Tento úspešný titul vyšiel v zahraničných vydavateľstvách už v prekladoch do viacerých jazykov (arabsky, česky, francúzsky, švédsky). Kniha vychádza v rakúskom vydavateľstve Wieser Verlag v Klagenfurte a bude dostupná čitateľom v celej nemecky hovoriacej jazykovej oblasti.

* Čím vás zaujal tento román Daniely Kapitáňovej Kniha o cintoríne a ako ste ho objavili?

- S knihou som sa prvý raz stretla na Frankfurtskom knižnom veľtrhu. Ponúkli mi ju spolupracovníci Literárneho informačného centra spolu s inými slovenskými knihami. Prečítala som si niekoľko viet a kniha ma hneď oslovila. Zdalo sa mi, že Kniha o cintoríne by mohla byť zaujímavá aj v nemecky hovoriacich krajinách. Vyrastala som v NDR a práve to provokuje moju zvedavosť, ako sa reflektujú staré socialistické časy v literatúre inej krajiny s podobnými osudmi. Ešte vo vlaku cestou späť do Berlína som prečítala celú knihu. Prekvapil ma jej tragikomický rozmer, spôsob, ako sa autorke podarilo kritizovať nielen to, čo bolo na socializme potrebné kritizovať, ale aj všeobecné ľudské slabosti a problémy, ktoré prežívajú nielen generácie, ale sprevádzajú zmeny rozličných spoločenských systémov, slabosti, ktoré prekračujú hranice - napríklad nenávisť voči inakosti, čiže všetkému, čo sa odlišuje od normovaného, a teda „normálneho”. Všetko to mi autorka ponúka v pôvabnom rozprávaní rozprávača Samka, ktorý je zároveň normovačom i predstaviteľom inakosti. Napokon lákadlom pre mňa bol aj autorkin jazyk, jeho formálne nevyjadrené dimenzie, funkčný ťah textu.

* Aké problémy ste museli prekonávať pri preklade?

- Na prvý pohľad ten text vyzerá ľahký. Slovník nie je veľmi bohatý. Lexikálne prostriedky, ktoré využíva, nie sú zložité, syntax pôsobí pre časté opakovania viet tiež jednoducho. Lenže v tej jednoduchosti a v tej prostote sa skrýva osobitná ťažkosť textu. Daniela Kapitáňová charakterizovala svojho naivného a prihlúpleho hrdinu pomocou hovorových zjednodušení, elipsami aj chybami v reči. A presne tieto chyby znamenali pre mňa problém, nájsť ich, odhaliť slovné hračky aj v skrytých narážkach a potom preniesť všetko do nemeckého prekladu tak, aby pritom nestratili svoj humor.

* Polovicu štipendijného pobytu ste strávili v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach. Ako sa vám pracovalo v tomto prostredí?

- Budmerický kaštieľ je ako kaštieľ z rozprávky, snežne biely, s krásnymi vežami uprostred veľkého parku, v ktorom sa prechádzajú veveričky a zajace. Až za jeho pol metra hrubými stenami naozaj pochopíš, čo znamená: ticho. Tu nestrácaš čas nakupovaním, upratovaním, varením alebo na internete (v kaštieli je internet, lenže kľúč k miestnosti si musíš vypýtať na recepcii, takže dbáš na to, aby si ho zobrala najviac dvakrát za deň. Nie ako doma, kde máš stále pocit, že sa musíš pozerať, či si nedostal nejaký dôležitý e-mail). Boli sme v Budmericiach traja prekladatelia aj niekoľkí spisovatelia a básnici zo Slovenska. Už viem, aké to je, keď človek vie, že o poschodie vyššie sedia dvaja kolegovia, ktorí tiež listujú v slovníku a hľadajú vhodný výraz, či najvhodnejšie synonymum. Budmerice sú ideálne miesto na intenzívnu a úspešnú prácu.

* Podarilo sa vám na Slovensku nadviazať nové kontakty a oboznámiť sa bližšie s našou literatúrou?

- Pre každého prekladateľa je veľmi inšpiratívne, keď navštívi krajinu, ktorej literatúru prekladá. Pretože takto si udržuje kontakt s jej jazykom a kultúrou. A keď má pritom ešte šancu v pokoji intenzívne pracovať a medzi tým sa stretávať s kolegami, vymieňať si skúsenosti, je to proste ideálne. Nielen v Budmericiach, ale aj v Bratislave som sa stretla so slovenskými kolegami a autormi. Pán Otokar Kořínek je nielen perfektný klavirista, ale aj veľmi ochotne odpovedal na všetky moje otázky. V Bratislave som bola v kontakte s Danielou Kapitáňovou, navštívila som vydavateľstvá LCA a Kalligram. Dostala som od nich niekoľko nových zaujímavých titulov. Využila som možnosť ísť na koncerty aj výstavy. Aj touto cestou ďakujem trom priateľským pánom spisovateľom z klubu slovenských spisovateľov, ktorí mi pomohli preložiť „vianočnú pesničku”. Dokonca sme si ju všetci spolu aj zaspievali. Rada by som prišla zas.

Zhovárala sa Dagmar Zúbková
Knižná revue 2009/18