Spisovateľ Peter Pišťanek: Písať sa mi už nechce, ale iné robiť neviem

Je to nevďačná úloha, robiť rozhovor s človekom, ktorého poznáte od najútlejšieho detstva a popri tom je aj vaším najbližším priateľom. Lenže keď sa niekto úspešne dožije päťdesiatky, nič iné vám neostane, len vziať diktafón a snažiť sa vymyslieť otázky, na ktoré ešte dotyčný človek neodpovedal. Spisovateľ PETER PIŠŤANEK hovorí o svojom detstve, problémoch na gymnáziu a napokon i o psychoterapii, ktorá mu zmenila život.

Aké bolo tvoje detstvo?

Vždy som si myslel, že moje detstvo bolo dokonale šťastné, až omnoho neskôr, na psychoterapii som zistil, že to celkom až tak nebolo (smiech). Že problém, s ktorým som tam pred pár rokmi chodil, vznikol kedysi v detstve.

Vo svojich textoch často spomínaš svojho deda. Akoby to bol akýsi guru, okolo ktorého si sa motal a on ti nalial do hlavy všetku svoju múdrosť a pohľad na svet.

Som jedináčik a okrem toho som sa mojim rodičom narodil dosť neskoro, otec už mal dávno po tridsiatke. A keďže obaja boli zamestnaní a okrem toho stavali rodinný dom, cez deň sa o mňa starali starí rodičia. Tí bývali v tej istej bytovke, len naproti cez chodbu. Ak bolo moje detstvo idylické, tak vďaka nim.

Tvoj dedo zomrel pomerne skoro…

Zomrel v roku 1970 na tretí infarkt. Mal som vtedy len desať rokov, doslovne sa mi zrútil svet. Starí rodičia znamenali pre mňa všetko na svete, veľmi som ich ľúbil, ale je zvláštne, že fungovali len v páre. S dedom som bol schopný komunikovať aj úplne samostatne, ale babičku som vždy bral skôr ako jeho doplnok. Navyše, na rozdiel od skôr realisticky založenej babičky, dedo bol vybavený veľmi okrídlenou fantáziou a práve on ma naučil, že človek môže ohýbať realitu a fantáziu, ako chce.

Rozprával ti rozprávky?

Áno. A vedel ich rozprávať doslova na objednávku. Keď ma ako dieťa niečo zaujalo, napríklad lety do kozmu, UFO či transplantácie srdca, čo boli také hity šesťdesiatych rokov, on to dokázal do svojich rozprávok zakomponovať. Spolu sme si vytvárali virtuálny svet, nekonečný seriál s postavičkami, ktoré prechádzali z rozprávky do rozprávky. Dakedy vtedy som si uvedomil, že človek si môže vymyslieť, čo chce, a môže si vymýšľať aj vlastné rozprávky a príbehy. Nič iné ako vlastné príbehy mi napokon ani neostalo, pretože dedo zomrel a ja som ostal ako kôl v plote. Prinajmenšom tak som sa cítil.

Zo školy si ťa pamätám, že si bol vždy triedny premiant s dokonalou pamäťou a schopnosťou vykecať sa zo všetkého.

Tá slovná zásoba bola naozaj neprimeraná môjmu veku, rozprával som ako dospelý, aj to ovplyvnil dedo, či už v dobrom, alebo v zlom. Vôbec, mám naňho rôzne veselé spomienky. Raz som trebárs šiel na pioniersku schôdzku, bolo to niekedy v roku 1968, ešte sa nosili tie šatky s trikolórou a nevedel som si uviazať taký ten zvláštny kravatový uzol, ktorý musel byť. Dedo teda vzal nejaké gumené koliesko z autíčka, prevliekol konce šatky cezeň, a tak mi ju uviazal. A povedal, že takto to nosili skauti aj hitlerjugend, že tak je to dobré. Celý spokojný som teda šiel na pioniersku schôdzku a tam vzniklo obrovské pobúrenie, reku, ako to mám uviazanú tú pioniersku šatku? Pionierska vedúca, taká horlivá červená „pizda”, skákala až po strop a ja som jej povedal, že keď to mohli nosiť hitlerjugend, prečo by sme to nemohli nosiť aj my? Čo sme od nich horší?

Čím si vlastne chcel byť?

