***

Korčule

Fero Sklenár

Na klzisko sme chodili cez zimné prázdniny každý deň. Toho roku mrzlo len veľmi málo a tak sme sa korčuľovať na jazierku v parku neodvážili, o to skôr, že Šušlošova babka bývala hneď vedľa amala z kuchyne výhľad priamo na jazierko a vždy keď nás tam po iné roky videla, ako sa snažíme z brehu opačovať hokejkami kvalitu ľadovej pokrývky tak vybehla z domu a hnala nás odtiaľ kričiac, že jej sa dvaja bratia utopili a jeden zomrel na zápal pľúc potom, ako sa pod ním prelomil ľad, ale Šušloš nás vždy uisťoval, že to nie je pravda a len si to vymyslela pre efekt, pretože sa na to pýtal mamy a tá mu povedala, že všetci traja bratia babky ešte žijú a že je to v jeho rodine už rodinný vtip, na ktorom sa smejú všetci traja bratia aj ich deti, a najmä ten najstarší brat sa rád necháva unášať predstavami o tom kde a ako presne sa utopil a najradšej mal verziu o Mŕtvom mori, pretože sa vraj v ňom utopiť nedá achcel byť aspoň v niečom jedinečný a prvý.

Tri cesty, ktoré viedli na klzisko sme sa snažili poctivo striedať, pretože každá z nich bola zhruba rovnako dlhá a ponúkala svojské atrakcie, takže nie raz došlo k prudkej hádke po tom, čo sme sa na dvore stretli, aby sme spolu išli na klzisko a po dvoch minútach chôdze sa naša skupinka zrazu rozpadla na tri menšie a začalo sa zvyčajné dohadovanie o tom, či ísť popri rieke, popod hrad, alebo cez námestie a každý si v podstate húdol svoje a nikto nepóčúval argumenty ostatných dvoch skupiniek, pretože vlastne ani žiadne neboli, ale zima nás vždy dohnala k tomu, že sme sa jednoducho rozhodli pre tú ktorú variantu, aby sme už nemuslel postávať vpodchode, za ktorým sa tie cesty rozdeľovali a nejaké rozhodnutie proste muselo padnúť, ak sme jednak nechceli zamrznúť a jednak premeškať otvorenie klziska, keď bol ľad ešte úplne hladučký alesklý a prvých desať minút dokonca ani nebol rozdelený špagátom na dve časti, takže sa dalo lietať po celej ploche ako oživot a hrať naháňačku, pretože sme nemuseli brať ohľad na neplavcov, ako vravel Fako. V ten deň nás Bufo prekričal a šli sme popod hrad, čo bolo dosť nezvyčajné, lebo popod hrad sme chodili len keď nás bolo aspoň šesť alebo sedem, pretože pod hradom bývali cigáni a nám nebolo všetko jedno, keď sme sa vzime vracali z klziska už po tme a prechádzali sme tmavými úzkymi uličkami plnými špinavých malých domov s porozbíjanými oknami prelepenými igelitom a počuli nahlas pustené televízory, vždy nás premohol strach a nie raz sme sa otočili a rýchlim krokom sa vrátili k zimnému štadiónu a vrátili sa domov cez osvetlené námestie, ktoré bolo jediná alternatíva, pretože potme sa popri rieke ísť dodávali sme si odvahu tým, že sme sa presviedčali, že nabudúce sa už určite nevrátime, a že keby nebola tma, tak by sme určite prešli, lenže v tých úzkych uličkách sa dá kludne aj stratiť, alebo nebodaj si niekde vytknúť členok a my sme mali o dva dni hokejbalový zápas proti druhému dvoru, tak sme to nemohli riskovať a navyše, na námestí bol stánok, v ktorom predávali pečené gaštany a niekto vždy vhodne nadhodil, že má na ne chuť aposkytol tak ostatným vynikajúcu zámienku na ústup.    nedalo, a

