyblivú miestnosť,  ktorá si to bystro šinie nahor. Mikeľ na siedmom vystúpi, cvrkne trocha moču aj na rohožku pred garsónku, stratí sa za dverami. Všimol si to niekto? Ó, áno! Pani Vozáriková. Tá následne nelení, čosi spisuje,  hľadiac na svoje úhľadné písmo spoza prísnych okuliarov. A ráno vo výťahu visí papierik: „Murár Mikeľ sa vymočil vo výťahu!“

Ach, zlaté susedské vzťahy. Kto nemá v baraku Vozárikovú a tajne nesníva o zorganizovaní jej únosu mimozemšťanmi, ruku hore! Balla sa však nezastaví pred ničím. A už vôbec nie pred citmi. Všetko je na tomto svete spochybniteľné, ak nie naruby. Čaká nás východ z bludiska, alebo slepá ulička? Niežeby nám autor podsúval akékoľvek odpovede, to nie. Ale aj priznať sa k vlastným pochybnostiam chce viac odvahy, ako spísať  dokonalý príbeh. A prečo to všetko? Len slepý nevidí autorove pohnútky.

Keď večer skúmal, čo v priebehu celého dňa robil, zakaždým vysvitne,  že on - mechanická bábka - pružinový stroj na kľúčik - konal bez toho,  že by poznal hlbšie príčiny, motiváciu svojich činov. (...)

Aj keď dnes sa mu napríklad zazdalo, že konečne pochopil komplikovaný  text od J. L. Borgesa, a navyše zistil, ako napísať poviedku o jasnozrivom chlapíkovi. To sa Vladimírovi Ballovi spred siedmich rokov nepodarilo. To sa Vladimírovi Ballovi spred siedmich rokov nepodarilo.

Vladimír Balla pochopil a snaží sa podať ďalej. Veci samozrejmé  podáva na striebornom podnose. Ostatné musíme hľadať. Veru hľadať.

Tamara Ivaňová
inZine 30.10.2003