Rušňovodičom. Ale v roku 1968 zrušili parnú trakciu, takže to pre mňa prestalo byť zaujímavé povolanie. Lákalo ma byť veterinárom, to keď som videl miestneho veterinára Dr. Adama liečiť nášho psa. Potom ma však chytilo umenie. Už vo štvrtej triede som začal písať vlastné veci, samozrejme, pod dojmom kníh a filmov. Väčšinou šlo o dobrodružné príbehy, v ktorých vystupovali moji kamaráti z tehliarskej kolónie alebo spolužiaci zo školy.

Teba však skôr priťahovalo maliarstvo…

Zásadný obrat nastal až v šiestej triede, keď sa mojím triednym stal učiteľ výtvarnej výchovy Jozef Švikruha. On asi vycítil, že mám nejaký talent - okrem písania som aj veľmi dobre kreslil a maľoval. Bol som do istej miery jeho chránencom, vďaka tomu som celkom dobre prechádzal aj z predmetov, ku ktorým som nemal vzťah: matematika, fyzika, chémia. Dodnes sa pamätám, ako nás triedny vzal do Bratislavy na výstavu francúzskeho moderného umenia. Pre mojich spolužiakov a spolužiačky to asi bol len príjemný výlet, no ja som skoro z nôh spadol, keď som na vlastné oči videl Modiglianiho, Chagallove a Utrillove obrazy.

Ako to teda dopadlo?

Moji rodičia nechceli, aby som bol maliarom, nepáčilo sa im to. Vychádzali z toho, že v našej rodine nikdy žiadny umelec nebol, tak prečo by mal vzniknúť práve v tejto generácii? Predstavovali si, že budem inžinierom v tehelni. Učiteľ odporúčal, aby som šiel na umeleckú priemyslovku, matka však chcela, aby som šiel na gymnázium. Rodičia sa možno aj báli, že sa dám na zlé chodníčky, pretože vtedy som už začal fajčiť, nosiť dlhé vlasy, hrať v kapele so staršími chalanmi od nás z Devínskej a tak. Napokon ma prijali na gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave - a to sa skončilo katastrofou.

Prečo?

Už samotná budova gymnázia na mňa pôsobila depresívne, ešte aj dnes, keď sa pohybujem v tých končinách, sa Vazovovej ulici usilujem vyhnúť. Nedostal som sa na humanitnú vetvu, ale na prírodovednú, ja ako dysnumerik a úplne neexaktný typ človeka som sa opäť musel zaoberať matematikou, fyzikou, chémiou. So spolužiakmi som si tiež nesadol, zdali sa mi akísi detinskí, ťahali dievčatá za vlasy, dávali im podnožky, boli smiešni - a to ja som už mal za sebou prvý reálny ľúbostný vzťah s dievčaťom od nás, z Devínskej Novej Vsi, takže som bol kdesi celkom inde.

Ty si do tej školy asi príliš často nechodil, však?

Sprvu áno, ale potom ma to prestalo baviť. Často sme mali dlhé prestávky medzi hodinami a vtedy sa moji mestskí spolužiaci rozbehli domov a ja som sedel dve hodiny sám v šatni, pretože sa mi neoplatilo cestovať do Devínskej. Tak som začal chodiť do Štajna, to bola krčma na vtedajšej Steinerovej ulici, a tam som si našiel podobných kamarátov. Začal som skrátka blicovať, chodiť poza školu, pretože, keď som si už našiel perfektných kamarátov v krčme, naspäť na vyučovanie sa mi nechcelo. Naskakoval mi počet neospravedlnených hodín, pretože som neblicoval len po krčmách, ale aj doma. Tváril som sa, že ráno idem do školy, počkal som, kým rodičia odišli do práce, vrátil som sa a celé predpoludnie som si čítal. Rodičom som ustavične klamal a vymýšľal si, nosil som samé päťky a skončilo sa to tým, že ma v druhom ročníku vyhodili z gymnázia.

Čo si robil potom?

Istý čas som sa len tak flákal po krčmách, veď som mal ledva osemnásť rokov a kde by ma zamestnali? Lenže sa o mňa začali zaujímať policajti, zväčša som im padol do rúk pri ich raziách po krčmách, takže, keď som nechcel skončiť v base ako príživník, musel som si nájsť prácu. Chvíľu som robil v televízii, potom v divadelných dielňach kulisára a napokon som v roku 1979 skončil ako robotník v kyslikárni v Slovnafte. No, vlastne môžem povedať, že som začal, pretože pevný režim nepretržitej prevádzky ma vyliečil z môjho povaľačstva, musel som byť presný a dochvíľny. Maturitu som si urobil koncom osemdesiatych rokov večerne a po revolúcii ma dokonca prijali na VŠMU, kde som študoval scenáristiku. Čiže výtvarníkom som sa nestal, ale v istom zmysle som skončil pri tom, k čomu som vždy inklinoval - hoci riadnou okľukou.