Za svetla sme s touto trasou nikdy problém nemali, a tak sme sa pomerne bez protestov zrátali, zistili, že sme len štyria, mávli sme nad tým rukou a cestou sme ešte zapískali pod Šušlošovými oknami, ale ten nemohol ísť, pretože mali doma drámu a jeho mama sa v panike snažila zachrániť mláďatá ich škrečka, ktorý sa im do rána okotil, a ktorý bol teda zjavne samička, na rozdiel od ich pôvodnej domnienky, že si Šušloš doniesol domov z Domu Pionierov pred pol rokom dvoch samčekov, a tak ráno našli vakváriu hotový masaker v podobe desiatich mláďatiek, z ktorých štyrom už chýbala hlavička a zakrvavená papuľka jedného zo škrečkov bola jasným dôkazom, že prišlo ku kanibalizmu, azvyšok mláďat sa triasol od zimy uprostred akvária, úplne opustených a tak sa Šušlošova mama pustila do záchrannej akcie, ktorá spočívala v tom, že položila chvejúce sa telíčka do ponožky a nosila ich celý deň vo vačku a potom ju napadlo zavolať svojmu bratovi, ktorý vyštudoval zootechniku a ten jej poradil, aby ich zohriala v trúbe a dala k ním matku, možno im dá jesť a o chvíľu volal naspäť, aby sa uistil, že jej je jasné, že trúbu treba nechať otvorenú, na čo Šušlošova mama len zvreskla, pustila sluchátko autekala do kuchyne, kde sa už rozlieval sladkastý pach pečenej škrečkoviny a Šušlošovi musela mama potom so slzami v očiach av značne rozkolísanom mentálnom stave vysvetľovať, že čo nestihol krvilačný škrečí ocko, dokončila za neho ona, a malému chlpatému kanibalovi zase to, že je z neho náhle a nečakane tak sme smelo pokračovali v riskantnej trase povzbudení jasným abezoblačným zimným popoludním, ktoré v nás vzbudzovalo pocit, že už slnko snáď už nikdy nezapadne, a aj cigánske obydlia sa zdali zrazu čistejšie a útulnejšie, aj keď sa nedal obísť fakt, že páchnu a všetky okná sú porozbíjané, čo zase ironicky pôsobilo útulnejšie večer, cez keď poprilepované igelity blikotalo svetlo televízorov, zatial čo v slnečnom svetle nebolo za špinavými fóliami vidieť nič a tak nás tie útulné tehlové domčeky nezdravili sivo modrastým roztekaným pohľadom, ale si nás nepriateľsky obzerali zakalenými očami plnými hnevu a beznádeje. Nič z toho ale na nás až tak nedoliehalo a veselo sme hulákali a bavili sa o včerajšom filme Šimon a Matúš idú na Riviéru a Bufo nás zabával tým, že nám spieval prvé dva verše úvodnej piesne, ktorým samozrejme nikto nerozumel, ale zdalo sa nám to foneticky dosť príbuzné originálu atak sme si ho nedoberali, iba Fako podotkol, že on má niekde doma napísané slová z úvodnej piesne k filmu Keď sa nahneváme, budeme zlý a Pastier povedal, že je to jedno, lebo všetky filmy sBudom Spencerom a Terencom Hillom majú rovnakú úvodnú pieseň, na čo som ja povedal, že to nie je pravda, lebo v Malom unavenom Joeovi je pieseň úplne iná a navyše je to aj tak zbytočný argument, pretože Šimon a Matúš nie sú Bud Spencer a Terence Hill a Bufo povedal, že som debil, ja zase Bufovi, že je adoptovaný degenerát, Pastier sa zase snažil zistiť, či som to myslel vážne s tým Šimonom a Matúšom a Fako zase filozofoval nad tým, že je to vlastne jedno, lebo aj tak hovoríme o tých hercoch len ako Šimon a Matúš, a ja som sa išiel ohradiť, že to jedno nie je, lenže sme vtom zápale prestali byť ostražití a vleteli sme do skupinky asi šiestich cigánskych chalanov, ktorý stáli krížom cez úzku uličku a pofajčievali. Boli len o dva, možno tri, roky starší ako my, ale pôsobili strašne dospelo, hlavne s cigaretami v ruke, rašiacimi fúzikmi a v otrhaných svetroch, takže sme sa strašne zľakli a zmĺkli v zlomku sekundy, a nemali sme ani toľko duchaprítomnosti, aby sme sa ich snažili obísť, ale už bolo aj tak neskoro, pretože zjavne nemali chuť nechať nás prejsť a začali bežnými provokačnými rečami, ako že čo tam robíme a prečo sme zbili minule Erika, keď bol na našom dvore a my sme nemali ani len potuchy o čom hovoria, ale