V literatúre nie je núdza o spisovateľov-lokálpatriotov, ktorí svoj svet radostne ťahajú aj do diel. Ale takého, akým bol Pavel Hrúz, sme v našom seriáli ešte nemali a ani mať nebudeme.

Hrúz bol nielen oddaným ctiteľom Banskej Bystrice, ale aj oduševneným sprievodcom po nej. Až do svojej smrti pred dvoma rokmi.
Symbolický začiatok

Pravdepodobne žiaden iný literát nie je spoluautorom bedekra svojho rodného mesta, ale na publikácii Banská Bystrica a okolie je Hrúzovo meno. A meno mesta zasa tkvie na obálke jeho knihy Bystrica v… tom. Je to vlastne zbierka anekdot a vtipných príbehov historickej Bystrice.

Mnohí si z Banskej Bystrice pamätajú fontánu, pekné námestie, Múzeum SNP, ale nenahliadli jej pod sukňu, neodkryli lem oficiálnych šiat, určených pre návštevníkov. Jozef Ďuriančík, bývalý dejepisár, ktorý dnes pôsobí ako sprievodca cestovného ruchu, otvára našu malú jazdu symbolicky, v podniku, ktorý mal Hrúz veľmi rád - Národnom dome architekta Emila Belluša, inak aj autora Kolonádového mosta v Piešťanoch.
Hniezdo bohémy

Ocitáme sa v noblesnej kaviarni starej školy. Schádzala sa v nej zlatá mládež, bohéma, umelci (hneď vedľa je opera). V takýchto kaviarňach sa vždy rodili umelecké smery, politické strany a spomedzi opitých rečí často vyskakovali zlaté nugety.

V Bratislave už takúto kaviareň nemáme žiadnu - Luxor, Štefánka, Metropol, Savoy aj Grand zomreli bez dediča.

V Národnom dome Hrúz sedával rád a bolo to jedno z miest, v ktorých hasil svoj večný smäd po príbehoch. Čašník je úslužný, tiež „oldskúl”. Podobný bol určite aj v 60. rokoch, keď Národný dom, ktorý je zároveň aj hotelom, prežíval zlatú éru.

„Pri dostatočnej hotovosti sa tu dali prežiť celé týždne a nevystrčiť pri tom nos na čerstvý vzduch,” píše Hrúz vo svojom fejtóne Krčma môjho života. „Takto sa tu zamotali viacerí, napríklad aj chýrečný recidivista Karol Pohánka, kým neminul všetko, čo si v base zarobil. V auguste 1968 tu uviazol Rudo Turňa, správa o okupácii nás zastihla o druhej ráno v bare a trvalo pekných pár dní, kým sme sa vyslobodili z plytčiny. Vládla vtedy načas prohibícia, ale vydržali sme sa tam schádzať aj nasucho (jedine básnik Miki Kováč sa stihol predvídavo zásobiť vínom zo zelovocov, na ktoré úrady spočiatku zabudli).”
Povstanie

Opúšťame kaviareň, lúčia sa s nami nástenné maľby Bystričana Júliusa Flacheho. Zuzana Majlingová, kurátorka stredoslovenskej galérie, ktorá je tiež s nami, hovorí, že študoval v Prahe u Gustava Klimta a ukazuje mi dom naproti. Tam stál pôvodný gotický dom, do ktorého chodil kráľ Matej Korvín za svojou milenkou - telenovely boli aktuálne v každom období.

Smerujeme k jednej z dominánt Bystrice - Pamätníku SNP architekta Dušana Kuzmu, ktorý znesie porovnanie s vrcholmi svetovej architektúry. Hrúz samotný si význam SNP vysoko cenil, ale s obľubou ho demýtizoval a strhával „červený lak”, ktorým ho natreli komunisti. SNP, to nie sú len polozabudnuté výjavy a súčasné prejavy, ale hlavne príbehy. Napríklad ten o desaťročnom chlapcovi, ktorý bol po potlačení Povstania zaživa pochovaný v masovom hrobe v Kremničke ako jeden zo 747 popravených (vo vápenke v Nemeckej zavraždili asi 400 ľudí). Chlapcových rodičov zastreli, jeho, žiaľ, guľky nezasiahli. Keď ho po vojne exhumovali, bol šedivý a mal úplne rozhryzené pery.
Slávne mesto

Vraciame sa do mesta a dobrú náladu vracia ulička Kakatka. Teda to je ľudový názov, ktorý je spomienkou na stredovek. Toto miesto skrátka slúžilo ako verejný záchod.

To už mierime na námestie s niekoľkými dominantami. Mestský hrad je národnou kultúrnou pamiatkou. Pán Ďuriančík ma upozorňuje na dom, kde sídlila slávna Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť. „Bol to najvýznamnejší podnik v medenorudnom baníctve na Slovensku a jeden z najväčších na svete. Baníctvo, ktoré bolo v polovici 15. storočia na úpadku, spoločnosť povzniesla tak, že v 1. polovici 16. storočia jej nebolo páru a s ňou získala dôležitosť aj Bystrica, do ktorej, na rozdiel od Banskej Štiavnice, bol dobrý prístup.” Možno vtedy vzniklo príslovie „za živa v Bystrici, po smrti v nebi”.