V osemdesiatych rokoch si začal nielen viac písať, ale angažoval si sa aj ako hudobník.

To má svoje korene už v sedemdesiatych rokoch, keď som sa ako trinásťročný stal basovým gitaristom v miestnej skupine Um. Neskôr, na vojenčine, som si vyskúšal hru na bicie a zistil som, že to ma baví viac. Takže po návrate, v roku 1983, sme založili kapelu. Vtedy bol veľký kapelový boom, každý hral v nejakej skupine. Tá naša sa volala Devínska Nová Vec. Pôvodne sme sa volali Štekoty a výkriky, ale to sa nepáčilo nášmu zriaďovateľovi. Hrali sme čosi ako punk-džez, inšpirovali sme sa všeličím, Milesom Davisom, Princom, Billom Laswellom či skupinou Talking Heads. Posledný koncert sme mali v roku 1987, potom si ty odišiel na vojnu a kapela sa rozpadla. Postupne som predal bicie a naplno sa začal venovať písaniu.

Kde sa nabral tvoj originálny autorský štýl? Už v osemdesiatych rokoch, keď si začal písať svoje prvé poviedky, bolo jasné, že tvoje literárne inšpirácie sú veľmi svojrázne.

Treba si uvedomiť, že to, čo som vtedy písal, boli vlastne paródie, či skôr postmoderné pastiše na schematický socialistický realizmus z päťdesiatych rokov. A dosť silne aj na lyrizovanú prózu. Inšpirovala ma veľká trojka - Vladimír Mináč, Fraňo Kráľ, Peter Jilemnický. Myslím technicky. Veľmi sa mi páčil ich štýl, aké boli ich texty nahrubo formované, aké to bolo celé také masívne, surové, aké to bolo zbavené akejkoľvek jemnosti. Ďalej to boli nemeckí autori, ktorých suchý lakonický štýl s krátkymi vetami mi pripadal veľmi typický a štýlotvorný - Franz Kafka, Elias Canetti, Alfred Döblin, Heinrich Mann, aj ten ich absurdný humor.

Istotne, tá mi pripadala utáraná a prejemnená. To mi bolo smiešne aj na slovenských filmoch z tých čias. Väčšinou šlo o akýsi intelektuálsky svet, manžel je napríklad astrofyzik, ktorý umiera a nechce to povedať manželke, profesorke baletu… V tomto bol napríklad úplne iný Rudo Sloboda. On ukázal, že aj obyčajné životy sú zaujímavé, jeho postavy boli ľudia z dediny, susedia a tetky, ktorých som denne stretával u nás na dedine. Neboli to žiadni povymýšľaní murári, ktorí vo voľnom čase študovali nejaké spisy, ako starý Pichanda v Tisícročnej včele.

U Slobodu bol murár naozajstným murárom, jednoduchým človekom, ktorý nič neštudoval a ten autor to napísal tak, že to odrazu bolo zaujímavé. Veľký vplyv mal na mňa román Pomocník od Ladislava Balleka. Jeho vety boli ako vykované z jedného kusa železa, celý pôdorys románu i tie vety mi v dobrom pripomínali Kafku, je fascinujúce, ako sa ten Lančarič postupne zmocní celého Riečanovho biznisu, ten postupný vývoj. Nebyť Pomocníka, nebolo by asi ani Rácza (hlavnej postavy Rivers of Babylon). Keď som začal písať Rivers of Babylon, povedal som si, že pôjdem ďalej ako Ballek, že vykročím na pôdu, kam sa on už neodvážil. Nielen čo sa týka zápletky, ale najmä surovosti a absurdnosti príbehu.

Preskočme teraz o pár rokov ďalej. Čo na tvoje písanie hovorila tvoja psychoterapeutka?

