***

Prozaička a výtvarníčka Monika Kompaníková (27) má typický autorský rukopis aj svoj trocha chlapčenský účes vždy bola tmavovlasá, krátkovlasá, pôsobila intelektuálsky. Teraz má vraj najdlhšie vlasy vo svojom živote a čaká dieťa. Hovorí, že tehotenstvo je krásne a že momentálne na písanie vôbec nemyslí. Číta si radšej časopisy pre mamičky a chystá výbavičku.

Svoju novú knižku ste nazvali Biele miesta. Máte aj v sebe bielo?

Biele miesta chápem ako tie neobjavené alebo zatajené a také má asi každý. Také, ktoré nevie presne opísať, priznať sa k nim. Určite ich mám.

Teraz, keď ste tehotná, tak sa asi všetko vo vás zaplnilo. Pocítili ste zmenu?

Jasné. V hlave sa človeku úplne prepne. S ničím iným sa to nedá porovnať.

Vaše texty sú vážne a skôr melancholické. Keby ste teraz, v tehotenstve, začali písať knihu, asi by to bolo celkom iné.

Teraz by som ani nemohla písať, teraz mi to vôbec nemyslí. Neviem, či sa dáv takomto stave robiť ešte niečo iné, ako pozerať si časopisy o materstve a kupovať výbavičku.

Nie je vám to čudné? Zdalo sa, že ste ambiciózna intelektuálka, ktorá s dieťaťom počká...

Neviem, či môže byť niečo lepšie.

Vrátite sa ešte vôbec k starej Monike Kompaníkovej?

Určite. Neviem si síce presne predstaviť, aké to bude, ale materstvom sa človek určite nezmení o sto percent. Teším sa, keď budem zasa písať. Ale to počká.

Výtvarníctvo už ani nespomínate, hoci ste ho vyštudovali. Nakoľko ste výtvarníčkou a nakoľko prozaičkou?

V siedmich rokoch som sa iniciatívne, sama bez mamy, prihlásila na výtvarnú výchovu a výtvarnému umeniu som sa venovala až do skončenia vysokej školy. Po vysokej škole, to som už mala vydanú prvú knihu, som sa začala venovať písaniu a teraz vlastne len píšem a nerobím nič výtvarné. Nevidím však nejaký rozdiel v tom, ako sa človek vyjadruje - ani v kvalite, ani v uspokojení, ani v nasadení. Je to rovnaké - činnosť ako činnosť. Nemyslím, že maliar natierač robí menej dôležitú prácu ako abstraktný expresionista.

Text vašej knižky sa krúti okolo zvláštneho zošitka, ktorý je opísaný veľmi sugestívne: človek si ho ľahko predstaví. Sú tam vlepené účty, sútam denníkové záznamy, celé to pôsobí ohmatane, tajomne. Existuje ten zošitok?

Snažím sa písať tak, aby začal vo vedomí čitateľa jestvovať. Keď píšem, pred očami mi prebieha niečo ako film. Mám pred sebou úplne konkrétne predmety, chcem, aby si čitateľ vedel veci a prostredie predstaviť tak, ako to vidím ja. Samozrejme, nie je tam všetko vyjadrené opisne, ale reálie, v ktorých sa dej odohráva a ktoré ja vidím, by mali pôsobiť skutočne. Sú založené na skutočnosti, tie miesta, alebo aspoň veľmi podobné, existujú. Aj tie predmety, aj ľudia.

Vidíte vždy aj koniec príbehu?

Koniec neviem. Vždy sa mi totiž objavia ďalšie a ďalšie príbehy, podnety na inú knihu, iné kapitoly. Príbeh sa dá rozvíjať donekonečna. Aj vBielych miestach sú príbehy, v ktorých by sa dalo pokračovať, ktoré by sa dali dopovedať.

Aký je váš príbeh?

Pochádzam z úplne normálnej slovenskej rodiny, nič zvláštne. Rodičia sú z dediny pri Považskej Bystrici, čo je skvelé, lebo nie je nič lepšie, ako keď má človek babky na dedine. Považskú mám rada.

