***

Rozmach komunikačných technológií sa dotýka aj literárnej komunikácie. Myslíte si, že raz nadíde čas, keď kniha bude nahradená obrazovkou monitora. Zmenilo by sa tým postavenie literatúry v našom živote?

Internet môže nahradiť knihu v zmysle masovejšieho oslovenia čitateľstva a to vtedy, keď literatúra na internete bude oveľa lacnejšia ako normálna kniha. Mne osobne by to ani neprekážalo, lebo beletriu si rád prečítam aj na monitore počítača, hoci mnohí tvrdia, že sa to ani nedá. Ale kniha určite zostane artefaktom. Niekto zbiera sochy či obrazy a v takejto podobe určite prežije aj kniha, hoci bude zrejme podstatne drahšia ako dnes. To je aj otázka ekológie, lebo zrazu zistíme, že už nemôžeme vyrúbať na tejto planéte ani jediný strom. Vtedy sa stane papier mimoriadne drahou záležitosťou a čitatelia ma budú musieť nasledovať v čítaní beletrie na obrazovke.

Vaše doteraz publikované zbierky poviedok S odstupom času a My a Oni / Oni a my mali celkom slušný čitateľský ohlas. Len málo kvalitných autorov však píše ziskovo a ešte menej dokáže z písania vyžiť.

Každý vydavateľ zvažuje vydanie knihy, aby jej vydaním dosiahol aspoň minimálny zisk. Moje knižky sa pohybujú práve na hranici tohto minimálneho zisku. Ako podnikateľovi sa ich Bagalovi, môjmu vydavateľovi, nevyplatí vydávať. On však vydáva knihy ako milovník literatúry, hoci dopredu vie, že možno osemdesiat percent z nich nebude ziskových. Je vlastne veľkým sponzorom, čo je skutočne záslužná činnosť. Aby sa na Slovensku stala kniha ziskovou, treba predať minimálne tritisíc kusov, čo je vzhľadom na to, že sme malá krajina, dosť vysoké číslo, ktoré zo spisovateľov suverénne prekračuje snáď len Táňa Keleová-Vasilková. Mimochodom, Táňa je moja spolužiačka zo základnej školy a to tiež dokazuje, aká je slovenská literárna scéna malá, a že aj autori píšuci akoby na inom brehu literatúry sa poznajú minimálne z detstva. Samozrejme, aj ja by som chcel predávať toľko kníh ako ona, vôbec sa tomu nebránim. Problém je v tom, že to neviem robiť tak dobre. Ale na druhej strane, čitateľ je nevyspytateľná kategória a žiaden autor nemôže mať istotu, že práve toto u čitateľov zaberie.

Napriek tomu váš debut S odstupom času u čitateľov zabral. Aj literárna kritika popri istých výčitkách vyzdvihla, že vaša tvorba ráta s potenciálnym čitateľom. Je teda pre vás čitateľ alfou a omegou pri písaní knihy?

Určite beriem do úvahy potenciálneho čitateľa, no problém je v tom, že neviem, nakoľko je reálny čitateľ zhodný s tým potenciálnym. Moje poviedky sú naozaj orientované viac čitateľsky než recenzentsky. Preto je možno niekedy chybou literárnych kritikov, že sa vôbec zaoberajú mojou prózou. Mali by ju skôr zaradiť do priečinku populárna alebo masová literatúra, ktorá je mimo záujmu literárnej kritiky, čím by z hľadiska čitateľov bežalo všetko tak ako doteraz, len bez negatívnych ohlasov.

Literárna kritika je podľa vás istou formou spätnej väzby, akési testovanie literárno-estetických kvalít vašich próz? Ako sa staviate ku kritickému hodnoteniu?