Vždy som sa tváril, že nepotrebujem zaťažovať čitateľov vlastnými problémami, že v mojich textoch vlastne nikde nie som obsiahnutý, iba moja radosť z hry. Až pod vplyvom psychoterapie som zistil, že moje písanie bolo akýmsi neumelým pokusom o vlastnú psychoterapiu. Písaním som si vynahrádzal niektoré svoje deficity, hlboko zapuzdrené kdesi dnu, ktoré by som si nikdy ani len nepriznal. Napríklad neschopnosť prežívať autentické emócie. Či pocit zneuznania - pre mňa bolo vždy traumatické, že moji rodičia nikdy neuznali, že sa mi niečo podarilo, že som niečo dosiahol.

Nie. Moja matka sa za to vždy až takmer hanbila. Keď šla na nejaký úrad alebo k lekárovi a tam sa jej spýtali, či je nejaká rodina TOHO Pišťanka, tak len veľmi opatrne priznala, že je to jej syn, akoby sa bála, že jej za to budú nadávať. Ona, myslím, aj zomrela s pocitom, že jej jediný syn je životný skrachovanec. Takže, aby som sa vrátil k samoliečiteľskej hodnote mojich kníh: to, že som sa stal spisovateľom, bolo len vedľajším dôsledkom toho, že som v detstve čoraz viac unikal do sveta fantázie, pretože som mal pocit, že v reálnom živote mi nikto nerozumie. Keď mi zomrel dedo, stratil som svojho najväčšieho spojenca a zástancu.

Ako si sa dostal na psychoterapiu?

Žil som dlho pomerne neusporiadaným a bohémskym životom, o nič som sa tak nebál ako o svoju nezávislosť. Aj moje partnerstvá so ženami podľa toho vyzerali. Potom som stretol jednu babu, prežili sme veľmi intenzívny vzťah, bolo to ako výbuch supernovy, no po šiestich týždňoch sa to skončilo a ten rozchod ma doslovne zlomil. Presne v tom istom čase po piatich rokoch existencie zanikol internetový magazín inZine, ktorý som spoluzakladal, a aby toho nebolo dosť, v STV sa skončila talkshow MM Show, ktorú som moderoval spolu s Milanom Markovičom. Takže zrazu prázdnota všade okolo mňa, celý svet, súkromný aj pracovný, sa mi zrútil. Napokon mi neostalo nič iné, len vyhľadať pomoc odborníka. Tak som sa dostal k psychoterapeutke MUDr. Janke Vránovej. Tá hneď zistila, že depresia nie je mojím hlavným problémom, hoci v danej chvíli ma práve tá doslova ohrozovala na živote.

A čo to teda bolo za problém?

Narcistická porucha osobnosti. Narcizmus ako taký vlastne ani poruchou nie je, je to skrátka určité nastavenie osobnosti. Poruchou osobnosti sa narcizmus stáva, keď nie je kompenzovaný. Teda z nedostatku uznania, prijatia, akceptovania. To sú tie korene v detstve. Keď sa dieťaťu nedostáva dosť lásky a prijatia, dopadne to tak, že celý život o to potom bojuje. Urobí všetko pre to, aby svojim rodičom dokázal, že je hodný lásky a uznania. Podľahne omylu, že láska je čosi, čo sa dáva za odmenu: za dobré správanie, za perfektne odvedenú prácu, za hviezdnu kariéru. A to je práve ten omyl. Láska sa vždy dáva len tak, za nič. Svoje deti máme ľúbiť nie preto, aké sú, ale napriek tomu, aké sú. Ak toto rodičia z nejakého dôvodu nevedia alebo nepochopia, tak… tak možno vznikne ďalší spisovateľ (smiech). Vlastne ten márny boj o priazeň ľudí, ktorí logicky mali byť mojimi najbližšími spojencami, no neboli, zo mňa urobil to, čím som sa stal. Vlastne by som mal byť vďačný.

Moja psychoterapeutka mi pomohla zbaviť sa všetkých tých zapuzdrených uzlíkov bolesti, dávnych narcistických zranení, vlastne ma psychicky rozobrala na súčiastky a potom zasa poskladala. To rozoberanie v rámci hlbinnej psychoterapie je veľmi bolestivé a trvá veľmi dlho. Skladanie je už radostnejšia, optimistickejšia práca, človek z týždňa na týždeň sleduje, ako mu opäť začínajú fungovať zmysly, ako začína vidieť svet vo farbách, ako mu všetko ináč vonia, je to veľmi pútavá cesta za sebapoznaním. Ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto to nezažil. Výsledkom však bolo, že som na seba a svet okolo seba začal pozerať úplne inými očami, začal som sa zaujímať o seba samého, o svoj vlastný život.

