S.Rakús: rozhovor 2010-06-01
Autor má byť služobníkom textu
Rozhovor so Stanislavom Rakúsom
Spisovateľ STANISLAV RAKÚS je veľmi srdečný človek, ale v prípade rozhovoru do novín sa zásadne nechce vyjadrovať inak než písomne. Tak vznikol aj náš rozhovor, inšpirovaný jeho zbierkou poviedok Telegram. Tragikomické postavičky v?nich presviedčajú čitateľa, že sa oplatí v živote človeka zamýšľať nad každým úsmevom aj slzou…
Stanislav Rakús: Autor má byť služobníkom textu
Stanislav Rakús (1940) študoval na Vysokej škole pedagogickej odbor slovenčina – ruština. V rokoch 1963 – 1969 pracoval ako učiteľ, zároveň pôsobil aj ako externý dramaturg Štátneho bábkového divadla v Košiciach. Od roku 1969 pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Publikovať začal v 60. rokoch, v literárnovednej oblasti sa venuje najmä problematike modernej slovenskej prózy. Je autorom noviel, zbierok poviedok a románov (Žobráci, Pieseň o studničnej vode, Temporálne poznámky, Nenapísaný román, Excentrická univerzita), literárnovedných publikácií či detskej prózy Mačacia krajina.
Do vašich poviedok, ktoré na prvý pohľad vyzerajú tak jednoducho, sa celkom spontánne vkrádajú postavy, ktoré majú do činenia s písaním a umením, čosi by chceli dokázať. Čo vás láka na tejto forme?
„Vo svojich prózach vrátane knihy Telegram sa pokúšam, podčiarkujem slovo pokúšam, spájať jednoduché so zložitým, nízke s vysokým, textové s tým, čo je nad textom (druhoplánová línia), pod textom (medziriadkový priestor) a za textom (katarzná zóna). Do pásma vysokého patrí dosť často aj túžba postáv tvorivo sa prejaviť, ktorá stroskotáva na nedostatku osobných dispozícií, vôle a limitujúcich spoločenských faktoroch. Na tejto forme ma láka jej konfliktotvorná, frustrujúca, groteskná i humoristická energia.”
Do akej miery sa vidíte v postavách nielen ako spisovateľ?
„Literatúru pokladám za fikciu, no mnohé z činov a zážitkov svojich postáv som okúsil na vlastnej koži už len preto, že ako človek roztržitý, ktorého - povedané slovami Alexandra Matušku - humor vyhľadáva aj bez jeho pričinenia, som si sám sebe neraz literárnym objektom.”
Figúrky vo vašich rozprávaniach sú detailne a vtipne vykreslené, ale často nie veľmi šťastné, a takými aj zostávajú. Prečo?
„Nazdávam sa, že i na tom má svoju účasť rozpor medzi ideálom a neschopnosťou týchto jedincov ho naplniť.”
Ich konanie rád sprevádza alkohol. Nakoľko dôležitou témou je pre vás?
„Alkohol vnáša do konania postáv komické prvky, no môže mať, tak je to napríklad v próze Telegram, podľa ktorej dostal názov celý súbor, veľmi nepriaznivé, priam tragické následky.”
Ženu odhaľujete vo viacerých podobách, no v každom prípade skôr ako nepochopiteľnú bytosť. Ako ju vlastne vnímate?
„Usilujem sa o to, aby konflikty v sujete žena a muž nevyplývali z programovej promiskuity a orientácie na telesnosť, ktorej by ako atraktívnej a biologicky prirodzenej téme rozumeli, keby vedeli čítať, aj animálne tvory, ale z veľkosti zanedbávaných a podceňovaných maličkostí. Z duchovného hľadiska skrýva v sebe ľudské indivíduum, či už ide o ženu, alebo o muža, značnú mieru tajomstva. Keďže podľa pozoruhodného vyjadrenia Čechova je úlohou beletristu svedčiť, nie súdiť, potom by mal autor pri stvárňovaní činov a povahy ženských i mužských postáv dať čitateľovi prostredníctvom náznaku a nedopovedania príležitosť na vlastné posúdenie a dotváranie textovej situácie.”
Koketujete pri písaní často so smrťou. Hoci ju nie vždy priamo riešite, je stále prítomná. Je ťažké o nej písať?
„Písať o smrti je náročné, lebo pri tejto téme hrozí z jednej strany sentimentalita a z druhej neprijateľný chlad, ľahostajnosť a stŕpnutie.”
Pamätáte si moment, keď ste prvý raz pocítili potrebu napísať niečo literárne? Akú úlohu zohralo rodinné zázemie? Aká bola pohnútka a čo vás potom následne držalo?
„Hoci som publikoval takzvané prozaické miniatúry už začiatkom šesťdesiatych rokov, naozajstnou pohnútkou sa pre mňa stal až konflikt eufórie a agresie v roku 1968. O rok na to som uverejnil v Slovenských pohľadoch tri poviedky a odvtedy som sa začal s prestávkami venovať próze systematicky.”
Čítajú vaši študenti vaše literárne diela?
„To nesledujem, ani s nimi na túto tému s výnimkou organizovaných besied nediskutujem. Pri spracúvaní prózy, čerpajúcej látku z vysokoškolského prostredia, ma však niektoré typy študentov inšpirujú.”
Ako sa v praxi prelína vaše písanie literatúry s vedeckou a pedagogickou prácou? Vraciate sa k svojim príbehom každý deň? Aké sú to pre vás chvíle?
„Povedal by som, že spomenuté oblasti si nekonkurujú, skôr sa dopĺňajú. K svojim textom sa vraciam každý deň, keď mám už načrtnutú hlavnú líniu a keď ich rozpracúvam do definitívnej podoby. Táto orientácia na maličkosti je pre mňa najťažšou a rozhodujúcou etapou v celom produkčnom procese. Potvrdzuje sa v nej všeobecné pravidlo, že autor nie je vládcom a imperátorom, ale služobníkom textu.”