Čítanie kritík na vlastné knihy je istý spôsob masochizmu, ale, samozrejme, človek by musel byť nielen arogantný, ale aj luhár, ak by tvrdil, že si nikdy neprečítal recenziu na svoju knihu. Možno sa z toho poučiť. Ja rozhodne nie som taký sebavedomý autor, aby som si povedal, že literárny kritik mi nič nemôže dať a že som absolútne dokonalý. Čo je zaujímavé, pri prvej knihe, keď som ako debutant išiel do úplnej neistoty, mi veľmi záležalo na kritike a napriek viacerým negatívnym hodnoteniam bola o čosi pozitívnejšia ako pri druhej knihe. Prevládajúci pozitívny ohlas ma povzbudil, aby som pokračoval v tvorbe. Neskôr som to však začal brať tak, že kritik je len jedným z čitateľov a rozdiel medzi ním a iným čitateľom je len v tom, že on sa o knihe rozhodne niečo napísať. Týmto však vôbec neznižujem význam kritikov, ale práve naopak, zvyšujem význam každého jedného čitateľa. Pravda je aj taká, že odborný literárny kritik sa pohybuje v istých schémach a hľadá v texte niečo, čo tam ani nemusí byť. Napríklad pri mojej prvej knihe viacero kritikov zdôrazňovalo nepochybnú inšpiráciu istými autormi, hoci doteraz som od niektorých z nich nečítal ani slovo. Je moja chyba, že som nevzdelaný, no na druhej strane nemôžem kopírovať niekoho, od koho som nič nečítal.

Napriek tomu si myslím, že mnohé výčitky boli opodstatnené. Napríklad isté opakovanie kompozičných postupov a tém môže pri debute pôsobiť osviežujúco, no pri druhej knihe už strnulo a čitateľsky nudne. Možno ešte u vás ako u zrelého autora očakávať autorský vývin?

Ja mám rád Rolling Stones, hoci hrajú rovnakú hudbu už asi štyridsať rokov. Len v polovici 80. rokov mali kratučké vybočenie, a to sa mi aj spätne páči najmenej. Takže možno som človek, ktorý znesie viac opakovania ako bežný kritik, ktorý chce stále niečo nové. Akoby najnovšie zákonite znamenalo aj najlepšie. A myslím si, že medzi mojimi dvoma knižkami bol istý až paradoxný posun. To, čo sa prvej vyčítalo, som v druhej potlačil, a zrazu mám pocit, že to niektorým ľuďom chýba.

Čo je subjektívnym cieľom vašej literárnej tvorby?

Chcem vyjadriť nejaký pocit, ktorý sa nijako inak nedá vyjadriť, respektíve keby som ho mal vyjadriť opisne, tak by to mohlo vyznieť ako čosi mimoriadne banálne, sentimentálne, nudné a nadnesené. Ale keď sa to zašifruje do príbehu, tak aspoň pre niektorých čitateľov je zábavou prečítať si to. Neviem presne, kto raz povedal, že väčšina smutných ľudí pôsobí mimoriadne vtipným dojmom. Ja asi tiež zodpovedám tejto charakteristike a aj pri písaní sa snažím svoj smútok zakódovať do hry, ktorá je sama osebe nielen príjemná, ale zároveň mi ho pomáha dostať zo seba von.

Takže ste vlastne smutný autor?

(Smiech). Pravdepodobne áno. Ale hravý. Som smutný, ale hravý autor.

Ako vnímate svoj status v spisovateľskej obci. Ak by ste do práve vznikajúceho slovníka slovenských spisovateľov mali prispieť vlastnou charakteristikou seba ako spisovateľa, čo by ste napísali? Akoby ste stručne definovali svoju poetiku?

