***

Vo svete literatúry existujete bez krstného mena. Prečo?

Vždy mi prekážalo meno Vladimír. Zároveň som si uvedomoval, že skoro každý spisovateľ má meno i priezvisko, a tak som si dovolil aspoň takúto výnimočnosť.

Aj názvy vašich prvých dvoch kníh Leptokaria a Outsideria sú prinajmenšom nevšedné.

V začiatkoch sa mi zdalo vhodné použiť exotický názov, ktorý by zároveň plnil funkciu akejsi upútavky. Pravda, nešlo len o to, slovo Leptokaria malo zároveň mnoho konotácií, aj preto sa hodilo ako názov. A Outsideria mala celkom jasnú spojitosť s obsahom. Neskôr som však nadobudol pocit, akoby ľuďom trochu začalo liezť na nervy, keď názov nie je okamžite jasný.

Po Gravidite prišiel Tichý kút a už úplne štandardný názov.

Dospel som k tomu, že sa to dá vyjadriť aj po slovensky – tichý kút je jednoducho tichý kút. Navyše si myslím, že dnes mi už nepomôže ani nejaký špeciálny názov – buď je meno autora značkou, alebo nie je.

Balla už značkou je, napriek tomu, či práve preto, že ste, ako vravia kritici, stále autorom tej istej knižky. Ako je to s tou najnovšou?

Zasa ide o podobný pokus – trochu zjednodušenou formou podávať stále tie isté obsahy, pretože, žiaľ, alebo našťastie, môj pohľad na svet sa nemení. Priznávam, je to stále o tom istom, pravdaže, snažím sa veci selektovať, vyberať to najlepšie, napokon aj táto kniha je mixom starých a nových vecí. Ale nezdá sa mi, že by som sa mal kompletne zmeniť len pre momentálny vkus publika.

Ako sa zhoduje váš názor na svoje dielo s postojmi kritikov?

Úplne obsesívne stále opakujem, že Outsideria je najlepšia, takže v tom sa s mnohými nezhodujem. Veľmi rád by som napísal znovu takú istú knihu. Inak vo všeobecnosti ma najviac desí, keď kritik vypichne z nejakej poviedky práve takú časť, ktorá bola podľa mňa jednoznačne mienená ako ironizovanie iných, mne nekonvenujúcich postojov a on to pochopí ako môj infantilný názor.

A čo mienka čitateľov?

Beriem ich do úvahy – ale – akokoľvek by som ich chcel akceptovať, pri tvorbe to jednoducho nejde. A keď dokončím knižku, tak zbadám s najväčším prekvapením, že je to zasa to isté ako predtým. Áno, beriem do úvahy názory iných, ale neviem sa prispôsobiť.

Myslíte, že sa mení spôsob akceptovania literatúry?

Čosi sa v poslednom roku-dvoch rapídne zmenilo. Napríklad vlani, ako porotca tejto súťaže, som bol nadšený príspevkom Tomáša Horvátha a pritom som zistil, že moji kolegovia neboli ním nijako ohúrení. Pre mňa to bola víťazná poviedka a myslím, že pred niekoľkými rokmi by to naozaj bola víťazná poviedka. Čiže dochádza k zmene atmosféry, ale – preto sa má meniť autor? To je to, nad čím rozmýšľam.

Máte dosť času na literatúru?

Venujem jej úplne všetok čas okrem času stráveného v zamestnaní. Čo precítim a posúdim ako hodné zaznamenania, to stihnem zaznačiť, a viac písať nechcem.

Čerpáte inšpiráciu z práce?

Nie. Nechcem písať o zamestnaní, ale o tom, čo cíti človek, keď nie je vyťažovaný prácou, ktorá je potrebná na obživu, ale skôr tým, čo cíti alebo robí, keď zrazu sedí doma sám a rozmýšľa – načo vlastne je, čo má robiť a ako chápať seba a svet?

Podľa doterajšej tvorby sa váš základný životný pocit, nie príliš optimistický, asi nemení.

Je to tak, viem, prečo je to tak a nemení sa to. Skôr žasnem nad tým, keď narážam na názory, podľa ktorých akoby som sa mýlil v životnom postoji. Neviem si to vysvetliť, ja naozaj necítim radosť a optimizmus, keď sa tak obzerám okolo seba.

Ako ste prišli medzi kritikov?

To bol úzus, keď som vyhral Poviedku 1997, musel som do poroty. Nepovažujem sa však za kritika, som len čitateľ, ktorý veľa číta a potom píše o čitateľských zážitkoch.

Čo dominuje u Ballu-porotcu?

Ide o stovky textov, a tak sa občas obávam, aby sa neprehliadlo niečo dobré, našťastie, fungujú tam mechanizmy, ktoré by tomu mali zabrániť.

Pri závere minulého ročníka zazneli hlasy, spochybňujúce význam súťaže.

Súťaž má kardinálny význam napríklad pre ľudí z vidieka, bez kontaktov. Ich texty sa vďaka nej ocitnú vo svetle rámp, pravda, keď sú kvalitné.

Časť kritiky preferuje názor, že dobrá poviedka musí mať príbeh. Čo je prioritné podľa vás?

Prioritné by bolo predovšetkým vedieť, čo je príbeh. Pre mňa sú najstrhujúcejšie texty, ktoré hovoria o vnútornom príbehu nejakého myslenia. Nejde o to, aby nejaká postava v texte odniekiaľ vyrazila, niekam prišla a niečo sa pri tom stalo.

Čo si z toho môžu vybrať účastníci Poviedky 2002?

Odkaz pre všetkých – môžu napísať čokoľvek, len aby to bolo kvalitné. A keďže to, čo je kvalitné, aj tak nikto nevie, posúdi to porota.

Alexander Balogh
SME, 1. 12. 2001