Čo je takého milovania hodné na Považskej Bystrici? Dejú sa tam horory…

Áno, to je to mesto, kde ešte stále nie je diaľnica, kde zrážajú ľudí pri reštaurácii Trenčan. Ale v Považskej Bystrici je dobre, tam sú krásne hory. Keď žijete na sídlisku, stačí vám desať minút chôdze a ste v lese. Nemusíte ísť autom ani MHD a všetko hneď vybavíte. Som tam veľmi rada. Manínska tiesňava, Maríkovská dolina, Papraďnanská dolina, tam sú krásne miesta. A keby v sedemdesiatych rokoch komunisti celú Bystricu od základov nezbúrali, tak to je dnes jedno veľmi pekné mesto s peknými domami, so synagógou, so štvorcovým námestím, len, žiaľ, zostala jedna budova alebo dve. A tá diaľnica, to je ďalšia rana.

Ovládate miestne nárečie?

Pravdaže. Poznám najmä nárečie Papradňanskej doliny. Tam sa dzeká... Napr. dzeci boli v škole - mäkké ľ. Stále niektoré slová používam a neuvedomujem si to.

Niečo ste napísali aj v nárečí?

V jednej poviedke som mala v nárečí určité pasáže.

Biele miesta sú teda aj v reči. Mladšie generácie už rozprávajú inak, niektoré slová sa vytrácajú - mali by ste spísať slovník vášho nárečia.

Okolo Považskej Bystrice sú tie nárečia veľmi živé. Moja mama býva v meste už tridsať rokov a stále používa nárečie z dediny. Nie vždy, ale to je v človeku tak hlboko, že sa to vždy vynorí. Keď práve nepotrebuje používať spisovný jazyk, tak nemá dôvod nárečie opúšťať. Rodina mu rozumie, v tej reči si oddýchne. Na základnej škole sme sa tak bežne rozprávali a nikto sa nad tým nepozastavoval. To sa nezabúda.

Nárečie sa ľahšie udržiava pri živote než vymierajúca osada. Jazyk má človek stále so sebou, dom musí niekedy opustiť. Tam, kde bol život, vznikajú biele miesta. Napísali ste memento?

Áno, je to narážka na vymierajúce mestá, dediny, osady, ktorých je stále viac a viac. Možno o pár rokov tam nič nezostane. Možno len zvyšky sadu alebo základy domov. Nikto nebude vedieť, že tam bola kvitnúca dedina, mesto. Existuje mnoho fotografií dedín, kde bol kostol, kde boli obytné domy a teraz tam nie je nič, len pastviny alebo les. Vymierajú aj ľudia, ktorí si pamätajú, že tam niekedy niečo bolo.

Znie to smutne. Musí to tak byť?

Áno, je to smutné, to je možno ten dôvod, pre ktorý o tom píšem. Miesta, ktoré boli pre ľudí kedysi dôležité, kde sa odohrával ich celý život a možno nič iné nepoznali, dnes nič neznamenajú, zmizli. Predstavte si človeka, ktorý sa na také miesta vráti. Ale nie sú to len miesta. Sú to aj tí ľudia, ktorí tam žijú. Nikdy nič závažné nevykonali, ani zlé, ani dobré, nikdy ich meno nebolo spomenuté v novinách, zdanlivo tomuto svetu nič nepriniesli a keby sa nikdy neboli narodili, okolie by o nič neprišlo. Samozrejme, je to prirodzené. Ale smutné. A skrýva sa v nich oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Stojí za to rozprávať aj o tých „bezvýznamných“.

Knižkou ste s nimi vlastne vyjadrili súcit?

Určite.

Sama by ste vedeli žiť na takej samote, na mieste, ktoré končí?