Tak toto je asi tá najťažšia otázka… Našťastie doteraz mi ju nikto nepoložil… Určite by som korigoval tých recenzentov a kritikov, ktorí hovoria, že moje prózy sú vystavané na pointe. Chcel by som, aby si neprečítali posledné tri odseky mojich poviedok a napísali svoj názor. A až potom by si prečítali zvyšné odseky a porovnali, či sa v niečom ich názor zmenil. Nemyslím si totiž, že som autor pointy, ale autor atmosféry. Každá poviedka má svojskú atmosféru a možno sa mi občas podarí vytvoriť virtuálny svet, kde je jasné, že v ňom neplatia všetky zákonitosti, na ktoré sme bežne zvyknutí. A táto atmosféra sa, dúfam, buduje už od prvej vety a pre mňa osobne je dôležitejšia ako pointa, ktorá je niekedy jasná už od polovice poviedky, lebo vyplýva zo vzťahov, z atmosféry textu. Preto som niekedy od pointy aj upustil. Ale aj to už vraj bolo schematické, lebo som ju tam nedal a nechal otvorený koniec. Literárna kritika obmedzila moje možnosti písania tak, že naposledy som napísal poviedku, ktorá má pointu hneď v prvom odseku. Poviedka sa tak začína koncom, aby som aspoň niekomu z kritiky možno až kuriózne alebo hravo vyhovel (smiech).

Ako teoretik masovej komunikácie sa na odbornej úrovni zaoberáte aj sociálnymi, prípadne sociologickými aspektmi literárnej komunikácie. V poviedke V každom slove slovo naznačujete možnosť manipulácie s čitateľmi prostredníctvom literárneho textu. Naozaj má dnešná literatúra moc ovplyvniť myslenie či konanie ľudí?

Zhodou okolností sa mám práve teraz zúčastniť na celoslovenskom reprezentatívnom výskume kvalitatívnej recepcie literárneho diela. Odpovedať na otázky takéhoto charakteru je mimoriadne ťažké. Známym príkladom vplyvu literatúry na čitateľa bolo Utrpenie mladého Werthera nasledované vlnou samovrážd. Samozrejme, vtedy plnila literatúra iné úlohy. Dnes je to inak a asi poslednou literatúrou, ktorá vytvorila nejakú subkultúru, boli beatnici v Amerike. Interpretácia textu je taká individuálna, že sa vo všeobecnosti nedá definovať vplyv literatúry na čitateľa. V tejto súvislosti sa mi stala neuveriteľná vec s knihou Iní ľudia od Edmunda Hlatkého, ktorého osobne vôbec nepoznám, a ešte som o nej nikomu nehovoril. Prečítal som si túto knihu od Hlatkého práve v čase, keď som koketoval s myšlienkou, že budem písať nejaké recenzie, a napísal som na ňu v zásade negatívnu recenziu. Potom mi však Vlado Balla povedal, že som sa vôbec netrafil, lebo je to dobrá knižka. Ja som Edmundovi Hlatkému vyčítal, že jeho próza je chladná, mimo života, povrchná, sterilná. O mesiac na to mi vychádzala druhá knižka a chcel som pozvať na vernisáž všetkých kritikov. Keď som si vypisoval ich zoznam, natrafil som na meno Edmund Hlatký, ktorý dva roky predtým recenzoval môj debut a vyčítal mi to isté, čo ja jemu! Moja recenzia teda vyzerala ako nejaké hlúpe vyvŕšenie sa, hoci šlo o úplnú náhodu. Snáď by to aj on považoval za celkom zaujímavý príbeh, keď si dvaja ľudia navzájom vyčítajú tie isté veci nezávisle od seba. Možno by sme mohli obaja o tom napísať poviedku.

Pracujete aj ako reklamný textár, pričom najsilnejšou zbraňou reklamy je pointa. A hoci sám tvrdíte, že ste skôr autorom atmosféry, pointa určite patrí k významným výstavbovým prvkom väčšiny vašich próz.