nemalo to žiadny efekt a o pár sekúnd už sácali do Faka a Bufa, a ja s Pastierom sme pomaly cúvali tak, aby to nevyzeralo ako vyslovený ústup, pretože ako nám vravieval Fakov otec, aj útek má mať štýl, a možno by sme si to odniesli len pár buchnátmi, lenže Bufovi sa znova zahmlilo v hlave, ako sme to už toľkokrát pred tým zažili a rozohnal sa vreckom s korčuľami aovalil jedného z chalanov po tvári a tomu sa pustila z úst krv a už sme vedeli, že treba utekať, čo sme aj spravili, nechajúc Bufa napospas osudu, pretože to už sa v hlave zahmlilo aj nám a nevideli a nepočuli sme nič, len prázdnu ulicu pred nami a cigánske pokriky za nami, znamenajúce ktovie čo, a spomalili sme až keď úplne utíchli a zastavilo nás len úplné vyčerpanie. Chvíľku sme stáli na parkovisku pod hradom prehnutí v páse a snažili sme sa lapiť dych a keď sa nám to ako tak podarilo, začali sme sa obzerať po Bufovi, ale tomu sa utiecť buď nepodarilo, alebo si vybral inú ústupovú cestu, čo sa nám ale zdalo nepravdepodobné, pretože pri úteku nemáte veľmi čas na navigáciu a bežíte kadiaľ vás nohy nesú a vyberáte si vždy ten najširší otvorený priestor ,čo bola práve naša trasa a tak Fako zavelil, že mu ideme naproti, ale Pastier sa dosť bál a tak povedal, že už radšej pôjde domov, lenže sme ho nepustili, lebo vo dvoch sme sa zase báli my, a tak sme ho chvíľku prehovárali a hovorili mu, že by určite nechcel, aby sme sa nevrátili po neho, keby sa to stalo, ale to ho neobmäkčilo a tak sme museli použiť osvedčenú fintu obrátenej psychológie a povedali mu, že nech si ide, aj tak by nám tam bol taký posratý nanič, a len by zavadzal a s plnými nohavicami sa ani bežať nedá poriadne, čo nakoniec zabralo a obozretne sme sa vybrali späť a ani nie ominútu sme narazili na uplakaného, usopleného a skrvaveného Bufa, ktorý sa vliekol po ceste bez korčúľ a vetrovky, a tvár si občas pretrel rukávom teplákovej bundy, ktorá mu bola asi o dve čísla väčšia, pretože bola po bratrancovi, a keď sa trošku upokojil, tak sme ho obhliadli a zistili, že okrem korčúľ a vetrovky mu chýba aj čiapka, kožené rukavice, dvadsať korún, jeden zub a navyše mal aj natrhnuté ucho, ktoré si zase pridržiaval druhou rukou astále nám hovoril, aby sme mu naň dali sneh, a Fako mu stále opakoval, že tohto roku ešte nesnežilo, ale hneď ako začne, tak sa mu o to ucho postaráme.    vdovec. Ani Šušlošova rodinná tragédia nás ale neodradila a

Bufa sme odprevadili až domov, kde sme pri dverách zistili, že prišiel aj o kľúč na krku a tak sme museli riadne mlátiť na dvere, aby sme zobudili jeho otca, ktorý bol žandár a spal pred nočnou službou a mama aj so zvyšnými šiestimi trpaslíkmi, ako sme jeho súrodencov volali, bola asi niekde v meste, aby sa otec mohol vyspať, ale nebolo mu to dožičené a tak nám rozospatý arozmrzený otvoril v trenkách a tielku a keď zbadal Bufa, nadýchol sa, asi aby nahúkal na syna, lenže ten sa stihol nadýchnuť skôr avyletelo z neho „zbili ma cigáni“ tak zúbožene a ľútostivo, že ho prišlo ľúto aj nám a hneď sme začali Bufovho otca uisťovať, že je to pravda, a že ich bolo veľa a okradli ho, a že sa bránil, a že my že sme ho potom zase chceli zachrániť, aže keby ho ešte bili, keď sme sa vracali, tak by sme im rozmlátili korčuľami hlavy a polámali kolená, vážne, no proste sme zobhajovania Bufa prešli plynule v priebehu tridsiatich sekúnd na obhajobu samých seba, lenže už nás nikto nepočúval, lebo Bufo bol v kúpeľni, kde sa umýval a stále plakal a jeho otec na telefóne, asi do roboty, lebo