V slovenskej próze sa s detektívnymi námetmi pohrával kdekto, ale v našich zemepisných šírkach bola detektívka vždy len neuznávanou Popoluškou, ktorej málokto priznal, že ako žáner je prinajmenšom skúškou kompozície. Niekoľko detektívok, ktoré figurujú v účtovníctve našej literatúry, má mnoho vskutku nedetektívnych necností: raz nadmieru psychologizujú, inokedy bezostyšne moralizujú, detektívny námet nezriedka padne za obeť aj privysokým literárnym ambíciám. Román úspešnej autorky Daniely Kapitáňovej (debut Samko Tále: Kniha o cintoríne spred piatich rokov) Nech to zostane v rodine! netrpí  týmito necnosťami. Psychológia dôkladne naprojektovaných vzťahov postáv sa realizuje kdesi mimo textu, morálka tu má prakticky miesto prípadne len ako falošná motivácia, spoločenské problémy iba rezonujú, umelecké  tajnostkárstvo sa prejavuje nanajvýš v ironizovaní a vtipných bonmotoch.  Kapitáňová má až príliš jasno v žánri, ako dramaturgička cíti, že sujet musí mať presnú stavbu, postavy jasnú štruktúru a dávkovanie ingrediencií presnú mieru. Nezamotáva sa do detailov, nezneužíva zvodnosti témy, všetky postavy sú jej rovnako milé či nemilé.

A predsa ani kultivovane napísaná aktuálna atrakcia televíznej reality show, ktorú autorka ponúka čitateľovi, akosi nechce vydať plody v podobe pútavého čítania. Kapitáňovej svojrázny súkromný detektív Oto Župan nie je až taký svojrázny ako dajme tomu Hercule Poirot, bystrá  krásna slečna asistentka nedosahuje literárnu atraktívnosť slečny Marplovej. Napriek tomu, že obe tieto postavy sú vymyslené podľa dobrých receptov a uhnietené dokonca z našich surovín, sú akési vyblednuté,  pomalé, nevyfarbené. Bude to pravdepodobne preto, lebo asi dve tretiny knihy sú obe priam workoholicky, ex cathedra, pohltené štúdiom histórie,  príbehu či špeciálností rodiny Roháňovcov, ktorá má byť predmetom reality show, a ktorej vzťahy sú plné nevyriešených bizarností,  nedopovedaností, a až v závere, keď sa s účinkujúcimi a televíznym štábom ocitnú na osamelom ostrovčeku na Kréte bez spojenia so svetom, sa trocha rozhýbu do akcie v reáli. Všetka česť, typ päťčlennej rodiny, i rodinné typíky sú funkčne odtienené, rodinný príbeh i príbehy jednotlivých členov i členov miniatúrneho televízneho štábu neopakovateľné, no exponujú sa azda priveľmi dôkladne, aby napokon priniesli dosť málo vlastného deja. Navyše, postavy manželskej dvojice,  ktorá má televíznu show produkovať, ostávajú od začiatku podozrivo trocha v úzadí. Napokon sa práve z nich vyčíri vrah, ale akosi len z vôle autorky, ktorá im nedala príležitosť na vlastnú akciu, len si sebecky privlastnila právo na logickú retrospektívu ich konania. Reality show, v ktorej sa stane vražda, čo sľubovala vyriešenie tajomstva (samo)vraždy v rodine, sa preklopí na reality show mimo rodiny a zakrýva inú vraždu, kvôli ktorej bola zinscenovaná. Takže máme vlastne dočinenia s rozprávačskou detektívkou, ktorej chýba priamy dej ako nositeľ tenzie, vášní, dynamiky. V závere celá dômyselne vybudovaná  motivačná stavba vibrujúca napätiami akoby spľasla. Rozuzlenie je čakané-nečakané, ale akoby sa odpojilo od zdrojov, ktoré autorka tak starostlivo, šikovne a umne nabíjala: podozrievaní zlí sa stanú dobrými a tí, čo predstierali dobré (spoločenskými masami žiadané) úmysly,  zloduchmi. Pravdaže, ak toto platí, tak to platí na Kapitáňovej detektívku. Kapitáňovej román však možno merať aj inými kritériami. A vtedy nemožno neoceniť zmysel pre humor, ironickú vervu, presnosť,  nepatetickosť, duchaplnosť a intelektuálnu hodnovernosť vôbec.

Alexander Halvoník
Knižná revue, 2/2006