Beletria je iný svet, v ktorom má autor slobodné ruky, kým v reklame je kreativita značne obmedzená už od začiatku. V reklame sa predkladá niekoľko riešení, z ktorých sa vyberie jedno a ostatné sú zrušené bez náhrady. Reklama je umenie ako komunikovať, povedať v rámci daných obmedzení nejakú myšlienku niekedy navyše zábavnou formou, čo je veľmi náročné. Paradoxne moje reklamy majú celkom dobrý ohlas, no s literatúrou je to už slabšie, hoci si stále myslím, že toto písanie je to pravé na oslovenie státisícov čitateľov (smiech). Reklamu neberiem ako svoje životné poslanie. Nespájam reklamu s literatúrou, hoci v obidvoch oblastiach ide o prácu s textom. Reklamu považujem za spôsob obživy, preto na literatúru nemusím hľadieť ako na zdroj honorárov, ako na tovar.

Občas sa mi zdá, že k vašim povahovým vlastnostiam patrí istá stručnosť, snaha o výstižnosť bez množstva slov, hutnosť vo vyjadrovaní. Korešponduje krátky prozaický útvar aj s osobnými povahovými črtami?

Áno, vyhovuje mi krátky útvar. Hovoril som už, že ako smutný človek pôsobím veselým dojmom, a aj v komunikácii s inými ľuďmi nehovorím veľa, používam len krátke komentáre, ktoré tak pôsobia veselo. V druhej knižke sú však už poviedky dlhšie a terajšie, čo píšem, sú ešte trocha dlhšie, takže krátky priestor mi už akosi prestáva vyhovovať.

Vráťme sa však ešte na chvíľu k vašim prózam. Poviedka Pohreb štátnika vyšla až v 2. doplnenom vydaní zbierky S odstupom času a svojím charakterom príliš nezapadá do kontextu ostatných poviedok, keďže v nej ide o hyperbolizujúcu až burlesknú parodizáciu politickej (ne)kultúry a totalitarizmu. Prečo ste túto poviedku do 2. vydania zaradili? Možno ju chápať aj ako alúziu na dobovú politickú situáciu na Slovensku?

V deväťdesiatom šiestom roku, keď sa skutočne ukázalo, že demokracia sa nedá až tak ľahko zlikvidovať, lebo má až neuveriteľne silné samozáchovné mechanizmy, napísal som poviedku Pohreb štátnika, pretože aj tato sa dá dať najavo istý nesúhlas. Robil som to len kvôli svojmu svedomiu, lebo som myslel, že sa znova začne na Slovensku ťažkých dvadsať rokov. Napísal som ju, aby som tých dvadsať rokov mal mať za čo problémy, aby som vedel, že som na utláčanej strane barikády, no s čistým svedomím. Druhá vec bola, že na čítačkách majú ľudia radi veselé texty a táto poviedka je veselý až aforistický text, hoci je úplne nekompatibilný s mojou ďalšou tvorbou. Svojho času to však vyvolalo dosť zaujímavý ohlas, samozrejme, ľudia tam hneď nachádzali oné politické konotácie a veľmi sa zabávali. Keďže poviedka bola taká zábavná, môj vydavateľ ju napokon do knihy zaradil, a tak mám verziu knihy bez nej a v doplnenom vydaní aj s ňou. Aj názvy oboch knižiek mi vymyslel môj vydavateľ a som s tým vcelku spokojný.

Kdesi na internete som natrafil na správu, že kniha My a Oni / Oni a my je vašou poslednou. V priebehu nášho rozhovoru ste naznačili, že aj v súčasnosti na niečom pracujete. Takže ako je to?

Aj Rolling Stones sa dvakrát rozpadli a potom mali ľudia o to väčší záujem. Ale to žartujem. Tým, že poviedky píšem pomalým tempom, sa môže stať, že zrazu prestanem písať úplne, takže nič nevylučujem. Život môže všeličo zmeniť. Ale pracovný názov pre tretiu zbierku, ktorá by mohla vyjsť približne o dva roky, mám zatiaľ Bolesti. Nie som si však istý, či vydavateľ nenavrhne čosi lepšie.

Marek Kopča
Knižná Revue, 13 / 2003