povedal, nech pošlú štyri vozy na Podhradnú ulicu a nech tam na neho počkajú, a nech príde aj Karol so psom, tých sa oni boja, a nech na neho počkajú, že sa im ohlási z auta apoložil a vytiahol Bufa z kúpeľne, hodil na neho svoje služobné sako, obliekol sa v chodbe, obul medzi dverami, zhrabol nás svojimi veľkými rukami a tlačil dolu schodmi až von k autu, ktoré otvoril a kývol na nás, aby sme si vliezli dnu a Fako, aby si sadol na predné sedadlo a kým sem sa stačili spamätať, tak už nás jeho žigulík viezol naspäť k hradu a on sa ohlasoval vysielačkou kolegom, že tam bude o päť minút. Ani jeden z nás nenašiel odvahu povedať čo i len slovo, iba sme v úžase pozerali okolo seba a rozmýšľali, čo bude ďalej a nebolo nám všetko jedno, pretože sa nám naspäť ani jednému nechcelo a navyše nás začal Bufov otec doslova vypočúvať a chcel vedieť, ako vyzerali, koľko ich bolo, či sme počuli, ako sa oslovovali, koľko mali rokov, čo mali oblečené a všetko možné, ale nedozvedel sa od nás nič, lebo sme mu na všetko odpovedali, že vyzerali normálne, ako cigáni, že ich bolo veľa, že boli starší ako my, ale nevedeli sme o koľko, ale o veľa nie, že fajčili, a mali oblečené gate a také normálne svetre apriblblý a iniciatívny detektív Pastier sa chcel vytiahnuť pre skutočným žandárom a povedal s plnou vážnosťou, že si všimol, že mali čierne vlasy a Fako len niečo precedil pomedzi zuby a ešte aj Bufov otec do neho cez spätné zrkadlo zavŕtal pohľad a chvíľku nevedel, či to Pastier myslel vážne, alebo si z neho uťahuje. Fako nás počas toho naviedol do uličky, v ktorej Bufo dostal nakladačku a oproti nám už prichádzali ďalšie dve žlto-biele autá, ktoré jednoducho zastali uprostred cesty, zablokovali ju a vystúpili z nich asi piati žandári, jeden z nich s obrovským čiernym vlčiakom, ktorého volal Bojar a Bufov otec povedal, aby sme zostali v aute a vystúpil a my sme videli, ako rozčúlene gestikuluje aukazuje striedavo na nás v aute a na okolité domy a potom si zapálil cigaretu a jeden zo žandárov si kľakol k Bojarovi apohladkal ho medzi ušami a niečo mu povedal a všetci sa začali nahlas smiať, teraz už aj Bufov otec a Fako sa otočil na prednom sedadle a povedal, aby sme sa pozerali, lebo z domov začali do dverí vychádzať ich obyvatelia a tvoriť v nich ustráchané hlúčiky, pretože sa nikto neodvážil vyjsť až na ulicu, na čo začal Boja strašne štekať a Bufov otec podišiel k jednej skupinke a niečo im vravel a z hlúčiku na neho začali pokrikovať cigánky a malé deti jeden cez druhého a nikto im nerozumel, potom sa pridali aj chlapi a Bufov otec ich ignoroval a pretlačil sa cez nich do domu, hlúčik zaliezol za ním, ale krik bolo aj tak počuť až na ulicu, o pár minút vyšiel von a prešiel cez cestu do ďalšieho domu, kde nasledovala tá istá scéna, lenže tentokrát sme s úžasom videli, ako vyšiel skorčuľami a položil ich na kapotu auta, otvoril dvere a spýtal sa nás, či tam pred domom stojí aj niektorý z tých chalanov, čo zbili Bufa, ale oni tam naozaj nestáli, bol to len hlúčik žien, detí achlapov so zlatými zubami a palicami a tak Bufov otec zabuchol dvere a vrátil sa k hlúčiku a cigáňovi, čo stál najbližšie k nemu strelil také zaucho, že ten spadol na zem a nám od ľaku vyrazilo všetkým dych a Bufo sa znova rozreval. Mne stiahlo žalúdok azačali sa mi potiť dlane a pozeral som spolu s Fakom a Pastierom v totálnom strachu, ako k tomu cigáňovi na zemi prišiel ten policajt s Bojarom, ktorý na neho štekal ani nie z pol metra a potom mu Bufov otec dal