Ťažba sa skončila v roku 1888, ale Bystričania boli šikovní a spravili z mesta centrum remesiel a obchodu.
Nežiadúca osoba

V okolí Bystrice sa ťažilo aj striebro. Aj názov panelákového sídliska Fončorda vznikol z maďarského výrazu strieborná huta. Tam žil Pavel Hrúz s manželkou. S pani Máriou Hrúzovou sedíme v kaviarni nad námestím, ktoré miloval najviac. Pýtam sa, či mu nikdy ani v kútiku duše neprekážalo, že býva v paneláku.

„Viete, nám išlo skôr o to, s kým žijeme, ako kde žijeme,” odpovedá. „Narodil sa tu, poznal históriu mesta, veľké dejiny aj súkromné príbehy. Tešil sa, že Bystrica je multikultúrne mesto bez prejavov nacionalizmu.” Rozpráva, aké veľké problémy mal Hrúz s komunistami. „Ako spisovateľ bol nežiaducou osobou. Počas normalizácie ho vyhodili z redakcie časopisu Matičné čítanie, nikde ho nevzali, hrozilo mu väzenie ako príživníkovi. Zametal tenisové kurty, odkôrovával drevo. Potom sa mu naskytla možnosť robiť v Stavoindustrii, kde začínal od piky, montoval elektrorozvádzače, čo pre neho ako nepraktického človeka nebolo bohviečo. Ale vypracoval sa, zostal tam dvadsať rokov. Až po revolúcii dostal miesto v literárnej relácii banskobystrického rozhlasu.”

Hrúz mal rád aj okolie, cítil silný vzťah k prírode. „Mrzel ho každý vyrúbaný strom v okolí,” hovorí pani Mária. Chodievali sme do Španej doliny, tam je naozaj krásne.”
Svetlo a teplo

Bystrica je zvláštne mesto. Patrí medzi najväčšie na Slovensku a nemá samostatné kino ani činohru. Je to mesto, kde je viceprimátorom Robo Kazík. Ale so správnymi ľuďmi sa vám dostane pod kožu. A Hrúz bol tým správnym človekom pre Bystricu. Stal sa súčasťou pamäte mesta.

„Je to úžasné mesto s fascinujúcou históriou,” vyznáva sa hudobník a šéf spravodajstva súkromného rádia Ozo Guttler. „Vyrástol som na Fončorde, takže do lesov bolo blízko. Na máloktoré mesto sa tak príjemne pozerá zhora z kopcov za letných nocí. Keď človek miluje Bystricu, je blízko k tomu, aby sa začal zaujímať aj o okolie a rýchlo zistí, koľko fascinujúcich miest je v jeho blízkosti. Knižku od Hrúza Bystrica v… tom som zhltol za večer. Spomienky na predvojnovú Bystricu a 50. roky boli podobné, ako mi rozprával otec z detstva. Kúpele, bystrické postavičky, staré koryto Hrona… V Hrúzovej knižke je svetlo a teplo. Atmosféra v predvojnovej Bystrici musela byť úžasná. A potešila ma aj trilógia od rodáka Júliusa Čadeka, ktorý skvelo autobiograficky opísal život a pomery v Bystrici v čase socializmu.”

Bystrica v… tom (úryvok)

„V karpatskom okolí je Bystríc habadej, iba jedna však leží medzi troma pohoriami - a práve o nej je dnes reč. Zo severu sa na ňu tlačia Nízke Tatry, zo západu posledné výčnelky Veľkej Fatry a z juhovýchodu nie síce Matra (ako by sa mnohým zapáleným srdciam hodilo), ale staré dobré Rudohorie, pozostatok to stratovulkánu Poľana, ktorý výbuchom spred osemnástich miliónov rokov náležite pomiešal geologické vrstvy.A tak o banskosti tejto Bystrice rozhodli tri doliny: severná dodala pevné kovy, západná uhlie a ortuť, kým rudohorská napodiv len málo rúd, zato však dostatok dreva do milierov a hojnosť kyslých prameňov, šťavíc a štiavničiek, medokýšov na hasenie smädu a lesných požiarov.Ak sa chceme vydať po najstarších cestách a chodníčkoch, musíme začať v spoločnom bode týchto dolín. Vymeriavať netreba, ťažisko tektonického zlomu názorne predvádza príroda - vodnými tokmi. Ak chcete byť naraz a zároveň v Tatre, Fatre aj Rudohorí, musíte zastať nad sútokom riečky Bystrice a Hrona. Odtiaľ začal vytyčovať mestský chotár už Belo Štvrtý - nebudeme teda o nič horší.Ako mladý lokálpatriot som na tomto mieste často bedákal nad nepriazňou osudu; keby tých pohorí bolo štvoro, stala by sa Banská Bystrica križovatkou - v trojvrší je však len rázcestím. Ako starý lokálpatriot sa hrozím už aj rázcestia, bez neho by bolo mestečko ostalo klimatickým rajom pre penzistov, akým napokon bolo po dlhé uhorské roky.
Starí lokálpatrioti však majú sklon zabúdať, že ich mestom po stáročia tiahol dym a smrad. Prinášalo to, pravdaže, peniažky - a tak aj rušivý klepot z medeného hámra napodobňovali eufemistickým ‚du-kát, du-kát’.” (strana 7-8)

Marian Jaslovský
SME 4. 9. 2010