To je práve to zvláštne, alebo nespravodlivé, že niekto jednoducho nemá na výber. Niektorí ľudia sa narodia do takého prostredia, kde nechodí autobus, kde nekončí cesta, kde nie je pošta, kde nie je doktor, kde im ledva príde list. Je tam zopár domov, polovica opustených, lebo ľudia zomreli a ich potomkovia odišli. Niektorí by sa chceli odtiaľ vyhrabať, odísť, ale nemajú na to silu, prostriedky, nevedia ako na to, nestačia na to. Ak sa im to podarí a odídu, možno majú život plnší, ľahší, možno za sebou všetko spália a možno cítia, že s odchodom vytrhli aj svoje korene a tie korene im niekde vnútri chýbajú. A po nich v krajine zostane len prázdny dom, opustená parcela. Takých osudov pribúda.

To sú problémy identity. Sú iné na vidieku a v meste?

Rozdiel tam určite je. Ja sa však veľmi vyhýbam hodnoteniu - toto je lepšie, toto je horšie. Iba rozprávam príbehy a chcem ukázať veci z iného uhla. Keď si človek takú knihu prečíta, raz, ak sa ocitne na takom mieste, bude sa naň možno pozerať úplne ináč. Možno tam bude hľadať to bohatstvo, čo tam je, a čo na prvý pohľad ani nie je vidieť. To je úlohou spisovateľa, maliara alebo hudobníka. Aby upozornil na to, čo na prvý pohľad nie je vidieť. Chcela by som len naviesť ľudí, aby sa pozreli z iného uhla a našli niečo hodnotné aj v tom zdanlivo nezaujímavom. Myslím, že ľudia strácajú citlivosť, veľa krásnych vecí im uniká, lebo na každom kroku sa im pred oči tlačia bilbordy, reklamy, všetko je nahlas, všetkého je príliš veľa.

Plní také niečo aj nadácia, v ktorej pracujete?

Robíme veľa rôznych vecí, napríklad aj pripomíname to dobré, čo v Bratislave bolo a už sa na to zabudlo. Na Hlavnom námestí v Bratislave sme napríklad minulý rok inštalovali na lavičky trinásť medených tabuliek s menami a kratučkým životopisom bratislavských filantropov a mecenášov, ktorí v minulosti v Bratislave zakladali sirotince, školy, škôlky alebo hasičský zbor. Boli to ľudia, ktorí boli ozdobou mesta, no už sa na nich úplne zabudlo a my sme ich chceli takto vrátiť do súčasného vedomia. Spolupracovali sme s historikom a v apríli na námestie pribudne ďalšie meno.

Napíšete raz aj knižku, ktorá sa odohráva v Bratislave?

Mám rada v Bratislave to málo pekného, čo v nej zostalo, ale už toho začína byť naozaj veľmi málo, takže aj ten môj vzťah začína byť rozpačitý. Ale písať o nej nebudem. To majú na starosti iní. Ja Bratislavu až tak dobre nepoznám, nie je to môj svet.

Pokiaľ viem, váš manžel je z Martina. Ako ste sa zoznámili? Aj on píše?

Nie, môj manžel je manažér a zároveň entomológ. A je to najlepší chlap na svete. Spoznali sme sa cez kamarátov, cez federáciu spoločenského hokeja.

Ste športovci?

Nie! Vo FSH platí heslo Winstona Churchilla „Absolutely no sport“. A ja sa toho hesla veľmi rada a dôsledne pridržiavam. Som húževnatá po mame, ale šport nepestujem nijaký.

Ste pripravená na veľkú rodinu? Viete variť?

U nás varí manžel.

Takže vám vytvára podmienky na písanie. Je váš prvý kritik?

Pracujeme veľa obaja, po večeroch asi tak, že on je pri jednom počítači, ja pri druhom. Kritikom mi nie je - túto knihu si ešte ani neprečítal. Aj prvá mu trvala dosť dlho.

Cítite sa naplnená poslaním? Myslím ako spisovateľka.

Pre mňa to nie je poslanie, ale ako dar. Dar od Boha, ktorý by bola škoda zahodiť za chrbát.

Helena Dvořáková
Pravda, 31.3.2007