Šulejovu knihu História možno nazvať beletrizovaným životopisom jednej generácie, ktorá prežívala mladosť v prelomových časoch Novembra 1989 a spätne si interpretuje udalosti od 90. rokov po svoj súčasný produktívny vek. Ideo priraďovacie, spomienkové rozprávanie, s jasným rámcom, vo vnútri ktorého sú dejové epizódy a motívy, niekedy popretkávané asociáciami, inokedy pôsobia dojmom, že autor musí vypovedať všetko aktuálne, čo vie a čo si pamätá. To spôsobuje, že text je heterogénny, miestami surrealistický a expresionistický. Skutočnosť, ktorá je nesmierne bohatá na konkrétne reálie a detailné časové konkretizácie, sa mu v podobenstvách prelína so sci-fi. Detaily, ale aj situácie a motívy sú často zbytočne okomentované, exemplifikované. Na druhej strane vie z rovnakého detailu urobiť dobrý miniopis a niekoľkými slovami vytvoriť žánrový obrázok. Panoráma skutočnosti je však u Šuleja málo plastická, viac jednorozmerná, postavy pôsobia ako dosadené do spoločenského a politického diania. Okolo nich autor zhromaždil aj bezmála všetky udalosti u nás od 2. svetovej vojny po 90. roky. Personálny rozprávač, ktorý sa mení a vhodne strieda so vševediacim, na základe vlastných pozorovaní a skúseností, ale i prostredníctvom kamarátov a príbuzných hodnotí dejinný vývoj. Miestami text vzbudzuje dojem, akoby novinárske správy boli pretransformované do reči prózy. Tak v knihe nájdeme prvky komentára, reportáže i fejtónu.  zväčša

Text Šulejovej knihy sa svojou kompozíciou správa postmodernisticky. Sú v ňom citácie z tvorby známych osobností, úryvky z recenzií i reportáží, čo sa odráža v lexike. Tá je mnohovrstvová: odborný štýl sa strieda s hovorovým i administratívnym (ten paroduje uniformitu za socializmu). V texte ide o lexiku dnešnej doby, ktorá je bohatá na slang, vulgarizmy, „slov-anglizmy“ i celé anglické výrazy, ale ona nie je v takej miere typická pre celú generáciu dnešných tridsiatnikov – štyridsiatnikov, ako to vyplýva nielen z reči postáv Šulejovej knihy. Vzniká dojem, ako keby celá táto generácia pozostávala z vyvrheľov, neslušných ľudí, ktorí vedia iba ironizovať a žiť hedonisticky. Autor predstavuje generáciu bez hraníc, ktorá cestuje a zabáva sa bez morálnych zábran (alkohol, sex, drogy,...). Toto všetko je stvárnené naturalistickým spôsobom a veľmi otvorene. Jeho postavy vyslovujú domnienkové konštatovanie, že takto žili generácie mladých aj v minulých desaťročiach a storočiach. V lexike prózy zaujme množstvo reálií z najrôznejších oblastí, osobitne z hudby a umenia vôbec, relatívne veľa priestoru venuje počítačovej technike a priam vnucuje fakt, že generácia dospievajúca v 90. rokoch musí byť poznačená obrazom virtuálneho sveta. Pre Šuleja je typická kritika a irónia. Pomocou nich vykresľuje všetko, čo bolo pred narodením rozprávača alebo v jeho detstve, čas normalizácie nazerá očami pubertiakov. Súčasná doba sa z pohľadu už dospelých protagonistov javí ako veľmi ostrá vo vzťahoch, pohadzuje si človeka, robí s ním, čo chce. Autor dobre odkopíroval pokrytecké a klientelistické vzťahy medzi ľuďmi.

O príbehu, či príbehovosti ťažko hovoriť, ale kompozícia stojí za pozornosť. Text Histórie vytvára dejový oblúk – rámec: čaká na večer, keď sa bude prezentovať jeho kniha. Toto sedenie „vydá zo seba“ celý román – Históriu, ktorá sa završuje tým, že kamaráti z detstva, mladosti prídu z rôznych končín, kam sa rozišli za prácou, povinnosťami a záujmami, na prezentáciu knihy. „Ako by si si prial prežiť svoj život, keby si mal ešte jednu možnosť?“ – znie jedna z posledných viet prózy. Protagonista sedí na lavičke pred vysokou školou, ktorú absolvoval a

.týždeň, 7. 9. 2009
Gabriela Rakúsová