očuchať korčule, načo sa Bojar pustil bez zaváhania do domu, a za ním aj ďalší dvaja policajti a o minútu vyšli von s malým ustráchaným cigáňom, ktorého držali na chrbte za sveter a sácali ho až k autu v ktorom sme sedeli a potom ho Bufov otec pritlačil až k oknu a vtedy sme ho spoznali a Bufo začal kričať, že to je on a potom ho zase chytil iný policajt a Bufov otec sa vrátil k cigáňovi, ktorému dal facku, a ktorý už stál a vlepil mu vokamihu ešte jednu a ten zase spadol a teraz už všetky ženy aj deti plakali, ale báli sa pohnúť kvôli Bojarovi a všetci ostatní sa potichu povytrácali do svojich domov a Bufov otec sa otočil a odkráčal kautu kde vlepil ešte jedno strašne silné zaucho chalanovi, ktorého, zobral z kapoty korčule anasadol do auta, v ktorom sa napätie dalo krájať nožom. Bufov otec nepovedal celú cestu ani slovo, len zazeral pred seba a my sme boli príliš vystrašení na to, aby sme niečo povedali a až keď sme zaparkovali nazbieral Pastier odvahu sa spýtať, či by sme mohli ísť zajtra na klzisko a Bufov otec len bez slova prikývol, aBufo pre istotu hneď dodal, že pôjdeme cez námestie, alebo popri rieke, čo mi prišlo ako samozrejmé, lebo som si nevedel predstaviť, čo by ma pod hrad najbližšieho polroka dostalo a tak sme sa v tichosti roztrúsili domov, kde som všetko povedal našim, ktorý ma zhovievavo počúvali a potom mi povedali aby som popod hrad už nechodil, a že sú radi, že sa Bufove korčule našli, čo bolo teda veľmi odlišná reakcia od Fakovho otca, ktorý mu na to isté povedal, že Bufov otec je obyčajný hulvát, a že je to samozrejmé, lebo je to eštebák, a žiadne iné chovanie sa od neho nedá čakať, a ešte mi Fako povedal, že sa strašne bál, a že by sme asi mali dať Bufovi chvíľku pokoj s tým uťahovaním si z neho, aby ho to náhodou nedožralo a nepovedal niečo svojmu otcovi, s čím som ochotne súhlasil. Poobede sme išli pre Šušloša, povedali sme mu všetko v oveľa farebnejšej verzii ako našim rodičom a čakali sme na Bufa, ktorý prišiel so zalepeným uchom a povedal nám, že museli ísť ráno na chirurgiu, kde mu ho zašili, lebo sa mu cez noc ešte viac natrhlo a tak mal teraz pod uchom tri štychy, ktoré nám neochotne ukázal a Šušlošovi sa spravilo zle, lebo povedal, že to vyzerá ako pripečený škrečok a my sme sa rehotali celú cestu na klzisko a na námestí nás dobehli Pastier s Hankom, ktorý včera nebol, lebo bol hod boží, alebo niečo podobné a oni išli do kostola a keď sme prišli na klzisko, tak sa nás Bufo opýtal, či nemáme náhradné ponožky, lebo tie korčule sú mu veľké, pretože nie sú jeho a my sme s vyvalenými očami počúvali, ako nám vysvetľuje, že si to všimol už včera, keď ich dal otec na kapotu, ale bál sa niečo povedať, lebo si myslel, že by otec na cigáňov poslal Bojara, čo sme mu aj celkom verili, a tak má teraz korčule o dve čísla väčšie a potreboval by asopň dva páry hrubých ponožiek, aby na nich mohol stáť. Pastier síce hneď začal mudrovať, že mal niečo otcovi povedať, ale Fako a ja sme tam len ticho stáli a ja som si predstavoval, že keby sa to stalo včera mne a môj otec sa choval tak ako Bufov a vrátil sa do auta hoci aj s gumákmi, tak by som sa tváril, že sú to moje korčule a ak sa dobre pamätám, a to sa asi pamätám, od toho dňa Bufo odo mňa už nikdy v živote žiadnu narážku na adopciu nepočul.  sme utekali pre pomoc, a         ešte stále držal za sveter jeho kolega

Fero Sklenár sa narodil v roku 1973 v Nitre, kde v súčasnosti žije. V 12. ročníku literárnej súťaže Poviedka 2008 Datalock získal 3. miesto.