Aký to malo vplyv na tvoje písanie?

Vskutku pustošivý. Keď sa realizuješ vymýšľaním cudzích príbehov a životov a naraz ťa opustí všetka motivácia, skrátka, keď prídeš o ten exhibicionizmus, sklon zverejňovať samého seba, tak pre teba ako spisovateľa je to katastrofa. Našťastie, zostala mi remeselná zručnosť, ktorú využívam pri písaní článkov, publicistiky či scenárov. Písanie prózy mi už dlho nič nehovorí, už necítim ten vnútorný pretlak, tú túžbu podeliť sa s čitateľmi o príbeh. Som v polohe povrazochodca, ktorému v polovici cesty odrazu skončil povraz. Stratíš motiváciu k fabulácii a čo? Kam ďalej? Ale netvrdím, že to je trvalý stav.

Už niekoľko rokov moderuješ so Soňou Müllerovou v Slovenskom rozhlase reláciu Esprit. Predtým si mal niekoľko podobných pokusov aj v televízii. Veľa ľudí sa ma pýta: „Prečo to ten Pišťanek robí? Veď on ako slávny spisovateľ by sa nemal zhadzovať ako zabávač-moderátor…”

Začalo sa to v televízii Luna, tam som mal svoju talkshow Márna sláva. Potom ma oslovil Milan Markovič, aby som s ním šiel do jeho novej MM Show na STV2. Taká ponuka sa neodmieta, žiaľ, dlho to nevydržalo, po necelom roku program zrušili. Soňa Müllerová ma na spoluprácu oslovila v čase, keď som bol psychicky úplne na dne. Takže tú našu sobotnú predpoludňajšiu revue Esprit na Slovensku 1 vysielame už piatu či šiestu sezónu. A je to čosi, čo ma naozaj baví, nielen spolumoderovať, ale aj vymýšľať témy a písať scenáre. Ak by som raz v svojej záhrade vykopal zlatý poklad a stal sa finančne nezávislým, toto by bola jedna z mála pracovných aktivít, ktoré by som si asi ponechal. Počet našich pravidelných poslucháčov sa blíži k miliónu, to už hádam niečo znamená. A Soňa je fajn.

Čo by si chcel zažiť, keby si sa, dajme tomu, mohol dožiť ešte raz takého veku?

Chcel by som ešte niekedy navštíviť Cognac a Škótsko. Napísať knihu o whisky, dvojča k mojej knihe o koňaku Živý oheň z vína. Kúpiť si raz elektronické bicie Roland a mať čas na ne cvičiť. Tráviť viac času so svojou ženou. Nezanedbávať priateľov, ako to trestuhodne robím už roky. Urobiť si poriadok v knihách a k niektorým sa vrátiť a znova si ich prečítať. Mať viac času a častejšie podnikať výlety do milovanej Prahy. Tráviť celé letá v Dalmácii. Viac a intenzívnejšie vnímať všetko okolo seba. Ochutnať vína a brandy, ktoré som ešte neochutnal. Schudnúť päťdesiat kíl, ako sa mi to už neraz podarilo, a udržať si to už nastálo. Hádam to ešte stihnem.

Peter Pišťanek (1960) - spisovateľ, scenárista, príležitostný bubeník, nadšený znalec akostných liehovín. V roku 1991 debutoval románom Rivers of Babylon, ktorý sa dočkal filmovej verzie i prekladov do angličtiny, chorvátčiny, turečtiny a češtiny. Ďalej vydal: Mladý Dônč, súbor noviel (1993), Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina, román (1994), Skazky o Vladovi pre veľkých a malých, zbierka mikropoviedok (1995), Sekerou a nožom, zbierka poviedok (1999), Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec, román (1999), Recepty z rodinného archívu, beletrizované kuchárske recepty (2003), Traktoristi a buzeranti, výber z publicistiky (2003), Živý oheň z vína (faktografická kniha o koňaku, 2006). V roku 2008 mal premiéru film Muzika, natočený podľa jeho rovnomennej novely. S manželkou žije v Devínskej Novej Vsi.

Zhováral sa Dušan Taragel.
SME, príloha TVoko 14. 1. 2010